Energie budúcnosti

Európska únia je jedným z najväčších dovozcov ropy, zemného plynu a uhlia. Jej energetická závislosť od vonkajších zdrojoch ju robí politicky zraniteľnou a ohrozuje udržateľnosť jej ekonomík. A k tomu treba prirátať negatívne environmentálne dôsledky ekonomického rozvoja postaveného na získavaní energie spaľovaním uhľovodíkov. Jedným z pilierov súčasného modelu globálnej ekonomiky je dostupnosť pomerne lacných zdrojov energie, ľahko využiteľných pre dopravu. Globálna deľba práce, medzinárodný obchod, nadnárodné spoločnosti – to všetko by v dnešnej podobe nebolo možné, keby sa pomocou uhľovodíkov výrazne nezrýchlila a nezlacnila diaľková doprava. Od druhej polovice 19. storočia to bolo krvou globálnej ekonomiky uhlie, v 20. storočí ho postupne nahradila ropa a na jej miesto sa dnes tlačí zemný plyn. Tieto zdroje však mali nízku cenu aj vďaka takzvanej „externalizácii nákladov“. Škody na vnútornom prostredí spôsobené ťažbou a spotrebou uhľovodíkov sa v ich cene nijak nepre-javia. Z krátkodobého hľadiska to nebol viditeľný problém – s časťou dôsledkov sa dokázali ekosystémy vyrovnať, iné mali malý, momentálne ťažko pozorovateľný efekt. Len občas upozornila na environmentálne riziká súčasného ekonomického modelu katastrofa ako havária ropného tankera či únik ropy do okolia. Dôsledky sa však kumulovali a po prekročení určitej hranice vyvolali zmeny globálneho charakteru – príkladom sú klimatické zmeny vyvolané po-stupnou kumuláciou skleníkových plynov. Externalizované sú aj politické náklady. Závislosť vyspelých ekonomík od strategických energetických surovín ich priamo privádzala k potrebe „angažovať sa“ – teda vykonávať politický vplyv v regiónoch, kde sa ložiská surovín nachádzajú. Národná politika, no európsky rozmer V prostredí Európskej únie majú tieto problémy ďalší špecifický charakter. Strategická dôležitosť energetiky v kontexte celkového ekonomického rozvoja vedie vlády členských krajín k úsiliu udržať si priamu kontrolu nad rozhodovaním o jej smerovaní. Energetická politika EÚ je tak spleťou „národných záujmov“ presadzovaných jednotlivými vládami a úsilia inštitúcií o koordináciu ich politík. Výsledkom môže byť len neprehľadná situácia. Zatiaľ čo sa napríklad „energetický dialóg“ s Ruskom vedie oficiálne na úrovni EÚ, skutočnú politiku robia členské krajiny. Nemecko-ruská iniciatíva stavby plynovodu spájajúceho obe krajiny cez morské dno tak bola dohodnutá na bilaterálnej úrovni a proti vôli niektorých členov únie (pobaltských krajín a Poľska). Postupné spájanie predtým samostatných energetických trhov do jedného silného bloku spolu s výlučnými EÚ v oblasti obchodných vzťahov s nečlenskými krajinami však pomaly presúva energetickú politiku do rámca politickej agendy EÚ. Ak sa naplnia predpovede o tom, že produkcia ropy a zemného plynu už prekročila svoj vrchol, pri hľadaní alternatív bude európska spolupráca očividne efektívnejšia – vo výskume, využívaní prírodných daností (vodné toky, vietor, príliv…) či výmene skúseností s dobrou aplikáciou alternatívnych zdrojov. Plány EÚ Nekoordinovaný prístup je zatiaľ charakteristický aj pre oblasť podpory využívania alternatívnych energetických zdrojov. Nedávny rast cien ropy, politická nestabilita regiónov, v ktorých sa ťaží, ako aj spôsob, akým Ruská federácia využíva na posilnenie politického vplyvu svoje zásoby zemného plynu, priviedli úniu k zintenzívneniu úsilia o zbavenie sa jednostrannej orientácie na uhľovodíkové palivá. K tomu treba prirátať rastúce ťažkosti EÚ splniť záväzku redukcie skleníkových plynov vyplývajúce z Kjótskeho protokolu. Vyhliadky sú skôr pesimistické. Zelená kniha Komisie o bezpečnosti energetických dodávok (zverejnená v novembri 2000) hovorí, že ak nebudú prijaté žiadne kroky, energetická závislosť narastie z 50 percent v roku 2000 na 70 percent v roku 2030. Do roku 2030 bude musieť byť napríklad dovozom pokrývaných 90 percent spotreby ropy, z Ruska bude vtedy pravdepodobne pochádzať až 60 percent dovážaného plynu a celková závislosť dosiahne 80 percent a únia bude dovážať 66 percent spotrebovávaného uhlia. Existuje v niekoľko reálnych spôsobov, ktorými môže EÚ zvýšiť udržateľnosť energetickej politiky. Žiaden z nich neprinesie riešenie samo, každý má relatívne výhody i nevýhody. Najprirodzenejším je znižovanie energetickej náročnosti ekonomík. Podľa niektorých odhadov by len plné využitie už dnes existujúcich energeticky efektívnych technológií znížilo celkovú spotrebu energie už o 20 percent. S hospodárskym rastom Číny či Indie, ktoré budú žiadať svoj (stále väčší) podiel na globálnom energetickom koláči, budú takéto opatrenia nevyhnutné. Druhou možnosťou je intenzívnejšie využívanie jadrovej energetiky. Práve na nej má stavať napríklad aj Bushom ohlásená reforma energetiky v USA. V Európskej únii je to však kontroverzná otázka – zatiaľ čo niektoré krajiny plánujú rozšírenie existujúcich kapacít (napríklad Slovensko), v iných to nedovolí negatívny postoj verejnej mienky. Najzásadnejším argumentom proti je bezpečnosť zariadení, no najmä ich efektívnosť – ak sa do ceny jadrovej energie započítajú náklady na odpratávanie vyhoreného paliva (ekologicky udržateľným spôsobom, nie jeho vyvezením do Ruska či potopením na dno oceánu) a odstávku zastaraných elektrární, ekonomická výhodnosť jadrovej energetiky nie je zďaleka jednoznačná. Ďalšou možnosťou je intenzívnejšie využívanie obnoviteľných zdrojov – okrem tradičných vodných či veterných elektrární sú v poslednom čase „hitom“ biopalivá – etanol alebo podobné látky nahrádzajúce naftu, benzín či skvapalnený plyn, vyrábané z rastlín. Do výskumu ich využitia sa rozhodla EÚ investovať väčšie prostriedky a obracajú sa k nim aj jednotlivé členské krajiny. Najčastejším argumentom skeptikov je v tejto oblasti vysoká cene energie z obnoviteľných zdrojov. Riešením sú však vyššie investície do výskumu ich využitia. Príklad Švédska ukazuje, že ich masové využitie je reálne. Druhý protiargument je skôr upozornením – alternatívne zdroje energie nemusia byť nevyhnutne priaznivé pre životné prostredie. Environmentálne organizácie upozorňujú, že masová produkcia biopalív môže zvýšiť exhaláty skleníkových plynov, viesť k intenzívnemu ničeniu pôvodných ekosystémov (ako pri plantážnickom poľnohospodárstve) či výrubu lesov. Negatívne environmentálne vplyvy môžu mať aj rozsiahle vodné elektrárne. Pri hľadaní alternatívnych zdrojov je preto potrebné brať do úvahy aj tento aspekt. Slovensko Slovensko v energetickej koncepcii oficiálne deklaruje úsilie o znižovanie energetickej náročnosti ekonomiky. Tento cieľ je však potrebné vidieť aj vo svetle všeobecne nízkej úrovne investícií do výskumu a vývoja. Náhľad do spomínanej koncepcie ukáže, že v pohľade na budúcnosť energetiky sme pomerne konzervatívni. Aj v roku 2030 majú uhlie, ropa a zemný plyn vykrývať viac ako 50 percent spotreby, strategickým cieľom je skôr diverzifikácia ich zdrojov – inými slovami, zbavenie sa závislosti od Ruska. Podiel jadrovej energetiky má ostať prakticky nezmenený – takže odstavenie starých zariadení bude vyvážené spúšťaním ďalších. Pokiaľ ide o obnoviteľné zdroje, vláda plánuje zvýšiť využívanie potenciálu vodných elektrární a ropu v obmedzenej miere nahrádzať biopalivami. Skromnejšia budúcnosť Lacné a dostupné tradičné zdroje energie sa stávajú minulosťou. Ekonomický i politický rast Číny či Indie oslabuje dominantné postavenie západnej Európy a USA a tým obmedzuje ich kontrolu nad strategickými surovinami. Ak sa budú pokúšať udržať si svoje postavenie, budú to musieť robiť čoraz viac pomocou vojenskej sily – ako to dnes robia Spojené štáty. Druhou možnosťou je reštrukturalizácia ekonomík, ich preorientovanie na alternatívne energetické zdroje – bohaté spoločnosti na to majú dostatočný potenciál. Táto možnosť nie je výhodnejšia len z pohľadu politickej stability – súčasnému modelu hospodárskeho rozvoja stavia limity sama príroda.