Ohnisko názorov

„Je to priamo tu… Nachádzate sa práve na tom mieste,“ odpovedá mi zavalitý mladý muž, ktorý sa po dobre udržiavaných betónových cestičkách premáva na služobnom motorovom skútri, aby vyniesol odpad. Ešte predtým som ho kvôli strate vlastnej orientačnej schopnosti oslovil, aby ma naviedol na správnu cestu k môjmu cieľu. Hľadám totiž „Rečnícky kút“ v rohu parku – výnimočné, ale aj zatracované pôsobisko londýnskej kozmopolitnej spoločnosti v nemenej známom Hyde Parku. rávom pritom môžem vyzerať ako tisícky doterajších návštevníkov, ktorí sa v tomto bode rovnako ako ja otáčali dookola, nechápajúc, že špecifický, svetoznámy Hyde Park Corner je len okrajom širokej lúky. Neveľké priestranstvo, ktoré je už stovku rokov ohniskom výmeny názorov, miestom, ktoré jedinečne spája nezjednotiteľné národnosti, náboženské vyznania aj rozdielne politické či sexuálne orientácie. Speaker‘s Corner – Kút rečníkov –, aký si tento „prirodzený amfiteáter“ vyslúžil názov, vznikal postupne so vzrastajúcou slávou Hyde Parku. Počas 18. storočia sa stal neoficiálnym centrom dualistov. Svoju vlastnú históriu začal písať začiatkom 19. storočia a oficiálne bol ustanovený anglickým parlamentom v roku 1872 ako miesto na voľné vyjadrenie názorov a ideologické zoskupovanie sa, ktorého orátori mali v tej dobe svojimi myšlienkami formovať svet. Muž olivového oleja Po svojom prvom pokuse o navštívenie a poodhalenie princípu či významu Speaker‘s Corner som sám seba opäť pristihol stáť v hlučnom dave. Situačné dianie každej nasledujúcej nedele je vždy rozdielne. Spoznávam niekoľkých ľudí, ktorí sú – aspoň v prípade mojej účasti – pravidelnými aktérmi. Skupiny ľudí obkolesujú jednotlivcov postávajúcich nad hlavami davu na rozkladacích rebríkoch. Vyžiadajú si tým pozornosť a možnosť predniesť svoj prejav, ktorý je v danom momente taký dôležitý. „Je to o tom, že potrebujeme a máme čo povedať…“ hovorí Rahdží Ahmén, pravidelnými účastníkmi prezývaný ako „muž olivového oleja“. „Máme tu jedinečnú možnosť, keď má každý právo povedať svoj názor bez akéhokoľvek postihu. Je to však aj o získaní ľudí na svoju stranu. Bez toho by nemalo význam postávať tu,“ ďalej vysvetľuje princíp momentálneho diania navôkol. Svoj miestny pseudonym si Rahdží, päťdesiatdvaročný majiteľ obchodu s rozličným tovarom v štvrtej zóne Londýna, pôvodom z Iránu, získal hlásaním svojich názorov proti vláde amerického prezidenta Busha a vyzdvihovaním iránskej mentality a svetovej produkcie olivového oleja. Odmieta globalizačné maniere a vládu Spojených štátov, presadzuje svoj „(symbolický) boj olivovým olejom proti globalizácii a šíreniu úpadkovej kultúry USA“. Časom sa okolo jeho piedestálu vytvorila početná kozmopolitná skupina. V tomto momente je pre týchto jednotlivcov najdôležitejšia vzájomná diskusia a výmena názorov. Rozdielnosť ich vyznania, národnosť či rasa a politická orientácia sa stáva nepodstatnou, aj keď sa prirodzene prelína do ich názorov. „Som tu preto, aby som donútil ľudí zamyslieť sa. Nepodarí sa ich presvedčiť naraz, ani sa o to neusilujem. Ľudia, ktorí sem prichádzajú, sú odmalička vychovávaní v istom smere, názoroch a vyznaní. Týka sa to aj mňa, a preto viem, že nemá cenu pokúšať sa o to, aby súhlasili so mnou. Ak vás však môj názor zaujme a vy sa nad vecou zamyslíte a uvážite ten svoj, potom ste tu správne,“ objasňuje svoju taktiku smerovania monológu Aman Serhal, štyridsaťšesťročný pracujúci Londýnčan pôvodom z Izraelu. Uvedomil si, že Speaker´s Corner je osobitým miestom, ktoré umožňuje akýkoľvek prejav bez akéhokoľvek postihu. Toto spojenie je podľa Amana v skutku výnimočným. „Aj napriek tomu, že mnohé krajiny sa vyhlasujú za demokratické a podľa ústav povoľujú slobodu slova a názorov, nie je to vždy tak. V skutočnosti sa to nezaobíde bez narážok, negatívnych reakcií či horších postihov. Buď ste z ulice odvlečený pod ramenami policajtov, alebo odvrhnutý,“ objasňuje svoju domnienku. Ani Rečnícky kút nie je v pôsobení policajtov výnimkou. Možno ich tu pravidelne nájsť, no v porovnaní s inými verejnými podujatiami len ako pasívne a znudene postávajúce skupinky na periférii diania. Viera a Trockij „Kto je váš Boh? Kým ste vedení vo svojom živote? Ak si Boha určujete ako postavu, bytosť, ktorá vám je len nadradená, strácate zmysel toho, čím sa máte riadiť! Nejde o vyznanie, ale len o prvotnú ideu, myšlienku toho, čo nám každé jedno náboženstvo približuje…“ znejú mi v mysli výkriky rečníka, okolo ktorého práve prechádzam, a postupne sa prelínajú do názorov o komunizme ďalšieho agitátora, ku ktorému sa blížim. Nízky vychudnutý muž s výraznou sánkou a ostrými rysmi tváre dychtivo verbuje ľudí k svojmu rebríku. Nad tabuľou s internetovou adresou marxizmu už časom spotený a vysilený rozpráva so silným prízvukom Heiko Khoo, niekdajší sociológ, o dobe komunizmu a jeho všeobecnom vplyve. V roku 1980 sa prvýkrát zapojil do otvorenej politickej propagandy s úmyslom viesť kampaň študentov. V londýnskom Rečníckom kúte vystúpil v decembri 1986. Podľa Khoa má Rečnícky kút silu ovplyvňovať verejnú a aj svetovú mienku, pretože zhromažďuje ľudí takmer z celého sveta. „Nie je potrebné vychádzať z počítačových výpočtov, aby ste si uvedomili spojitosť ľudí, ktorí sú tu na jednej vlnovej dĺžke.“ Pre svoje presvedčenie a hlásanie dosiaľ neprišiel do styku so skupinami, ktoré by ho obmedzovali v prejave. Fyzicky bol napadnutý Heiko na otvorenom stretnutí v Porthmouthe a Štutgarte roku 1985. Na Speaker‘s Corner sa podobných incidentov neobáva, aj keď ich vo svojom živote, mimo prejavov v Rečníckom kúte, nevylučuje a na svoju obranu mi cituje Trockého: „Ten, kto sa nemôže naučiť nič od najhlúpejšieho, zoberie väčšinu slov najinteligentnejšiemu.“ Khoo svoje presvedčenie podopiera magisterským titulom v čínskych štúdiách a skúsenosťami z členstva v marxistickom hnutí. „Jeho“ dav ľudí je o niečo aktívnejší a kritizuje každú myšlienku, ktorú sa pokúša presadiť. Nepochybne je to prirodzená reakcia na túto tému, ku ktorej Khoo prívržencov nenachádza. Dekompresia Stretávam tu ľudí všetkých rás a veku. V zastúpení vierovyznaní chýbajú pravdepodobne len východné náboženstvá. Ich kultúra je prítomná ázijskými turistami pohybujúcimi sa v dave pokúšajúcich safotograficky zachytiť, na ich pokojné pomery nevšednú udalosť. Ľudia sa tu pravidelne obmieňajú – odchádzajú a prichádzajú noví. Počas troch mesiacoch takmer pravidelnej účasti ma v siedmy deň v týždni doprevádza vždy iný človek. Je zaujímavé opätovne sledovať rôzne reakcie ľudí, ktoré sa ku sklonku rečníckeho dňa zjednocujú. „Osobitá je predovšetkým atmosféra, z ktorej cítiť napätie a húževnatosť. Je pozoruhodné, ako dokážu ľudia reagovať a aká je ich vytrvalosť domáhať sa svojej pravdy a pravdy svojho názoru,“ potvrdzuje moje vlastné pocity Jerome Touliatos, absolvent univerzity v Seattle, pôvodom z Grécka. „V mnohých prípadoch je komické sledovať aktérov diskusie, ich výrazy a nálady. Majú to jednoducho v krvi, tú húževnatosť a nespútanosť. Tu sa im ponúka len šanca, možnosť prejaviť všetko navonok. V ich pôvodných krajinách je sloboda prejavu a názoru väčšinou tabu. Mnohí však rovnako využívajú možnosť byť v centre diania a pozornosti,“ vysvetľuje Marion Lopezová, absolventka psychológie v Paríži, pôvodom zo Španielska. Vnímaním všetkých súvislostí prichádzam na to, že kút je obdobou dekompresnej komory. Akoby sa ňou znižoval tlak spôsobovaný rozdielnou ideológiou a odlišnými názormi vo vriacom kotli natoľko kozmopolitnej londýnskej spoločnosti. Keď som prechádzal po parku v tú poslednú chladnú nedeľu, uvedomil som si, že najdôležitejšou ideou zo všetkých vyslovených je prvotná myšlienka „slobody slova“, ktorú si Rečnícky kút vytrvalo obhajuje. Možnosť výberu a prejavu vlastného presvedčenia je výsadou samou osebe. V duchu formovania svetovej mienky sa rečnícky Speaker‘s Corner aj naďalej pravidelne stáva stáva ohniskom názorov. Autor je reportér, redaktor portálu a študent žurnalistiky www.skrz.sk