Na Kiberu dosadá popol súčasnosti. Najväčší slum kenskej metropoly a súčasne celej juhovýchodnej Afriky sa podlamuje pod váhou narastajúcich problémov a svojho obyvateľstva. Prestáva byť útočiskom v prechodnom živote takmer milióna ľudí. Napriek zhoršujúcemu sa stavu sa jednotlivci a organizované skupiny pokúšajú vratký čln ustáliť. Kibera má mnoho problémov. Najčastejšími, ktoré vzhliada, je nedostatok úžitkovej vody, elektrickej energie a hromadenie odpadu. Tieto pretrvávajú už roky a valia sa na osadenstvo slumu ako hromadiaca sa masa skál. Len malú časť z nich podarí riešiť, a to vďaka samostatným skupinám a vnútorným organizáciám, ako je Community Support Group (CSG) zabezpečujúca komunitnú starostlivosť, vzdelanie a zdravotnú starostlivosť či KTN prinášajúca do života osadenstva „svetlo“ na základe projektu, ktorého cieľom je sprístupniť elektrinu. Dosah je však len lokálny. Hromadí sa aj počet ľudí, ktorí nenachádzajú svoje miesto pre život v Nairobi. Sú vyčlenení na okraj, kde žijú ako stromy pestované na vode. Zanechať Kiberu Slum Kibera je oblasťou nachádzajúcou sa päť kilometrov juhovýchodne od centra hlavného mesta Nairobi. Usadlosť je na dvoch štvorcových kilometroch domovom viac ako milióna Keňanov, štvrtiny populácie Nairobi, čakajúcich vo svojom nevynútenom pútnickom živote na zmenu. Elizabeth Wambuiová sníva o svojom „úniku“ už roky. Prostredníctvom štúdia marketingu na univerzite v Nairobi sa chce uchytiť šance na lepší život, ktorá jej je na pozadí dovtedajšieho života v slume motiváciou. „Je to najistejší spôsob, ako opustiť toto miesto,“ potvrdzuje. Spomínané miesto kedysi nazvali Kiberou sudánski vojaci, ktorí po boku Britov obsadili túto oblasť počas prvej svetovej vojny. V núbijskom dialekte slovo znamená „húština, džungľa“. Je nanajvýš príznačné. „Neexistujú tu žiadne ulice. Domy nemajú čísla. Nikto nás či vás tu nenájde,“ vyjadruje sa Elizabeth. Priemerná veľkosť domu je 3 x 3 metre, väčšinou obývaná piatimi ľuďmi. Mestské služby zabezpečujúce vodu, starostlivosť sú minimálne. V priemere sa vyskytuje jedna až dve latríny pre 100 až 500 ľudí. Pitná voda je privádzaná potrubím popri tom odpadovom, ktoré ústí do Nairobskej priehrady. Potrubia sú vzájomne napájané a zriedkavo očisťované. Nákazy cholery sú tak len ďalšie v rade ostatných chorôb, ktoré sužujú miestne osadenstvo. Situácia sa zhoršuje každým obdobím dažďov. Popri tomto obraze Kibery vystáva otázka, či sudánski vojaci pomenovaním svojej novej usadlosti predbehli dobu a už vopred odhadli následky, ktoré sa po desiatkach rokov dostavujú. Niet koho viniť Je nesmierne ťažké hľadať v Kibere nejaké pozitíva. Tie, ktoré sa z času načas odohrajú v osobných životoch miestnych ľudí, sú len rozostretým svetlom prenikajúcim skrz tmavé mračno. Musa, najstarší zo štyroch chlapcov utiahnutých na kraji bloku pod kopou kartónov, je na ulici, odkedy si pamätá. Istý čas strávil v detskom domove v Nairobi. „Nemyslím si, že mám jasnú budúcnosť,“ utvára si názor v devätnástich rokoch života, ešte otupený z riedidla, ktoré chlapci vdýchavali noc predtým, aby stlmili chlad. Chce si nájsť prácu, z ktorej by mohol vyžiť a postarať sa o ostatných. Pre spoločnosť však Musa neexistuje – nemá preukaz totožnosti a hľadať prácu v slume nemá zmysel. Neponúka sa, ale hľadá. „Možno budeme takto žiť stále,“ premýšľa o svojej a perspektíve ostatných ľudí Kibery s podobným osudom a cieľom. Svetlá Nairobi sa trblietajú vo vzdialenosti. Sú matným svetielkom nádeje na zmenu. Je to paradox, že mesto, ktoré ľudí Kibery vydedilo na okraj záujmu, je súčasne a stále mestom, ktoré im môže umožniť začať žiť odznovu. Títo ľudia sa však neprevinili. Mnohí nie. Sú tu z jedného a toho istého dôvodu. Nemohli si dovoliť žiť nikde inde. Nebezpečnými sa stávajú kvôli podmienkam, ktorým denne čelia. Jednotlivci vytvárajú gangy, rabujú a kradnú. „Žiadny dážď tentokrát, takže nijaké krádeže,“ vraví Musa. „Hluk dažďa zo všetkých tých plechových striech je ohlušujúci, nikto vás nepočuje kričať…“ Politické šachy Kibera ostáva naďalej v pate. Kenská vláda neučinila ohľadom zmluvy o právnom titule nič, nezrealizovala mnohé požadované nápravy v slume, nezaviedla žiadne služby akéhokoľvek druhu. Vzájomný politický pat vyplýva totiž z toho, že pre vládu taká dôležitá a reálna voličská masa neexistuje, pretože slum doteraz nenadobudol legálnosť. Nairobské bremeno je podľa Aliouna Badiana, riaditeľa programu UN-Habitat, sčasti „dedičstvom“ z doby koloniálnej politiky a rasovej segregácie. „Štátne orgány prevzali najhoršie územia a určili ich čiernym usadlíkom,“ tvrdí Badiane. Jeho tvrdeniu však uniká nadhľad. Kiberský slum nachádza svoju predchádzajúcu existenciu v nerovnomernom prerozdelení územia pre potreby stavieb, infraštruktúr a rapídneho nárastu populácie v Nairobi neúmerného k možnostiam a dostupnosti bývania. Kibera sa zmáha k odozvám. Prostredníctvom častejšie vznikajúcich samostatných skupín a organizácií, akou je aj Population Services International (PSI) v Keni, sa napreduje v odstraňovaní predsudkov voči chorobe AIDS, upozorňovaní ľudí na dôležitosť hygieny v slume, investuje sa do budovania latrín. V súčasnosti začína byť nedostatok elektriny citeľný. Prevratným je preto projekt rozširovania jednoduchých a cenovo prijateľných solárnych panelov, ktoré umožňujú prenášať energiu slnka do tehlovo-plechových príbytkov. Napriek neistému začiatku nachádza projekt podporu u mnohých zahraničných organizácií a, čo je podstatnejšie, i u miestneho osadenstva, ktoré sa častejšie rozhoduje do panelov investovať. Iným projektom prinášajúcim, doslova svetlo do Kibery je inštalácia osvetlenia v najkrízovejších oblastiach slumu, ktorého cieľom je znížiť s obyvateľstvom rastúcu kriminalitu. Úsilie sa vynakladá aj na zabezpečenie bezplatnej zdravotnej starostlivosti pre pacientov trpiacich tuberkulózou v spolupráci s Medzinárodnými zdravotníckymi zbormi (IMC) v Kibere. Obyvatelia Kibery čoraz viac vzhliadajú k organizáciám založeným komunitami (tzv. CBOS), ktoré vypĺňajú dlhodobú dieru aj v komunikácii s vládou. Tak ako sa slum zväčšuje a problémy prerastajú jeho hranice a sú častejšie adresované, znižuje sa aj možnosť vlády tieto výzvy prehliadať. „Najdôležitejším faktorom, ktorý obmedzuje vytváranie lepších životných podmienok, bývania v neformálnych usadlostiach a slumoch, je nedostatok politickej vôle zasiahnuť do týchto zmien vo väčšej miere,“ vyjadruje sa UN-Habitat. Napriek vynaloženému úsiliu šaty ešte stále robia človeka. „Nahí“ ľudia majú slabý alebo vôbec nijaký vplyv na spoločnosť. Autentické výpovede zaznamenal Andrew Harding
