„Hudba je mojou vnútornou potrebou, ktorou vypĺňam svoj krátky život a s tou sa neobchoduje. Niet ju čím preplatiť.“ Jedným z kladov pádu totalitného režimu bolo maximálne otvorenie sa priestoru alternatívnej scéne, ktorá si dovtedy u nás razila cestu len veľmi kostrbato. Nezávislosť, absolútna tvorivá i interpretačná sloboda, jednoduchosť, komerčná aj mediálne neangažovanosť – to sú princípy, ktoré vystihujú aj kapelu so zvláštnym názvom Skratfštrku. Zoskupenie zo Žiaru nad Hronom je akýmsi voľným pokračovaním známejšieho projektu Martina Hubu Oblaky. V podstate ani nejde o žiadnu regulárnu kapelu s cieľavedomým driapaním sa po rebríku úspechov, skôr o združenie starých kamarátov muzikantov, ponúkajúcich na svojich doterajších výtvoroch experimentálny bigbít s netradičnými avantgardnými prvkami, ktoré na svojom poslednom počine Superskrat 2005 posunuli ešte o čosi ďalej. Kde, to bola jedna z otázok nasledujúceho rozhovoru s lídrom skupiny Martinom Hubom. S Martinom Hubom sa zhováral Robert Buček Začnem možno gýčovo, ale nedá mi to. Prečo ten čudesný názov? – Názov sa jednoducho neriešil a povedali sme si pri pive, že sa nazveme podľa prvej hlúposti, čo nám napadne (smiech). Vy však ten názov obmieňate, ako vám napadne… – Áno… keď mám chuť nás premenovať, nebudem predsa zakladať novú kapelu (smiech)… Jednoducho nám nezáleží na nejakej zavedenej značke… Nie je to pre vašich priaznivcov trochu zmätočné? – Myslím, že nie… ak už sú našimi priaznivcami. Je to len o tom, že keď sa vymyslí niečo smiešne a bizarné, je potrebné fabulovať a ísť do toho. Súhlasím, ale nezdá sa vám, že všetko okolo vašej kapely je nejaké divné? Divný názov, divná hudba, divné albumy…? – Nie, že nezdá… je to tak! Ale zas na druhej strane, ako pre koho… Tých podivností všetkého druhu dnes nájdete v muzike ajajáj, niekedy je tá podivnosť výrazom kreativity, inokedy predstieraným marketingom, alebo čímsi medzi tým… Čím je to u vás? – U nás je to tým, že keď sa vyskytne niečo zábavné, a to je na programe stále, pretože sa jednoducho radi smejeme, usilujeme sa to zrealizovať aspoň v tej našej periférne činohernej oblasti. Nerobíme si už žiadne ilúzie, hráme si tak, aby sme sa cítili čo najlepšie… To znamená úplne nezávisle od ničoho a nikoho? Komu je potom vaša, inak na počúvanie dosť náročná hudba určená? – Jasné, že nezávisle od nikoho a ničoho, inak by som teda muziku nerobil. Naša muzika je určená všetkým, na ktorých nejako zapôsobí a nájdu si k nej kladný vzťah. Nemáme nejakú veľkú základňu fanúšikov, ale niekedy sa po koncerte stane, že to na jednotlivcov pomerne hlboko zapôsobí. Viem, že váš nový album Superskrat ste nahrávali veľmi zvláštnym spôsobom. Nechápem však, ako ste to potom strihali. Úplne náhodne? – Práve to, čo vyzerá zložito a prekomponovane, nie je vôbec žiadna veda… Bolo to tak, že som jednoducho jedného večera oznámil chlapcom, že večer nahrávame nové CD. Tak sme ozvučili skúšobňu a povedali si, teraz skúsime imitovať blues, teraz Melániu Oláriovú, teraz Láďu Křížka… A dobre sa zabávajúc, ani neviem ako, prešli dve hodiny a bol koniec. Veci som doma nalial do kompu, vyselektoval tracky, ktoré poskytovali dostatok nosných pasáží – sloha, refrén, priestor pre sólo part. Vystrihal som nepotrebné časti – hrubé chyby v kontexte už zamýšľanej koncepcie – a vytvoril kostry nových vecí, z ktorých niektoré sa pridržiavali motívov načrtnutých už v jamsession, niektoré takto vznikli úplne nové. Potom som začal prihrávať nástroje a písať texty podľa momentálnej nálady a inšpirácie… Táto fáza trvala asi päť mesiacov (po práci, po popoludniach) a zrazu som zistil, že Superskrat sa stal realitou… Uf, bol to úplne perfektný čas a dobre som sa pri tom zabavil, koľkokrát mi padla hlava na klávesnicu, čo som sa sám smial v izbe (smiech). Tú cestu ste si vopred predstavili alebo to šlo absolútne podvedome? – Vopred mi bolo len jasné, že takýmto spôsobom stvorím CD, samotná tvorba išla úplne automaticky… To preto, že som mal dostatok inšpirácie, robil som všetko presne ako sa mi páčilo, nikto ma netlačil a robil som vtedy, kedy sa mi chcelo – jednoduchý recept. Čo zaujímavé sa dá ešte na CD nájsť? A ešte mi napadlo, ako ste k tomu výtvoru priraďovali texty? – Texty vznikali podobne ako náplne jednotlivých skladieb – niektoré, ale asi len jedna – dve, vznikli improvizovane ´realtime´ už počas jamsession, ostatné boli napísané presne na mieru počas prihrávania nástrojov doma. Inšpirácia sa točila hlavne okolo parodovania zabehnutých zatuchnutých celebrít alebo rôznych deformačných javov v spoločnosti – napríklad pyramídové hry, reality šou (nástroj na dolovanie peňazí) alebo sú tam úplné uletené dadaisticke momenty, ako napríklad skladba Brkouš… Každá skladba je iná, jednak konceptom, ale aj hudobným žánrom či jeho paródiou. Ničema Lásky je paródiou na Láďu Křížka? Prečo práve on? A vlastne sa dostávam k tomu, čo ma zaujímalo od začiatku, váš názor na komerčnú hudbu… – Áno a strašnou (smiech). Presnejšie len na ten jeho ´ječák´, ktorý je takou doménou našich bratov Čechov (smiech). Je to teda celé spievané šialenou fistulou a celých šesť či sedem minút máte pocit, že už už mu ide prasknúť guma v trenkách (smiech). Čiže proti Láďovi nič, dokonca som mu roky držal palce ako výbornému spevákovi Citrónu. Názor na komerčnú hudbu? Je to širšia téma, ako by sa zdalo… Komercia vôbec nemusí byť zlá – keď sa robí prirodzene ako inteligentný poprock – Sting, U2, Duran Duran, Phil Collins atď. Takže môže existovať aj inteligentná komercia? – Môže. Taká, ktorá je prirodzená – vychádza z autorovho vnútorného usporiadania. Hnusná je komercia násilného typu – taká, kde viete presne predvídať, čo sa udeje v nasledujúcom takte skladby… A udeje sa to päťdesiatkrát cez deň na jednej rozhlasovej stanici. A udeje sa to preto, lebo to prinesie v globálnom svete brutálnu kopu peňazí. Je to primárne určené na jednu sezónu a na pár áut… Ale pri takýchto úvahách dávam prednosť vždy postoju – koľko ľudí, toľko chutí, a keď to niekomu chutí, prosím – ja rádiá nepočúvam a vybavené. Prečo ste sa vy nevydali cestou neinteligentnej komercie? – Jednoduché, nie sme natoľko usporiadaní, taká reflexia nepripadala do úvahy, tvorba hudby je mojou vnútornou potrebou, ktorou vypĺňam svoj krátky život a s tou sa neobchoduje. Niet ju čím preplatiť. Nie je to alibistické tvrdenie, sila peňazí je obrovská… Okrem iného dáva i možnosť tvoriť absolútne avantgardné veci bez akýchkoľvek zábran… – A teraz nemôžem? A keby som mal aj toľko peňazí, že by som to vydal v miliardovom náklade, kúpil by si to niekto? Pri dobrej reklame a promo aktivitách… – Nemyslím, že pre muzikanta je podstatný predajný potenciál. Ja mám tú výhodu, že sa neusilujem hudbou živiť (krvopotne), čiže nepociťujem záväzok robiť veci inak, ako sa mi páči. Myslím si, že všetko je to o istej výmene medzi hudobníkom a poslucháčom, ktorá prebieha v inej rovine ako obchodnej. Je to istý spôsob vzájomného obohacovania sa, je to o istej úprimnosti, o emóciách, ktoré sa rátajú, aj keď na koncert príde len 20 ľudí. Finančne som zabezpečený úplne dostatočne – odkedy chodievam raz za rok na tri týždne do Talianska oberať jablká (smiech). Niekto si aj s miliardou ročne bude pripadať ako chudák – chudák. Troška odbočím, pustil som si opäť vašu nahrávku 5 dní v Žarnovici. To tam naozaj v pesničke Mlieko počujem zubársku vŕtačku? A v Lačnom docente mi haproval CD prehrávač, alebo to bolo tak nahraté? – Nie, to nie je zubárska… to bol sampel z jedného ruchového CD… V Lačnom docente vám asi zahaproval prehrávač… nenapadá mi tam taký fór… OK, niekde som čítal, že ste skôr združenie kamošov muzikantov ako ozajstnou kapelou. Vy teda normálne neskúšate v garážach? – Ale veď združenie kamošov muzikantov je skutočnou kapelou (smiech). Hráme tak desať akcií ročne, akurát na udržanie sa vo forme. Ale skúšame na starej požiarnej zbrojnici… Ináč, ja osobne som v garáži ani nezačínal, ale hneď v regionálnom kulturáku – osvete, to sme ešte brúsili ťažký deathmetal (smiech). Ale náš bubeník Igi, ten veru vie, ako vyzerá garáž zvnútra… Deathmetal vás dostatočne nenapĺňal? – Viete čo, ešte dnes si s chuťou pustím Death, Napalm Death a aj zopár iných, ale súbežne s tým som v útlom detstve bol vystavený vplyvu Beatles a kapiel 60. a 70. rokov. Časom prevážil, ako som dospieval, ten jemnejší pól… Prišli Pink Floyd, Yes, Crimson, Jethro Tul… Hudba, ktorá mi otvorila úplne nové horizonty. Zrazu som si uvedomil, že napríklad agresia nemusí byť vyjadrená len ťažkým riffom, že melódia je tým, čo mnou dokáže vnútri pohnúť, čo si zapamätám… Začal som sledovať i texty, uvedomil som si, že môžu zasahovať do oveľa širšieho okruhu ľudskej existencie, že môžu byť o poézii. Napríklad Dežo Ursíny, to bol môj neskorý objav asi spred štyroch rokov, dovtedy som ho nepoznal. Zappa – hudba je neuveriteľne rozsiahla a pestrá a stále nachádzam nové a nové zaujímavosti na hudobnej scéne, ktoré ma stále posúvajú niekam inam. Obsadenie kapely je dosť premenlivé, zdá sa mi, že na každej demonahrávke bolo iné. Okrem toho sa netajíte tým, že budete obsadenie rozširovať. To sa do SFŠ môžem prihlásiť aj ja? – Jasné, že môžete, s hudobníkmi je v malých mestá veľký problém a väčšiu cenu má pre mňa nadšenec – šikovný začiatočník – ako… nik! Chcel by som čo najpestrejšie hudobné zloženie – umožňuje stále slobodnejšiu tvorbu. Pod menom Skratfštrku existujete tri roky. Každá kapela zreteľne prechádza neustálym vývojom. Aký vývoj sa dá očakávať u vás? – Nič neplánujeme, teraz sa asi pousilujeme zrealizovať aspoň sčasti Superskrat naživo, ale mám už v podstate pripravených dosť nový skladieb na nové CD. Ale ako a či v rámci Skratfštrku, ešte neviem, momentálne sa venujem ešte jednej kapele, v ktorej hrám, Persone Grata z Bratislavy. Je to niečo podobné ako Skratfštrku, alebo je to zase nejaký iný úlet? – Tá hrá pravoverný progresívny rock – snaha o ´vážnu´ hudbu (smiech). Vraj do vystúpenia zapájate aj divadelné zložky, pantomimické stvárnenie hlavných postáv príbehu a diapozitívy… Príprava takéhoto vystúpenia musí byť po všetkých stránkach veľmi náročná, nie? – Ani nie. Nie je, a ani to nikdy nebolo v takom rozmere, ako honosne sa o tom hovorí (smiech). Išlo v podstate o jedného míma, ktorý predstavoval niektoré postavy z textov alebo voľne improvizoval a zabával publikum. Mali sme aj úplne nesúrodé diapozitívy ako projekciu. Dojem bol často celkom dobrý, keďže na seba napríklad vylieval čerstvé mliečko… Ako vnímate násilie? Ako napríklad na vás zapôsobili udalosti okolo násilnej smrti Daniela Tupého, ktorého úplne bezdôvodne zavraždili pravicoví extrémisti? – Je mi veľmi ľúto, čo sa mu stalo. Vyzerám rovnako ako on a nechápem, prečo by som mal preto zomrieť… Skinheadi sú nežiaducim elementom a musia byť seriózne sledovaní, monitorovaní a exemplárne trestaní. Ako vnímate legalizáciu mäkkých drog? – Legalizácia ľahkých drog? Súhlasím. Myslím si, že legalizácia by pomohla v monitoringu drog tvrdých a rozšírila okruh osobných slobôd človeka. Otázka na záver. Aká by bola tá najzaujímavejšia vec, ktorú by ste sa dozvedeli o sebe z médií? – Že sa venujem pestovaniu nejakých vzácnych zeliniek… alebo že som vymyslel nejaký nový ťažký hlavolam a nechcem ho zverejniť. To by som si povedal, no čo je toto za človeka…
