Za klimatické zmeny platíme miliardovými škodami, ale nič proti tomu nerobíme

Emil Bédi, jadrový fyzik, účastník Climate Network Europe Vyštudoval jadrovú fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského. Klimatológia bola pôvodne jeho koníčkom a vlastne ani dnes ho neživí. Napriek tomu sa jej venuje už roky na „profesionálnej“ úrovni. Aktívne pracoval v treťom sektore, zúčastňoval sa na činnosti Climate Network Europe, ktorá združuje ochranárske združenia a vedecké inštitúcie v oblasti klímy. Participoval na niekoľkých medzinárodných rokovaniach o klimatických zmenách za účasti politikov pod záštitou OSN. S hosťom Slova sa zhovára Braňo Ondruš O klimatických zmenách sa hovorí čoraz častejšie. Začíname si uvedomovať ich význam? – Je oveľa vážnejší, než si myslia aj tí najpresvedčenejší laici, nehovoriac už o širokej verejnosti, vrátane politikov, ktorí problém klimatických zmien až katastrofálne podceňujú. V podstate dnes možno celkom seriózne vyhlásiť, že klimatické zmeny sú problémom životného prostredia číslo jeden, neexistuje vážnejší ekologický problém, lebo mnohé ďalšie, ktoré ľudia pociťujú priamo na vlastnej koži, sú už len dôsledkom klimatických zmien a nemožno ich vyriešiť samé osebe. Chýbajú nám v tomto smere vedecké kapacity? – To určite nie. Celej tej problematike sa venuje niekoľko tisíc vedcov na celom svete. Samozrejme, na platforme OSN alebo aj regionálnych združení, akým jej aj EÚ, o tom diskutujú politici, ale vždy na základe nejakých aktuálnych vedeckých poznatkov, ktoré im predkladajú klimatológovia. Intergovernmental Panel on Climate Change je skupina asi 2000 klimatológov z celého sveta, vrátane Slovenska, ktorí zhromažďujú dáta o klimatických pohyboch. Z toho vzniká približne raz za dva či tri roky globálna správa, ktorá obsahuje stovky čiastkových správ a na jej záver sú nejaké odporúčania, čo treba urobiť na politickej scéne. Jedným z takých záverov pred niekoľkými rokmi bolo, že ak chceme zabrániť klimatickým zmenám s negatívnymi dosahmi na ľudstvo, musíme znížiť emisie oxidu uhličitého (CO2) zhruba o 60 percent. To sa objavilo v rámci kjótskych rokovaní, ktoré však ukázali, že politikov ani takéto varovania priveľmi nezobudili. – Tam v rámci politických diskusií vznikol rozpor medzi rozvojovými a rozvinutými krajinami. Tie prvé argumentovali, že za väčšinu škodlivých emisií môžu tie druhé, a v podstate majú pravdu, takže nech záväzok obmedziť emisie na seba preberú práve rozvinuté krajiny a nechajú slobodný priestor na rozvoj ostatným, aby sa mohli dostať na ich sociálno-ekonomickú úroveň. Lenže ani rozvinutým krajinám sa do takýchto obmedzení veľmi nechce. – Vo chvíli, keď v Kjóte reálne hrozil kolaps rokovaní, vyspelé krajiny na čele s USA prijali také riešenie, že vzali na seba tento záväzok, ale do Kjótskeho protokolu zapracovali mechanizmus, ktorý im umožňuje znižovať emisie nielen priamo vo vlastnom štáte. Samozrejme, iná vec je, či to je vôbec kontrolovateľné, lebo tam chýbajú nejaké reálne mechanizmy. V každom prípade ho USA potom aj tak neratifikovali a dôvody boli vyslovene ekonomické, lebo by si to vyžadovalo v prvej fáze isté obmedzenia, isté investície, a to jednoducho americký priemysel v čase ekonomickej krízy, ktorá sa dodnes zlepšila len o trochu, odmietali. Ja som bol v tom čase priamo v USA a George Bush opakovane argumentoval jednak – úplne populisticky – osudom amerického robotníka, ale aj tým, že nie všetci klimatológovia majú na vec rovnaký názor. – Americká administratíva používala argument, že existuje skupina klimatológov, ktorá tvrdí, že nie je jasné, či klimatické zmeny spôsobuje naozaj ľudská činnosť. Dokonca sa v Rusku objavil i názor, že otepľovanie môže mať aj výhody. Dnes však tento problém už neexistuje. V podstate tento problém je v odborných kruhoch už vyjasnený. Sme svedkami klimatických zmien a tie sú spôsobené človekom. Vedci sa radi vyjadrujú slovami „s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou“, lebo základom vedeckej práce je vždy nechať nejaký priestor na pochybnosti, ale to neznamená, že by si v tomto smere neboli istí. V poslednom období už nenájdete seriózneho vedca, ktorý by na nejakom serióznom vedeckom fóre toto tvrdenie spochybňoval. Ale postoj USA sa aj tak nezmenil a Kjótsky protokol neratifikovali, pričom je evidentné, že tu úlohu zohrávajú ekonomické záujmy. – Chápem ich, pretože ich postoj má hospodárske opodstatnenie. V USA rastie najmä prílevom prisťahovalcov počet obyvateľov a je samozrejmé, že si to vyžaduje nárast spotreby energií. Ale ak povieme, že znížime emisie, musíme povedať aj to, ako to urobíme. Nemôžete ľuďom zakázať jazdiť na autách, takže sa to robí napríklad vyšším zdanením pohonných hmôt, čo je dôvod, prečo máme v Európe také vysoké ceny benzínu a nafty. Lenže to si v Amerike nikto nedovolí. Ich postoj je taký, že to nechávajú na trhový mechanizmus, aby sa presadili alternatívne zdroje energie. Preto oni od začiatku vedeli, že v samotných Spojených štátoch nebudú schopní emisie znížiť. Politicky nebudú schopní, inak povedané, politici to nebudú ochotní presadiť napriek odporu istých skupín, a pritom nejde o automobilistov, lebo ak štát zvýhodní alternatívny pohon, tak ho ľudia budú využívať. – Dobre, ale ja to aj tak považujem za férovejší postup, než aký sa uplatňuje na Slovensku, pretože naši politici sa zaviažu k čomukoľvek, ale keď zistia, že s tým je problém, tak záväzky jednoducho nerešpektujú. Súhlasíte však s tým, že postoj americkej vládnej administratívy bol diktovaný záujmami energetických firiem? – V Kjóte bol „krásny“ pohľad na americkú delegáciu, ktorú tvorilo zopár ľudí, ale za nimi sedeli viacerí ďalší „poradcovia“, ktorí reprezentovali podnikateľský sektor. Boli to vrcholní predstavitelia energetických firiem: producenti plynu, uhlia, ropy a pod. Čiže tam bol jasný lobing a títo ľudia sú vďaka svojim peniazom v USA oveľa vplyvnejší než napríklad na Slovensku a v Kjóte to bolo vidieť. Práve oni stavali na tom, že vtedy sa ešte naozaj občas ozývali hlasy, že klimatické zmeny nemusia byť spôsobené činnosťou človeka. Lenže dnes už tie hlasy stíchli, už to naozaj nikto netvrdí. Ani v samotných Spojených štátoch? Pre veľké firmy nie je problém zaplatiť „výskum“, ktorý potvrdí, čo potrebujú. – Naopak, práve v Spojených štátoch sa dnes živo diskutuje o otvorenom liste 150 vedcov z NASA, ktorí sledujú klímu a počasie a ktorí vyjadrili nespokojnosť s tým, že môžu síce dávať informácie a upozornenia na závažné klimatické zmeny, ale politici ich v praxi nerešpektujú. Lebo aj tento list je dôkazom toho, ako sa v posledných rokoch mení jazyk vedcov, ktorí ešte pred piatimi – šiestimi rokmi hovorili o potrebných zmenách. Dnes už hovoria o naliehavej a urgentnej potrebe zmien v energetike, pretože ľudstvo sa naozaj ženie do klimatickej katastrofy, ktorá sa už začína prejavovať a doslova vtrhne do nášho života nie v priebehu generácií, ale v priebehu rokov, maximálne pár desaťročí. Lenže to nie sú vedci v službách súkromných firiem, ale štátnej inštitúcie. – Podľa mňa je z toho vážny konflikt práve preto, lebo ide o štátnych zamestnancov. Ale to len svedčí o tom, že sa deje niečo závažné. Už to tým ľuďom nemôže byť jedno. Správy, ktoré prichádzajú z vedeckých kruhov, sú naozaj čoraz hrozivejšie. Napríklad? – Minulý týždeň sa v medzinárodných agentúrach objavila najnovšia správa o koncentrácii oxidu uhličitého v atmosfére. Je alarmujúca, lebo podľa komentára vedcov definitívne potvrdzuje jednoznačný trend: koncentrácia stúpa. A čo je najhoršie, stúpa čoraz väčšou rýchlosťou. Merania za posledné roky potvrdzujú, že to už nie je rovnomerný, ale priam skokovitý nárast. Z vášho hlasu usudzujem, že to je vážna správa. Prečo? – Lebo z tohto problému vyplýva ďalší, ktorý dnes už nikto nespochybňuje: globálne otepľovanie atmosféry. Priemerná teplota za posledných 100 rokov stúpla o 0,6 stupňa Celzia. V prvej chvíli to znie laikovi až smiešne, vyzerá to byť naozaj málo. Ale treba si uvedomiť, že je to priemer za celé to obdobie a celú Zem. Ale aj tak to nevyznieva ako katastrofa, veď také oteplenie nedokáže bežný človek ani zaregistrovať, dokonca ani izbové teplomery nie. – Pre lepšiu zrozumiteľnosť uvediem porovnanie s dobou ľadovou. Keď bola doba ľadová, celá Zem bola pokrytá asi 150-metrovou vrstvou ľadu, ktorý sa udržal pri priemernej globálnej teplote len o 5 stupňov nižšej, než je teraz. Čiže si teraz predstavte: ak oteplenie len o „mizerných“ 5 stupňov spôsobilo koniec doby ľadovej a roztopenie tej obrovskej vrstvy ľadu, čo dokáže spôsobiť oteplenie o vyše pol stupňa, ktoré navyše napreduje stále rýchlejším tempom. Akým rýchlym? – Klimatológovia varujú, že ak ľudstvo bude fungovať bezo zmien ako doteraz, tak teplota na Zemi vzrastie. Pred piatimi rokmi sa hovorilo o náraste o 1,5 až 3 stupne, potom to zmenili na 1,8 až 5,2 a dnes sa hovorí o oteplení o 2 až 6 stupňov. A to by už bolo väčšie oteplenie než to, ktoré nás „delí“ od doby ľadovej. A čo by to znamenalo? Ako by sme to pocítili, lebo je jasné, že na teplote vzduchu by sme ten rozdiel sotva zaregistrovali. – Zostaňme len v strede toho intervalu. Oteplenie o 3 stupne by znamenalo, že by sa hladina morí zdvihla o 25 metrov. Spôsobilo by to topenie ľadovcov, lebo už za posledných 100 rokov miernejšie oteplenie zdvihlo hladinu o desiatky centimetrov. Topenie sa ľadovcov je vôbec asi najzrozumiteľnejším príkladom globálneho otepľovania. Tie ľadovcové kopce, ktoré poznáme niektorí z dovoleniek v Alpách, iní z olympiád alebo rôznych lyžiarskych pretekov, sa neustále zmenšujú, sú čoraz nižšie, lebo to nie sú skaly, ale mohutné kopce ľadu, ktorý sa – pre laikov pomaličky, ale pre odborníkov veľkou rýchlosťou – topí. Aká veľká je tá rýchlosť? – Opäť použije názorný príklad. Určite si spomeniete na nález zamrznutého prehistorického muža v rakúskych Alpách, o ktorom sa pred pár rokmi veľa hovorilo i u nás. Toho človeka sme však našli iba preto, lebo sa za tie tisícročia nad ním roztopila veľká vrstva ľadu, pod ktorou ležal. To nebol výsledok systematického kopania do hĺbky, ten ľad nad ním sa stále topil, až ho vlastne odkryl. A toto sa čoraz rýchlejšie deje ďalej. To znamená, že sa zmenšujú alpské končiare? – Áno. A ako rýchlo? – O desiatky metrov ročne. Predstavte si, že by sa o desiatky metrov ročne zmenšovali naše Tatry, veď to by bola pre nás katastrofa. A to roztápanie sa ľadovcov v Alpách i inde už dnes nikto nespochybňuje, lebo je to nevyvrátiteľne dokázané. No a asi najhoršie je, že je to nezvratný proces. Keby sme aj teraz okamžite zastavili globálne otepľovanie, naspäť už tie ľadovce nedorastú. Takže jedným z dôsledkov globálneho otepľovania môže byť až zánik alpských ľadovcov? – Minimálne ich podstatné zníženie a navyše voda z nich cez potoky a rieky odteká v konečnom dôsledku do morí a aj preto sa odhaduje pri oteplení o 3 stupne nárast hladiny o 25 metrov. Takýto vývoj by sa priamo dotýkal asi polovice ľudstva, lebo asi polovica ľudstva žije pri mori v takej výške, že by sa tie územia ocitli pod vodou. Čiže hovoríme asi o troch miliardách ľudí. Samozrejme, že hovoríme o rozvojových krajinách, lebo Holandsko, Belgicko, škandinávske krajiny či USA majú ekonomické možnosti, ako sa s tým vyrovnať. Keď si spomenieme, čo dokázali narobiť vlny cunami, znie táto predpoveď dosť hrôzostrašne. – Áno, predstavte si, že v podobnej výške bude tá hladina oceánu stále. Na niekoľkých medzinárodných podujatiach OSN som bol svedkom doslova srdcervúcich vystúpení vedcov i aktivistov z Polynézie, pre ktorých to je otázka života a smrti. Ich ostrovy majú totiž nadmorskú výšku okolo troch metrov, ich nestraší 25 metrov, v ich prípade je úplne reálne, že v priebehu pár desaťročí, ešte za tejto generácie ich ostrovy zaniknú. A to hovorím nielen o obývaných ostrovoch, ale o populárnych dovolenkových destináciách. Tí ľudia majú túto ekologickú katastrofu priamo pred očami a zatopenie ich domovov v dôsledku globálneho oteplenia je úplne reálne v pomerne krátkom čase. To však prinesie nielen zánik dovolenkových oblastí, ale migráciu obrovského počtu ľudí z týchto ostrovov, ktorým treba niekde nájsť nový priestor. Počíta sa s tým? – Nový Zéland už v tomto čase prijíma tzv. ekologických utečencov z týchto ostrovov. Už sú to tisíce ľudí. Musia ich opustiť už teraz nielen pre hrozbu zatopenia, ale aj preto, lebo na niektorých miestach už prenikla slaná voda do prameňov sladkej a taký ostrov sa stáva pre ľudí okamžite neobývateľným. A to sa už dnes deje a toto „znečistenie“ pitnej vody slanou z morí a oceánov sa bude onedlho diať napríklad v deltách veľtokov, kde práve v rozvojových krajinách žije obrovské množstvo ľudí, ktorí odtiaľ budú musieť odísť, alebo zahynú, lebo nebudú mať čo piť. Tam stačí nárast hladiny morí o pár desiatok centimetrov. Prečo sa vlastne Zem tak veľmi otepľuje? – Slnečné žiarenie Zem vždy zohrievalo. Teplo stúpalo a časť tu „zostávala“, časť „odchádzala“ do atmosféry a z nej do vesmíru. Ako na záhradke. Ale keď záhon zakryjete skleníkom, bude sa zohrievať oveľa viac a oveľa rýchlejšie, lebo slnečné žiarenie cez vrstvu skla prenikne, ale teplo, ktoré tu vznikne, sa nemá kam „odpariť“. V našej atmosfére sa zhusťuje vrstva CO2 a vytvára presne takú vrstvu, ako to sklo v skleníku. Slnečné žiarenie ňou na Zem prechádza, ale teplo naspäť nie. Vďaka tomu, že táto vrstva bola kedysi tenká, udržalo sa na Zemi toľko tepla, aby tu mohol vzniknúť život, ale fungovala istá rovnováha medzi tým, koľko tepla na Zemi vzniklo a koľko „odišlo“ do vesmíru. Tým, že človek spaľovaním fosílnych palív tvorí čoraz hrubšiu vrstvu CO2 v atmosfére, čoraz viac tepla zostáva na Zemi. A to následne ovplyvňuje všetko, čo sa tu deje. Vy ste spomínali alpské ľadovce, ale bežní ľudia, ak vôbec o tejto problematike niečo počuli či čítali, sa skôr dozvedeli o topení sa ľadu na póloch. Ako to vyzerá tam? – K stúpajúcej hladine prispieva aj topenie sa arktického ľadu. Kedysi sme si mysleli, že severný pól je kompaktný kus ľadu, ktorý sa teda v prípade otepľovania bude postupne topiť na okrajoch. Podľa toho sa vytvorili predpovede, koľko ľadu sa roztopí pri akom oteplení a ako rýchlo. A podľa toho sa odhadol rast hladiny oceánov. Lenže teraz satelitné pozorovania ukázali, že nielenže sa topí ročne okolo 200 kilometrov kubických ľadu, ale aj vnútri Arktídy sa vytvárajú obrovské ryhy, ktorými preniká teplejšia voda a tak sa topí nielen po okrajoch, ale aj zvnútra. Takže proces topenia sa bude na severnom pole ešte rýchlejší. – Bude rýchlejší a aj rast hladiny oceánov a morí bude rýchlejší, než to predpokladali doterajšie modely. Navyše to spochybňuje akékoľvek predpovede, lebo my teraz nevieme povedať, kde všade bude ten kus ľadu praskať. My dokážeme povedať minimálnu úroveň toho topenia, ale nie maximálnu, tá môže byť oveľa vyššia. Takže aj ľadu na Severnom póle hrozí úplný zánik? – Opäť sa zachovám ako vedec a poviem, že s istotou vieme, že sa topí, a teda pomaly zaniká. No podľa vedcov skôr rýchlo. Takže sa môže stať, že sa na Severný pól budeme plaviť a nie chodiť na lyžiach? – Môžem to ilustrovať na takej perličke: rôzne cestovné kancelárie robia zájazdy na Severný pól. Pred časom mala jedna taká cestovka problém, lebo jej zákazníci žiadali vrátiť peniaze, keďže sa na ten pól nedostali. Merania teploty a hrúbky ľadu boli totiž také varovné, že im odporučili radšej z lode nevystupovať, lebo by sa mohli preboriť. Rozumiete? Na Severnom póle! Niečo také sa doteraz nestalo. Tam sa hrúbka ľadu, samozrejme, zväčšuje alebo zmenšuje v závislosti od ročného obdobia, ale ešte nikdy to nebolo také zlé. A opäť je najväčšia katastrofa, že je to nezvratný proces. Jediné, čo by ho mohlo zvrátiť, by bolo globálne ochladenie, ale tomu nič nenasvedčuje. Toto sú konkrétne prípady, ktoré určite musia už otvárať oči aj laikom, teda aj politikom, ale dá sa povedať, že klimatické zmeny spôsobujú aj prírodné katastrofy? – Žiadny klimatológ vám nepovie, že táto udalosť je priamym dôsledkom klimatických zmien. Ale vo všeobecnosti platí, že ich častejší výskyt a rastúca intenzita vyplývajú zo zmien klímy. Pozrite sa na hurikány. Nie sú ničím novým, Američania to vedia najlepšie. Suchá: veď si aj z minulých rokov pamätáme rôzne projekty na pomoc africkým štátom. Napokon naše záplavy: stávalo sa to aj v minulosti. Lenže teraz ich je čoraz viac a sú čoraz silnejšie. Ale toto už nie sú len vedecké teórie, ale štatistické výsledky. Sú aspoň tie schopní uznať ľudia z biznisu? – Tých, ktorých sa to priamo dotýka, už áno, dokonca sa pripájajú k ekológom a aktivistom, aby na to upozornili. Zúčastnil som sa na niekoľkých wokrshopoch, ktoré organizovali Greenpeace a poisťovne. Tie sledujú a pravidelne vyhodnocujú aj poistné udalosti v dôsledku počasia. Sú to veľmi zaujímavé a hrubé správy, ktoré svedčia o rastúcich škodách spôsobených prírodnými katastrofami. Ony, samozrejme, neprerábajú, lebo jednoducho viac vyberú na poistkách, ale vážne upozorňujú, že v posledných rokoch rastú takéto škody nie rovnomerne, ale opäť skokovito, z roka na rok rýchlejšie. A to sú obrovské hodnoty, keď si uvedomíte, že hurikán Katrina spôsobil škody za 132 miliárd dolárov, čo je asi 4 000 miliárd korún! Takéto číslo už vari každého presvedčí, že ak hovoríme varovne o klimatických zmenách, hovoríme aj o celkom konkrétnych ekonomických dosahoch. Z údajov a prepočtov poisťovacích firiem vyplýva, že, ak ekologické katastrofy budú spôsobovať škody, ktorých hodnoty budú narastať tak rýchlo ako v súčasnosti, tak už za 10 rokov nebude stačiť HDP na pokrytie týchto škôd. Veď si len predstavte niekoľko Katrín ročne. A to nehovorím o ľudských obetiach. Len či si títo ľudia uvedomujú tú previazanosť na globálne klimatické zmeny? – Keď navzájom porovnávate krivky nárastu koncentrácie CO2 v atmosfére, nárastu globálnej teploty a nárastu škôd spôsobených vyčíňaním počasia, uvidíte ich úplnú podobnosť a jednoznačnú vzájomnú previazanosť. Hovoríme o hurikánoch, o topiacich sa ľadovcoch. Musíme sa vôbec báť globálneho oteplenia aj my, ľudia z vnútrozemia? – Pomôžem si 3. národnou správou o klimatických zmenách, ktorú vydalo ministerstvo životného prostredia. Podľa nej za posledných 100 rokov narástla teplota u nás o 1,1 stupňa Celzia a množstvo zrážok naopak pokleslo, v čoho dôsledku sa znižuje aj pôdna vlhkosť. Netvrdím, že každá záplava je priamym dôsledkom globálneho otepľovania, ale určite s ním súvisí. Samozrejme, že to súvisí aj s inou ľudskou činnosťou, akou je výrub stromov a príliš intenzívna hospodárska činnosť v horách, ale tá intenzita zrážok podľa odborníkov vyplýva najmä z toho, že v dôsledku otepľovania sa v spodných vrstvách atmosféry akumuluje obrovské množstvo energie, ktoré nemá kam uniknúť vyššie a tak sa nám naspäť „vracia“ v podobe obrovských búrok a prívalových dažďov. Vzhľadom na počasie, ktoré u nás panovalo v posledných týždňoch, sa aj tak musím spýtať, prečo je u nás taká dlhá a tuhá zima, keď sme svedkami globálneho otepľovania? – Faktom zostáva, že globálna teplota bola na Zemi v minulom roku doteraz najvyššia v celej histórii. To však neznamená, že sa oteplilo všade a všade rovnako. Niektoré miesta sa otepľujú viac a niektoré menej. Klimatológovia napríklad uvádzajú, že Južný pól sa otepľuje menej ako Severný. Dokonca som videl mapy, podľa ktorých Nórsko čaká ochladzovanie. Takže aj globálne otepľovanie sa lokálne môže prejavovať ako ochladzovanie. To môže byť aj prípad Slovenska? – U nás možno pôjde o výkyvy, ale nie som meteorológ, aby som to vedel povedať presnejšie. Viete, je isté, že na počasí vo vnútrozemí sa klimatické zmeny podpisujú inak než na pobreží oceánu, ale to neznamená, že ich nepociťujeme alebo že ich o nejaký čas nepocítime. Ubezpečujem každého, že to, o čom hovoríme, je globálny problém a žiadna krajina, žiadny človek pred dôsledkami globálneho oteplenia neujde, nech žije vo vnútrozemí alebo pri mori, v nížinách alebo na horách. Máme teda o niekoľko desaťročí počítať aj my so suchami a vysokými horúčavami? – Minulé leto také možno nebolo, ale spomínate si na tie horúčavy, keď v celej Európe zomierali stovky ľudí? Neviem, ako presne sa to prejaví na Slovensku, ale viem, že sa to prejaví. Napríklad som čítal, že topenie sa Arktídy, teda prenikanie sladkej vody do slanej by mohlo spôsobiť zastavenie Golfského prúdu. Ten vzniká pri brehoch Kanady, ide južne, pri brehoch Afriky sa oteplí a končí na sever Európy a preto je na pobreží Írska či Británie oveľa teplejšie než na severe Kanady alebo na Sibíri, hoci sú v tom istom podnebnom pásme. Ak by sa Golfský prúd zmenil, tak možno pobrežie Afriky bude ešte teplejšie, budú tam ešte horšie suchá a na Britských ostrovoch by sa s najväčšou pravdepodobnosťou výrazne ochladilo. To by mohlo ovplyvniť aj naše počasie. Takže na poplach sa bije čoraz hlasnejšie, ale aké reálne opatrenia by mali nasledovať? – Veľmi ťažké a veľmi nákladné, to si dobre uvedomujem. Totiž jediné riešenie, ktoré naozaj môže nepriaznivé klimatické zmeny zastaviť, resp. ich významne spomaliť, je zmeniť celý energetický systém. Dnes máme celý systém spotreby, využívania energií, ich prenosu, prevozu energetických zdrojov (napr. ropa a plyn) podporený nejakou infraštruktúrou. Je to ťažba ropy, plynu či uhlia, sú to ropovody, plynovody, preprava plynu, ropy a uhlia vlakmi či loďami. Sú to rafinérie, plynárenské spoločnosti, elektrárne, teplárne. Za tým všetkým je obrovské množstvo ľudí a obrovské množstvo peňazí. A teraz si predstavte, že povieme, toto všetko je zlé, už to nepotrebujeme, ideme na to z úplne iného konca. Ale vari nechcete povedať, že úsilie „energobarónov“ zastaviť a spomaliť všetko, čo vedie k zmenám v používaní energetických zdrojov, čo ich pripraví o miliardové zisky, je v poriadku? – Viete, ja by som nevidel problém v tom, že tí, ktorí kontrolujú energetické koncerny a majú z nich zisky, majú nejaký vplyv na politikov, lebo politici vždy potrebujú nejaké informácie, aby sa rozhodli. Problém vidím v tom, že tí druhí, ľudia postihnutí suchom alebo záplavami, nemajú žiadny hlas. Oni sú obeťami tých klimatických zmien, ktoré bohatí na sebe zatiaľ nepociťujú, majú dosť prostriedkov, aby sa pred nimi uchránili. A tie státisíce ba až milióny ľudí, ktoré na vlastnej koži prežívajú ekologické katastrofy, sú na okraji spoločnosti, na okraji záujmu politikov, bez reálneho vplyvu a odsúdení do role obetí pri každom ďalšom suchu, záplave, hurikáne.