„Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou,“ znie výrok, ktorý pre súčasný svet šírenia informácií v mnohých prípadoch možno použiť ako príklad. Človek by chcel uveriť, že to tak nie je. Klamal by sa väčšmi. Informácie sa stali bezpochyby dôležitou súčasťou každodennosti. Nie že by tomu v minulosti bolo inak. Rozdiel je v súčasnom a minulom množstve, ich prenose, dosahu a netrúfam si tvrdiť, že aj pravdivosti. Kedysi to boli svetové režimy, ktoré priamo a pred očami ľudí pod záštitou ideológie tvorili „žiadanú“ pravdu. Mali chrániť myslenie, názory a následne koordinovať rozhodnutia davov. Súčasnosť sa tejto stránke histórie stráni. Odvracia sa jej chrbtom a považuje ju za chybu, na ktorej sa už klasicky má učiť. V skutku sa spoločnosť ozaj poučila, nadobudla zistenie, že ovplyvňovanie médiami predsa len funguje. Chcelo to už len nejakú zámienku postavenú na demokracii, ktorú treba chrániť. Schádza mi na um jeden vtip: Jeden z bacilov sa necíti dobre. Druhý sa ho pýta, prečo? Zjedol som asi penicilín, odpovedá prvý. Človek môže mať tušenie byť na stope. Penicilín je predsa všeobecne dobrým liečivom s pozitívnym účinkom. Samozrejme, ako pre koho… Bez informácií strácame schopnosť porozumieť svetu. Na druhej strane závisí od informácií, ako ten svet pochopíme. Možno tvrdiť, že nezáleží na tom, ktorá strana vlastní zbrane, médiá rozhodnú, na koho budú namierené. Nenapadnuteľným tvrdením je už spomínaná lož v úvodnom výroku, ktorá v niečom svoj pôvod musí mať, od niekoho pochádzať. Možno im prisúdiť názvy informačných monopolov či monopolných výrobcov informácií. Ich stokrát ostatnými národnými, regionálnymi stanicami opakovaná lož sa v našich očiach stáva rovnako nenapadnuteľnou pravdou. Jej pôvod je v prijímačoch až príliš vzdialený, než aby mohol byť preskúmaný. „Fakty neprestanú existovať len preto, že ich ignorujeme,“ kedysi povedal Oswald Spengler. Preto Irak V mojom úsilí vyhnúť sa témam tak úzko spojeným so súčasnosťou, ako je napríklad téma Irak, si uvedomujem, že práve to súčasné a nedávne dianie poskytuje všeobecne dobre známe a evidentné príklady. Preto Irak. Zlyhal som sám, v nepozornosti? Po prečítaní článku z amerického portálu odkazujúceho na spravodajskú blamáž som sa vrátil k udalosti zvrhávania sochy Saddáma Husajna v Bagdade. Fotografie či reportáž z tohto diania sú svetovej verejnosti známe. Ak sa máme naučiť niečo o vojne z tejto poslednej v Iraku, tak je to ponaučenie, že smieme spochybniť, čo nám tvrdia médiá. Donald Rumsfeld komentoval túto udalosť ako „dych vyrážajúcu“. Pre britskú armádu bola „historická“. Pre rádio BBC „úžasná“. Zábery z námestia ukazujú dav približne 200 ľudí – väčšinou amerických jednotiek a novinárov. Stránka BBC priznala, že na udalosti sa zúčastnili desiatky Iračanov. Moment pravdy bol zatienený prevládajúcim dojmom masovej radosti. Kamerové zábery zblízka vysielané do celého sveta zobrazovali situáciu ako dôkaz masívneho povstania. Porovnateľnú s pádom berlínskeho múru. Zábery celého námestia Fardus však jasne ukazujú, že námestie je vlastne prázdne – sú tam americké jednotky, novinári a niekoľko Iračanov. Aké ciele sa podobným zobrazovaním sledujú? A aký prím z takejto skutočnosti výrobcovia podobných informácií získavajú? Je vôbec možné pozmeniť tok informácií či overovať preberané? Prevaha mainstreamu Nemožno tvrdiť, že k mnohých informáciám sa nedá dostať. Sú to jednotlivci, ktorí prekračujú tieň informačných monopolov a poskytujú objektívne spravodajstvo. Sú to však rovnako jednotlivci, ktorí sa k takýmto informáciám následne dostávajú. Hlavný prúd či už tvorcov správ a ich prijímateľov prevažuje. Samozrejme. „Existujú zákony, ktoré ochraňujú slobodu tlače, neexistuje však žiadny zákon, ktorý by ochraňoval ľudí pred tlačou,“ prehlásil spisovateľ Mark Twain. Situácia si nevyžaduje zákony, ktorými sa má informačný prenos korigovať. Ťažisko silnie v pluralite médií a prezentovaných informácií, objektívnosti, ktorá naberá s mnohosťou na pravdivosti. Napriek prítomnej slobode slova, nezávislých periodík šíriacich slobodné či odlišné názory, než sú prezentované informačnými monopolmi, nepribúda. V spoločnosti sa vytvárajú morálne štandardy a jednostranný tok informácií zo zahraničia nie je v našom mediálnom priestore ničím neobvyklým. Sami sa presviedčame, že provokácia je najlepšou žurnalistickou metódou v demokratickom zriadení západného typu. „Poskytovať svojim občanom neustálu zábavu je dnes najhlbším zmyslom západnej civilizácie,“ tvrdí Jeremy Seabrook z Third World Network. Problémom dnešných médií neostáva spomínaný infotainment, ale nemožnosť a neschopnosť satelitných staníc, samostatných spravodajských redakcií a v konečnom dôsledku aj jednotlivca nahliadnuť pod pokrývku faktov. Pretože majúc na mysli slová Stanislava Leca: Okno do sveta môžu zakryť aj noviny. Autor je redaktorom portálu www.skrz.sk a študent žurnalistiky
