Politická scéna na Slovensku je veľmi rozmanitá a pestrá. Dá sa povedať, že pestrosťou žánrov pripomína filmové umenie. Aj na filmovom plátne môžeme vidieť komédiu, drámu aj sci-fi. Posledný spomenutý žáner sa paradoxne stáva predvolebnou realitou. Divákmi sú v tomto prípade voliči. Hercov je 29. Režisérom (zatiaľ) málo známy Ing. Ladislav Kozmon. Nevedno však, kto píše scenár. Strana demokratickej ľavice (SDĽ) predstavuje značku, ktorá v slovenskej politike pôsobila symbolických 13 rokov. Dlhodobo bola jedinou relevantnou ľavicovou stranou. Po neúspechu v parlamentných voľbách v roku 2002 jej zostali len stranícke devízy: funkčné a na slovenské pomery veľmi kvalitne prepracované organizačné štruktúry, značka členstva v Socialistickej internacionále a nezanedbateľný majetok. Oprášená značka Posledné vedenie SDĽ Ľubomíra Petráka malo za úlohu ukázať svetlo na konci tunela. Nebolo však schopné využiť postavenie strany v krajských, mestských a miestnych parlamentoch, radikálne sa vysporiadať s chybami vládnutia v rokoch 1998 – 2002, vliať strane nielen novú nádej, ale predovšetkým alternatívny a dôveryhodný program a realistickú politickú stratégiu, aby sa strana revitalizovala. Poslednou šancou na návrat do „vysokej“ politiky bola ponuka Smeru na voliteľné miesto vo voľbách do Európskeho parlamentu. Namiesto toho, aby SDĽ nominovala človeka, ktorý by svoj mandát využil na jej oživenie, vedenie vybralo V. Maňku s vedomím, že je to len prvý zo zásadných krokov k splynutiu so stranou Roberta Fica. Od toho momentu už SDĽ už nemala vnútorné sily, energiu ani politický, intelektuálny a personálny potenciál, aby ďalej žila. Navyše v Smere sa rozbehol vnútorný boj o jeho budúcu ideologickú tvár, takže R. Fico, ktorý chcel kráčať po sociálnodemokratickej ceste, vytváral na pohltenie veľký tlak. Zdecimovaná SDĽ mu nemohla odolať, na to mala vo svojich radoch ešte stále veľa ambicióznych ľudí, ktorí neboli uspokojení a v Smere videli cestu k osobnej politickej sebarealizácii. A tak sa SMER – tretia cesta zmenil na SMER – sociálna demokracia. Posledný v SDĽ mal zhasnúť. Smer dostal všetko, vrátane majetku, a všetci si mysleli, že aj značku. „Požiadali sme Úrad priemyselného vlastníctva o zápis loga a značky do registra. Majiteľ ochrannej známky má výlučné právo označovať svoje tovary a služby ochrannou známkou,“ vysvetľuje posledný ústredný tajomník SDĽ Ján Richter. „Túto formu ochrany loga a značky majú uplatnenú viaceré politické strany a hnutia. Vhodnejšiu právnu formu ochrany loga a značky aj politickej strany naša legislatíva nepripúšťa.“ A tak bolo otázkou času, kedy to niekto bude chcieť využiť pre vlastné politické alebo marketingové plány. Ide však len o plány, lebo v skutočnosti bola SDĽ ako značka vládnutím v rokoch 1998 – 2002 natoľko poškodená, že reálne je nepoužiteľná. Iba ak… Trucpodnik Iba ak by nešlo ani tak o obnovenie kedysi silnej ľavicovej strany, ale len o rozbíjanie ľavicového voličského potenciálu. O čosi podobné išlo aj v minulosti, aj mladší „pamätníci“ si určite spomenú na vytváranie „alternatívnych“ spoločenských štruktúr (odbory, mládežnícke strešné združenie atď.) koncom vlády Vladimíra Mečiara. Je známe, že nie všetci členovia SDĽ sa stotožnili s pohltením Smerom. Mnohí na politiku rezignovali, iní sa pokúsili vytvoriť nejakú alternatívu aspoň na občianskej báze, ďalší sa pustili do zakladania nových politických subjektov (Strana občianskej solidarity). Už asi nezistíme, komu zišlo na um „obnoviť“ SDĽ, ale od začiatku bolo jasné, že nejde o spontánnu aktivitu jej bývalých aktívnych členov na okresnej a krajskej úrovni, ktorí sa netajili nesúhlasom s fúziou so Smerom. Niekoľkí takíto ľudia, ktorí boli pre vstup do „novej“ SDĽ oslovení, nám potvrdili, že sa stretávali s menom Jozefa Cudráka. Tento človek mal relatívne donedávna pôsobiť vo vojenskej kontrarozviedke slovenskej armády (Jozef Cudrák bol naozaj šéfom vojenského obranného spravodajstva počas pôsobenia ministrov za SDĽ P. Kanisa a J. Stanka a do civilu odišiel k 31. 12. 2002), a podľa neoficiálnych medializovaných informácií bola dôvodom jeho abdikácie práca pre komunistickú ŠtB. V archívoch Ústavu pamäti národa je Ing. Jozef Cudrák vedený ako starší dôstojník III. Správy ZNB (Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky) zaradený na OVKR VVTS Liptovský Mikuláš pod evidenčným číslom 222668. J. Cudrák bol predsedom SDĽ ešte aj koncom minulého roka a v médiách vystupoval najmä v čase registrácie strany a pred regionálnymi voľbami. Hovorí sa, že na jej rýchlom zaregistrovaní mal záujem aj ktosi konkrétny z vládnych a príslušných ministerských špičiek, čo na prvý pohľad nemá logiku, keďže ide o ľudí z pravicových strán. Keďže však politické stratégie strán často myslia nielen na svoju pozitívnu propagáciu, ale aj na podrývanie súperov, nebolo by takéto uvažovanie v čase rastúcich volebných preferencií Smeru nelogické. Volebný neúspech Regionálne voľby 2005 boli pre SDĽ lakmusovým papierikom. Strana postavila chudobnú kandidátku iba v niektorých okresoch Prešovského kraja. V samotnom prešovskom okrese za SDĽ kandidovali aj dobre známi ľudia ako bývalý primátor a poslanec NR SR Viliam Sopko a vplyvná miestna ľavicová osobnosť Václav Kohlmayer. Prvý z nich získal 1 354 a druhý 1 082 hlasov, pričom na zvolenie bolo treba vyše 4 600. Bývalý popredný predstaviteľ SDĽ a primátor Prešova Milan Benč, ktorý kandidoval ako nezávislý, sa napríklad stal krajským poslancom s bezmála 5 000 hlasmi. Nedá sa povedať, že by ľudia „obnovenú“ značku nezaregistrovali, ale neoslovila ich. Podobne skončili aj ďalší kandidáti SDĽ, nikto sa krajským poslancom nestal a všetci skončili „hlboko v poli porazených“. A to si SDĽ na svoju prípravu na „comeback“ vybrala kraj, kde aj volebné fiasko pôvodnej SDĽ v roku 2002 bolo najmenšie a kde bola táto strana najlepšie etablovaná v samosprávach. Za jednoznačný neúspech to možno označiť aj preto, lebo iná strana bývalých ľavicových demokratov uspela oveľa lepšie. Ide o Stranu občianskej solidarity (S.O.S.), ktorej lídrom je Cyril Betuš, 55-ročný starosta košickej mestskej časti Ťahanovce-sídlisko. Práve on sa stal poslancom košického krajského parlamentu za S.O.S. A hoci iní kandidáti tejto strany neuspeli, na rozdiel od SDĽ ich postavila aj v ďalších krajoch a možno medzi nimi naozaj nájsť bývalých „esdéelkárov“. S pravičiarom na čele SDĽ však „hrdinsky“ ide aj do veľkého parlamentného boja. J. Cudrák v októbri 2005 tvrdil, že jeho strana chce tvoriť nový systém politiky, tentoraz však nie z bratislavskej centrály. Lenže J. Cudrák už nie je šéfom SDĽ a tak sa, zdá sa, zmenila aj stratégia. Na čelo strany sa dostal Bratislavčan Ing. Ladislav Kozmon. Toto meno figuruje v mnohých firmách, buď ako člen ich orgánov alebo ako ich majiteľ či spolumajiteľ, prípadne vystupuje ako likvidátor. Alebo je v nich to isté meno len s inou adresou, adresa firmy sa však zhoduje s adresou toho „prvého“ Kozmona. Už to svedčí o veľmi nezvyčajnej voľbe lídra ľavicovej strany, ešte väčšie otázniky však vyvoláva informácia, že L. Kozmon fungoval v Kaníkovej Demokratickej strane (DS) a v roku 2002 bol na 50. mieste spoločnej kandidátky DS a DÚ do NR SR, ktorú však vtedajší šéf DS tesne pred voľbami stiahol v prospech SDKÚ výmenou za ministerské kreslo pre seba. Kozmonova SDĽ postavila kandidátku s 29 menami, lenže dvadsať z nich patrí Bratislavčanom a iba deviati kandidáti sú z regiónov, v ktorých bola ľavica tradične najsilnejšia a vzhľadom na aktuálny sociálno-ekonomický vývoj by aj naďalej mohla byť. „Nikto z celej kandidátky nebol členom pôvodnej SDĽ v predchádzajúcom období, ani jej nominantom v štátnych, hospodárskych alebo verejných funkciách,“ dopĺňa J. Richter. Skôr ako úsmevná „pikoška“ pôsobí fakt, že podľa programových téz a stanov sa terajšia SDĽ hlási k hodnotám, ktoré spájajú sociálnodemokratické strany združené v Socialistickej internacionále a Európskej demokratickej strane. Lenže tá združuje výlučne pravicové subjekty, takže zakladatelia SDĽ buď nemajú ani najzákladnejšie znalosti, že sociálnodemokratické strany sú združené v Strane európskych socialistov, alebo jasne určili svoje smerovanie. Aký cieľ môže mať pravičiar na prvom mieste kandidátky ľavicovej strany? Je slovenská ľavica tak veľmi na kolenách, že potrebuje pomoc z pravého spektra? Alebo niekto využil detinskú chybu posledného vedenia pôvodnej SDĽ na to, aby balamutil ľavicových voličov? A keďže strana zložila volebnú kauciu, kto a prečo ju financuje? Autor je publicista
