Neznámy známy: Wayne Wang a Paul Auster, obyčajný príbeh z Brooklynu

Muž s nezvyčajnými okuliarami: „Áno, fajčím cigarety… a veľa mojich priateľov už na to zomrelo. No na druhej strane, keď fajčím, tak nestiahnem fľašu škótskej… za pätnásť minút. Takže keď sa na to pozrieme z tohto pohľadu, cigarety sú pre mňa akousi zdravotnou pomôckou.“ Hnev (Blue in the Face, 1995) „Ľudia si zvyknú myslieť, že filmy sú ‚skutočné‘, no nie sú. Sú to iba ploché, dvojrozmerné obrázky premietané na stenu, zdanie reality, nič skutočné. A potom je tu otázka týkajúca sa samotných obrázkov. Zvykneme sa na ne pasívne dívať, a nakoniec nás tie obrázky zaplavia. Sme nimi uchvátení, zaujatí a nadšení asi tak dve hodiny. Potom vyjdeme z kina a sotva si pamätáme, čo sme to vlastne videli. Knihy sú úplne odlišné. Pri ich čítaní musíte byť aktívne zabraní do toho, čo tie slová hovoria. Musíte pracovať, používať vlastnú fantáziu. A keď sa vaša fantázia naplno prebudí, vstúpite do sveta knihy, ako keby ste vstúpili do reálneho sveta. Cítite vôňu vecí, dotýkate sa ich, premýšľate nad nimi. Ocitnete sa v trojrozmernom svete.“ Paul Auster Wayne Wang ešte bez Austera Je Štedrý deň roku 1990 v San Franciscu. Wayne Wang sa vybral do najbližších potravín kúpiť noviny. Jeho obľúbené New York Times. Ako tak nimi listuje, prechádza očami po článkoch poväčšine o hroziacej vojne v Perzskom zálive, narazí na niečo, čo ho zaujme. Inšpiruje. Na celej jednej strane nájde článok pod názvom Vianočný príbeh Auggieho Wrena od Paula Austera. Prečíta si ho. Príbeh reality a fikcie, pravdy a lží, dávania a brania. Chvíľami plače, chvíľami sa nekontrolovateľne smeje. Na konci má pocit, že dostal krásny vianočný darček od niekoho, kto je mu veľmi blízky. Len čo ho dočíta, spýta sa manželky: „Kto je vlastne ten Paul Auster?“ O rok neskôr, v máji 1991, sa Wang stretáva a Austerom v Brooklyne v New Yorku. Dajú si obed v Jack’s Deli (reštaurácia, kde Auggie rozprával svoj vianočný príbeh Paulovi). Zastavia sa v trafike, ktorá bola inšpiráciou. Celý deň obaja strávia prechádzkou po Brooklyne, mieste, v ktorom Paul Auster roky žije, tvorí a veľmi dobre pozná. Vie o ňom rozprávať desiatky zaujímavých príbehov. Na sklonku dňa Wayne odchádza späť do San Francisca s presvedčením, že sfilmuje Príbeh Auggieho Wrena. V ten osudný deň sa ich cesty preťali a zrodilo sa priateľstvo medzi dvoma navonok odlišnými ľuďmi. Waynom režisérom a Paulom spisovateľom. Ale to už trocha predbieham udalosti. Poďme pekne po poriadku a vráťme sa na úplný začiatok tohto príbehu. Aspoň jeho polovice. Do Hong Kongu, kam rodina Wangových emigrovala z Číny. Tam sa to všetko začalo. Alebo ešte trocha skôr. Niekde do obdobia druhej svetovej vojny. Waynov otec slúžil na americkej námornej základni v Číne. Každý víkend sedel v kine a hltal americké filmy. Pomaly, ale isto sa z neho stal filmový nadšenec. Jeho najobľúbenejším hercom bol ikonický hrdina Divokého západu, drsňák John Wayne. A keď sa mu 12. januára 1949 narodil syn, dlho nerozmýšľal a dal mu meno Wayne. Pri kolíske novorodenca Johna Wayne Wanga stáli dobré sudičky a do vienka mu dali filmovú kameru a celuloidový pás. Do svojich osemnástich rokov zostal Wayne v rodnom Hong Kongu. Navštevoval jezuitskú strednú školu a plánoval stať sa lekárom ako správny čínsky synček. Po jej skončení však odišiel do USA študovať maliarstvo, film a televíznu produkciu na California College of the Arts and Crafts v Oaklande. Svoj prvý, diplomový film nakrútil spolu s kamarátom Rickom Schmidtom pod názvom Muž, žena, zabijak (A Man, A Woman, A Killer, 1975). Po úspešných štúdiách za oceánom sa vrátil do Hong Kongu a začal pracovať pre verejnoprávnu televíziu R. T. H (Radio and Television Hong Kong), ktorá sa stala živnou pôdou pre mladú generáciu hongkonských filmárov, tzv. Hongkonskú novú vlnu. Už v televízii chcel používať nové, kreatívne postupy (ako napríklad filmovanie kamerou z ruky, a aj televíznym filmom chcel dať „vnútornú dynamiku, energiu“), no nestretol sa s pozitívnou odozvou, a tak musel z televízie odísť. Vracia sa späť do San Francisca. Rozhodol sa na nejaký čas odložiť film nabok. Našiel si prácu v čínskej štvrti, pomáhal imigrantom hľadať si zamestnanie, učil ich anglicky a zároveň zbieral príbehy a informácie pre svoj nasledujúci projekt. Film o živote čínskej komunity. Tak mu v mysli pomaly vznikal jeho prvý plnokrvný, aj keď nízkorozpočtový film Chan sa stratil (Chan is Missing, 1982). Vo formálne klasickom príbehu noirovej detektívky ukazuje svoje pochopenie pre čínskoamerickú komunitu, jej tradičné hodnoty, zmysel pre rodinu. Neskôr sa aj svojimi nasledujúcimi filmami stáva akýmsi hlasom čínskych Američanov, dávno predtým, než sa afroamerický režisér Spike Lee stal „čiernym hlasom Ameriky“. Wangov druhý film Dim Sum: Kúsok srdca (Dim Sum: A Little Bit of Heart, 1984) je jeho poctou velikánovi japonskej kinematografie, jednému z jeho veľkých vzorov, Yasujirovi Ozu. Hravým spôsobom skúma vzťahy v rodine čínskych prisťahovalcov – obzvlášť medzi matkou a jej už v Amerike narodenou dcérou. Po krátkej prestávke od svojich tradičných tém (počas ktorej nakrútil film Slamdance, 1987) sa o päť rokov neskôr vracia vo filme Zjedz šálku čaju (Eat a Bowl of Tea, 1989) k témam, ako sú rodina a vopred dohodnuté čínske svadby. Pred tým, než na Štedrý deň otvoril už spomínané noviny New York Times, ešte stihol odísť do Hong Kongu, kde nakrútil svoj doposiaľ asi najexperimentálnejší film pod tak trocha bizarným názvom Život je lacný…, ale toaletný papier je drahý (Life is Cheap…but Toilet Paper is Expensive, 1990). Tento film je o mužovi najatom skupinou ľudí, o ktorých si myslí, že sú gangstri, aby doručil kufrík z Ameriky do Hong Kongu. Tak ešte raz: Kto je vlastne ten Paul Auster? Je Štedrý deň roku 1990 v San Franciscu. Wayne Wang sa vybral do najbližších potravín kúpiť noviny. Jeho obľúbené New York Times. Ako tak nimi listuje, prechádza očami po článkoch väčšinou o hroziacej vojne v Perzskom zálive a narazí na niečo, čo ho zaujme. Inšpiruje. Na celej jednej strane nájde článok pod názvom Vianočný príbeh Auggieho Wrena od Paula Austera. Prečíta si ho. Príbeh reality a fikcie, pravdy a lží, dávania a brania. Chvíľami plače, chvíľami sa nekontrolovateľne smeje. Na konci má pocit, že dostal krásny vianočný darček od niekoho, kto je mu veľmi blízky. Len čo ho dočíta, spýta sa manželky: „Kto je vlastne ten Paul Auster?“ Spisovateľ, scenárista a dnes už aj režisér Paul Auster sa narodil 3. februára 1947 v Newarku v štáte New Yersey v USA. Ako správny rodený Newyorčan aj malý Paul bol veľkým fanúšikom bejzbalu. Keď mal deväť rokov, náhodou narazil na veľkú bejzbalovú hviezdu, no nemal pri sebe žiadnu ceruzku, aby si odniesol drahocenný autogram. Po tejto skúsenosti nevychádzal z domu bez toho, aby nemal po ruke aspoň nejaké písacie potreby. Ako sám hovorí: „Ak máte neustále so sebou ceruzku, skôr či neskôr ju začnete používať.“ Navštevoval strednú školu Columbia High School v New Yersey a po jej ukončení sa prihlásil na štúdium literatúry na Columbia College v New Yorku, ktorú úspešne ukončil v roku 1969. Začal aj s postgraduálnym štúdiom na Columbia University, ale život akademika ho vôbec nelákal. Nechcel už viac študovať, chcel písať. Po roku odišiel zo školy a 6 mesiacov pracoval ako robotník na ropnom tankeri Esso Florence. Kľukaté cesty života ho priviedli na 4 roky do mesta spisovateľov na Seine, do Paríža. Živil sa prekladaním diel francúzskych básnikov a prozaikov a publikoval svoje vlastné diela v amerických časopisoch. Po návrate do USA bol roky relatívne neznámy, až niekedy v polovici 80. rokov sa celý spisovateľský svet dozvedel o jeho nevšednom talente, keď napísal kritikmi oceňovanú Newyorskú trilógiu (New York Trilogy, 1985-86). Trio postmoderných a experimentálnych detektívok, ktorými vzdal poctu „drsnej škole detektívky“ Raymonda Chandlera a Dashiela Hammetta. Nasledovala kniha Mesačný palác (Moon Palace, 1989), kde už naplno rozvinul svoje tradičné témy – hľadanie vlastnej identity, samotu, spomienky, šancu začať nový život. Nikdy veľmi neuvažoval nad tým, že by skúsil písať scenáre k filmom. Ako sám hovorí, „keď som mal asi 19 – 20rokov, rozmýšľal som nad štúdiom filmovej réžie. No bol som príliš plachý, bál som sa vystúpiť pred ľudí a rozprávať.“ Niekedy počas písania svojho ďalšieho románu Leviathan Austerovi zazvonil telefón. Na opačnom konci bol Wayne Wang, nadšený Vianočným príbehom Auggieho Wrena. Len čo Auster dokončil v roku 1991 Leviathan, pustil sa do scenára. Zhoda náhod? Možno áno, možno aj nie. V máji 1991 sa Auster stretáva s Wangom v Brooklyne v New Yorku. Dajú si obed v Jack’s Deli (reštaurácia, kde Auggie rozprával svoj vianočný príbeh Paulovi). Zastavia sa v trafike, ktorá bola inšpiráciou. Celý deň obaja strávia prechádzkou po Brooklyne, mieste, v ktorom Paul Auster roky žije, tvorí a veľmi dobre pozná. Vie o ňom rozprávať desiatky zaujímavých príbehov. Na sklonku dňa Wayne odchádza späť do San Francisca s presvedčením, že sfilmuje Príbeh Auggieho Wrena. V roku 1995 je na svete ich prvý spoločný film Dym (Smoke, 1995). Auster pôvodne nechcel napísať ani scenár, no Wayne Wang (teraz už jeho priateľ) ho do filmu zainteresoval tak, že sa nakoniec stal spolurežisérom. Vo filme sa rôzne spletité príbehy zamotávajú a rozmotávajú, no hlavne sa točia okolo jedného miesta – trafiky Brooklyn Cigar Co. Auggieho Wrena (Harvey Keitel) na rohu Tretej ulice a Ôsmej avenue v Brooklyne. Spisovateľ Paul Benjamin (William Hurt) chodí často do Auggieho trafiky, kde si kupuje svoje obľúbené cigary Schimmelpennincks. Má problémy s písaním, odkedy mu v pouličnej prestrelke zablúdená guľka zabila tehotnú manželku. Po tom, čo mu Rashid (Harold Perrineau, známy ako Michael Dawson zo seriálu Nezvestní (Lost, 2004) zachráni život, nechá ho prespať u seba na zemi. Lenže Rashid nie je Rashid, ale Thomas… skrýva tajomstvo… Nebudem vás ďalej miasť. Je to komplikovaný, plnokrvný príbeh z pera Paula Austera, spisovateľa. Smoke je film o slovách, strate a tabaku. O hľadaní vlastnej identity. Nové a nové postavy sú jemne vpletané do príbehu. Prichádzajú, odchádzajú. Hľadajúc si svoju cestu. Pôvodným zámerom bolo natočiť iba Dym, no práca na ňom pokračovala tak dobre, že sa Wangovi a Austerovi podarilo presvedčiť producentov, aby hneď po dokončení prvého mohli natočiť ďalší, voľnejšie štruktúrovaný nízkorozpočtový film, ktorý by dopĺňal ten prvý. V tom istom roku, vlastne okamžite po skončení nakrúcania Dymu prišiel na svet Hnev (Blue in the Face, 1995). Nemá nijakú pevnú rozprávaciu štruktúru. Formálne sa svojím kombinovaním rozhovorov, dokumentárnych záberov a hereckej akcie podobá Wangovmu predošlému dielu Život je lacný…, ale toaletný papier je drahý. Centrom sveta je opäť Auggieho trafika, kde prichádzajú ľudia rôznych rás, veku, vyznania a záľub. Spája ich jedno – Brooklyn. Nájdete tu Jima Jarmuscha, ktorý si príde k Auggiemu zapáliť svoju poslednú cigaretu Lucky Strike. Lou Reed ako Muž s nezvyčajnými okuliarmi vám porozpráva o tom, že už 35 rokov neustále odchádza z New Yorku. Ešte stále je však tam. Madonna si zahrá spievaný telegram. Mnoho ďalších veselých historiek a bizarností vás milo prekvapí a poteší. Wang a Auster svojimi dvoma spoločnými filmami vzdali hold Brooklynčanom, ktorí sú napriek svojej rôznorodosti schopní spolu vychádzať. Veď ich spája miesto, kde žijú, ich komunita, Brooklyn. Jedného rána na Štedrý deň obyčajné noviny The New York Times dali dokopy dve na prvý pohľad diametrálne odlišné osobnosti – Wayna, režiséra, a Paula, spisovateľa. Aj keď obaja vyšli z odlišných zázemí, ich citlivý zmysel pre vyrozprávanie ľudských príbehov ich spája. Spolunažívanie ľudí v komunite, strata a hľadanie identity človeka sú témy, ktoré sú obom bez rozdielu viac než blízke. Na chvíľu sa ich cesty možno nečakane spojili a vznikli tak dva veľmi príjemné filmy – pohladenia na duši. Niekto by mohol podotknúť, že ich stretnutie bolo iba dielom náhody. No v slovníku Paula Austera toto slovo neexistuje… Nie je to náhoda, ale iba „mechanizmus reality, na základe ktorého funguje celý svet.“