Globalizácia tým, že dáva neporovnateľne väčší manévrovací priestor kapitálu ako práci a jej nositeľovi – zamestnancovi, vo svojich sociálnoprávnych dôsledkoch v celoeurópskom či celosvetovom meradle spôsobuje nielen neustále znižovanie počtu zamestnancov, ale aj stále zhoršovanie právneho postavenia ich rodín. Zvyšuje sa rozsah a dĺžka pracovného nasadenia zamestnanca, ktoré mu neumožňuje potrebnú časť svojich intelektuálnych a fyzických kapacít venovať rodine a výchove detí. Popri chudobe v materiálnom slova zmysle sa týmto spôsobom sa vytvárajú predpoklady aj na rozširovanie intelektuálnej a duchovnej chudoby rodín. Najmä na deti zamestnancovi nezostáva potrebný čas. V dĺžke pracovného času a v dĺžke nadčasovej práce patrí Slovenská republika na prvé miesto v celej Európskej únii. Individuálnou dohodou medzi zamestnancom a zamestnávateľom možno podľa Zákonníka práce skrátiť denný odpočinok po vykonanej práci na osem hodín bez časového obmedzenia, čím sa vytvára reálne riziko vážneho ohrozenia života a zdravia zamestnanca a jeho rodiny. Následky takéhoto pracovného režimu na celkovú kvalitu života, ako aj na stabilitu rodiny sa nedajú ani vyčísliť. Zamestnanci ako živnostníci Ak zájdeme do histórie, ešte v roku 1919 bol v prvej Československej republike prijatý Zákon č. 81 o osemhodinovom pracovnom čase. Prvým dohovorom Medzinárodnej organizácie práce bol Dohovor č. 1 o osemhodinovom pracovnom čase zamestnancov v priemysle. Uplynulo takmer 100 rokov od prijatia zákonov obmedzujúcich denný pracovný čas na osem hodín a Slovenská republika má v treťom tisícročí v Zákonníku práce zlegalizovaný 16-hodinový pracovný deň. Slovenská republika má v spomedzi všetkých krajín Európskej únie priamo v Zákonníku práce zakotvený najvyšší rozsah nadčasovej práce v roku na 400 hodín. Pri tom všetkom sa podľa Zákonníka práce do celkového ročného objemu nadčasovej práce nezapočítava veľmi široký okruh prác. Napr. vo Fínsku je maximálny ročný rozsah nadčasovej práce stanovený na 250 hodín, vo Francúzsku na 180 hodín, v Írsku na 240 hodín, v Maďarsku 200 hodín, v Nórsku na 200 hodín, v Poľsku na 150 hodín, v Portugalsku na 200 hodín, v Španielsku na 80 hodín. Pritom treba spomenúť stále sa rozširujúce počty kvázi živnostníkov, ktorí vykonávajú tzv. závislú prácu (čiže prácu, ktorú bežne robia riadni zamestnanci) na základe obchodnoprávnych vzťahov bez minimálnej pracovnoprávnej ochrany (napríklad pokladníčky v hypermarketoch na Slovensku). Ak takáto žena-matka je vo vzťahu k príslušnému hypermarketu v obchodnoprávnom vzťahu, nemôže sa účinne brániť, že už odpracovala zákonné maximum nadčasovej práce 400 hodín ročne, lebo nie je v pracovnom pomere. Ak by sa vzoprela svojmu „chlebodarcovi“, na ďalší deň by už musela prísť do práce s tým, že jej hypermarket môže dať výpoveď. Proti svojvoľnej výpovedi sa môžu brániť len tí, ktorí sú v pracovnom pomere a majú právny status „zamestnanec.“ Práca na vyše 200 percent Pri takomto smerovaní pracovnoprávnej legislatívy v Slovenskej republike je vážne ohrozený celý hodnotový systém slovenskej spoločnosti, medzi ktoré nepochybne patrí aj rodina, ktoré si viaceré politické strany na Slovensku dali do centra svojich volebných programov. V tejto situácii spoločenská prax doslova „žobre“ o vyvolanie celospoločenskej diskusie o hodnotách slovenskej spoločnosti. Podmienky stálej redukcie časového priestoru na budovanie zdravej rodiny má zničujúci vplyv na kvalitu slovenských rodín. Podkopáva zdravie a život tých, ktorí sú v práci nasadení na 200 percent, a keďže často nemajú inú alternatívu, sú ochotní, ak zamestnávateľ žiada, pracovať ešte viac. Kto sa stará o deti týchto rodín? Ulica? Médiá programom typu VyVolení či Big Brother?! Počítač? Netreba sa preto čudovať enormnému nárastu drogovo závislých mladých ľudí, zvýšeniu kriminality, podstatnému zhoršeniu demografického vývoja v našej krajine. Najmä na prípade dĺžky zákonom povoleného denného pracovného času na 16 hodín sa pregnantne ukazuje, že slovenská spoločnosť si zamieňa cieľ za prostriedok. Práca môže zveľaďovať ľudského ducha, rozvíjať osobnosť zamestnanca, pozitívne pôsobiť na blaho rodiny. Stále však zostáva len prostriedkom sebarealizácie človeka, prostriedkom hmotnej obživy rodín. Ani práca, hlavne jej rozsah, nemôže byť cieľom, ktorému sa majú podriadiť všetky základné hodnoty ľudskej spoločnosti. Existujúca liberálna pracovnoprávna úprava Slovenskej republiky vzbudzuje u odbornej verejnosti obavy z ďalšieho smerovania pracovného práva Slovenskej republiky v najbližšej budúcnosti, ktorá najmä v oblasti pracovného času a rozsahu nadčasových prác nebude spôsobilá garantovať Ústavou SR zaručené právo na dôstojnosť ľudskej osoby pri výkone závislej práce a neumožní plne využiť ani ústavné právo na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny zakotvené v článku 41 Ústavy Slovenskej republiky, rozšírené o záruku osobitne ochrany detí a mladistvých. Prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc. je vedúca katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Jej príspevok odznel na minuloročnej konferencii o chudobe na Slovensku, ktorá sa konala v rámci iniciatívy UNESCO Most v Bratislave.
