Generálny riaditeľ Slovenskej televízie sa chystá na odchod. Funkčné obdobie sa mu končí začiatkom budúceho roka, ale pripúšťa, že možno odíde skôr. Nezdá sa však, že by Rybníček pochopil, koľko zlého na poste šéfa verejnoprávnej televízie urobil. Naopak, hrá sa na urazeného a vymýšľa si tvrdenia o svojej zámernej škandalizácii. Aj toto všetko je len vytváraním si priestoru na útek v príhodnej chvíli. Nech si Rybníček hovorí, čo chce, je evidentné, že výrazne poškodil, ak priam nezlikvidoval verejnoprávny charakter STV. Pri svojej obhajobe sa neustále oháňa argumentmi, ktoré platia pre komerčné televízie, a jeho niekdajší spojenec František Borovský otvorene hovorí, že prišiel do STV realizovať to, čo nedokázal pre nedostatok financií presadiť v TV JOJ. Vo verejnoprávnej televízii však nemožno uplatňovať princípy rozhodovania z komerčnej. Ak by to tak nebolo, aký by bol medzi nimi rozdiel a na čo by sme udržiavali aspoň zdanie o duálnosti televízneho vysielania? Čo tam po zákonoch STV ukončila minulý rok programom, ktorý charakterizoval Rybníčkove riadenie: arogantné porušovanie zákona a povýšenie zisku nado všetko. Legislatíva zakazuje tzv. skrytú reklamu a meno sponzora prikazuje uvádzať mimo relácie, ktorú podporuje. Nie náhodou mal silvestrovský program po prvýkrát aj zdôrazňovaný podtitul: Zábava na plný plyn. Hlavným spoluúčinkujúcim bol Slovenský plynárenský priemysel, čo bolo vizuálne i slovne pripomínané tak často, že už vlastne ani nešlo o skrytú, ale úplne otvorené reklamu. R. Rybníček sa na plný plyn zabával na porušovaní zákonov, ktorými by sa mal riadiť, čo charakterizuje celé jeho pôsobenie. Hlavne, že to sype. Hoci STV tento rok prehrala už niekoľko súdnych sporov o neplatnosť výpovedí, Rybníčka to netrápi, lebo ide „len“ o asi dva milióny korún. „Nepovažujem to za nijaký vážnejší problém, je to nafúknutá záležitosť,“ povedal a vzápätí to vysvetlil: „Je to naozaj partikulárny problém, lebo prepúšťaním sme ušetrili viac ako 200 miliónov.“ Nejde teda o to, že rozhodol o prepúšťaní v rozpore so zákonom, čo potvrdili súdy. Ani o to, že to urobil napriek upozorneniam odborárov na protizákonnosť tohto postupu. Napokon ani o to, že necitlivo, neodborne a mocensky zasiahol do života ľudí, ktorých obral aj o česť za poctivo odvedenú prácu. (Toto konštatovanie nevzťahujem na Rybníčkovho predchodcu Milana Materáka.) Podľa Rybníčka je všetko v poriadku, lebo finančne to vychádza. Pokuty napriek varovaniam Ale ani to možno nie je pravda. Verejnosť v skutočnosti nevie o hospodárení STV takmer nič. Už sme upozorňovali na to (a priznal to aj bývalý podpredseda televíznej rady Marek Maďarič), že ani samotná Rada STV nemá prístup k mnohým obchodným zmluvám, ktoré televízia uzatvára, a generálny riaditeľ jej niekoľkokrát odmietol poskytnúť detailné informácie aj s príslušnými dokladmi o konkrétnych nákupoch. Jediné, čo je vlastne o rybníčkovsko-parovskom hospodárení STV jasné, je zvyšujúci sa objem pokút za porušenie zákona vo vysielaní. Výška pokút za minulý rok sa zastavila tesne pod hranicou desať a pol milióna korún(!), navyše z toho osem a pol milióna „vyrobila“ SuperStar. Tento fakt vyvracia teda aj jeden z dvoch argumentov, ktorými uvedenie tohto komerčného šouprogramu na obrazovke verejnoprávnej televízie R. Rybníček obhajoval. SuperStar mala priniesť finančný zisk, ktorý by STV mohla využiť na financovanie neziskových programov. Podľa dostupných informácií vyrobila stratu. Rybníček tvrdí, že ju nezaplatia občania. „Tieto pokuty keď budú musieť byť zaplatené, tak budú zaplatené z reklamných príjmov, nie z koncesionárskych poplatkov.“ Generálny riaditeľ STV však opäť – ako stále od svojho nástupu – zabúda, že všetky príjmy televízie sú príjmami verejnosti, lebo STV nie je súkromné médium. Nevidím nič upokojujúce na tom, že R. Rybníček vyrába na majetku všetkých občanov nejaký zisk a ten potom rozhádže na zbytočné pokuty. Väčšine z nich totiž Rybníček mohol zabrániť: prerušovanie programu reklamou má STV zakázané zákonom a mnohí odborníci, verejnosť a napokon i licenčná rada na to vedenie televízie upozornili skôr, než pokuty udelila. Rada STV v Rybníčkových službách Aj z toho vyplýva, že R. Rybníčkovi nejde o plnenie verejnoprávneho poslania STV. Stále sa len vyhovára: „Jedni tvrdia, že máme vysielať viacej športu, iní chcú viac filmov či hudby. Nikto nechce počúvať, že televízia na to nemá.“ Minulý rok „na to“ mohla mať o milióny a možno až desiatky miliónov viac, nebyť pokút, netransparentného hospodárenia, prehratých súdnych sporoch. Rybníček sa netají sympatiami k pravicovému KDH a tak spôsob, ako získať ďalšie peniaze na verejnú televíznu službu, nevidí v zmene vlastnej práce, ale v ďalšom zdieraní občanov. Novým zákonom by chcel od koncesionárov väčšie peniaze bez toho, aby mali reálny vplyv na to, ako ich bude STV míňať. Keď totiž ktorákoľvek časť verejnosti vystúpila s kritikou a požiadavkou na zmeny, narazí len arogantné odmietnutie bez akýchkoľvek argumentov. Ukazuje sa, že pokuty za porušovanie zákona vyplývajúceho z opúšťania verejnoprávneho charakteru STV sú súčasťou premyslenej stratégie, do ktorej je „zahrnutá“ aj väčšina členov Rady STV. Nepochopiteľné bolo, že rada už po prvých rozhodnutiach o pokutách nezasiahla, ale dokonca podporila Rybníčkov tím v súdnom spore, ktorý televízia prehrala. Naopak veľavravné však je, že napriek medializovaným a doručeným rozhodnutiam licenčnej rady i zverejnenému rozsudku najvyššieho súdu sa väčšina Rady STV na čele s Rybníčkovým kamarátom Miroslavom Kollárom odmietla zaoberať opatreniami na zabránenie ďalších škôd. STV totiž naďalej pokračovala v porušovaní zákona. Dvaja členovia rady – Marián Slovák a Štefan Fejko – teda predložili „návrh opatrení na zabezpečenie nápravy pri porušovaní povinností STV“. Kollárovi z Inštitútu pre verejné otázky však chýbali „písomné podklady“, hoci všetkým bolo jasné, o čo ide. Aj teraz je jasné, o čo ide Kollárovi. Škoda, že na verejné otázky nevie Mesežnikovov a Bútorov zverenec dávať aj verejné odpovede. Kritika a škandalizácia Dnes už má Richard Rybníček iba jediný cieľ: chce z STV odísť tak, aby to vyzeralo, že odchádza z vlastnej vôle. Chce, aby sa neukázalo, že jeho pozícia je už neudržateľná, ale že odchádza pre útoky a škandalizáciu: „Začínam mať všetkého už dosť a všetky tieto vyjadrenia typu demoralizácie a vlastne ako povedal by som, že to už je ako vedomé nejaké škandalizovanie a že by som povedal, že sa cítim byť ohrozený v tom, že sa asi niekto snaží umelo pošpiniť moje meno.“ Tieto slová sú však len hľadaním si alibi. Ako vždy, ani tentokrát svoje tvrdenia Rybníček ničím konkrétnym nepodložil. Lebo to, čo mu kritici vyčítajú, obsahuje vždy aj konkrétne racionálne argumenty. Prehráva súdne spory? Prehráva. Musí platiť pokuty? Musí. Urobila SuperStar namiesto zisku stratu? Urobila. Má Rada STV zamedzený prístup k detailom o hospodárení televízie? Má. A v podozreniach by sa dalo pokračovať. Napríklad podivuhodným odchodom Marcela Paru z plného zamestnaneckého pomeru, o čom Rybníček vyhlásil, že „nateraz mi zástupca nebude chýbať, bez nejakých problémov to dokážem vyriešiť sám.“ O pár týždňov sa však ukázalo, že Para na symbolický úväzok v STV zostal, aby okrem iného naďalej pôsobil ako štatutárny zástupca generálneho riaditeľa a konateľ dvoch dcérskych spoločností: STV Production & Technology a STV Broadcasting. Podobne z STV „odišiel“ ekonomický riaditeľ Brian Lipták. Richard Rybníček sa sťažuje, že „v takomto prostredí sa proste pracovať kľudne nedá.“ Na to isté sa pred pätnástimi rokmi sťažovali aj komunistickí pohlavári. Šéfa STV s nimi podľa všetkého spojí aj rovnaký spôsobom odchodu: bude „nežný“, bez vyvodenia osobnej zodpovednosti za všetky chyby a prešľapy, ktorých sa dopustil. Autorka sa venuje mediálnym analýzam
