Kto by nepoznal toto meno. Je to najznámejší, lepšie povedané, jediný menom známy vodca skupiny (teroristickej, povstaleckej, vzbúreneckej… nechám to na čitateľovi) bojujúcej proti spojeneckým okupačným vojskám v Iraku. A pritom sám nie je Iračan, pochádza z Jordánska. V arabskej tlači a ešte viac na internetových stránkach sa človek dočíta o tejto osobe naozaj prekvapujúce informácie a názory, ktoré čitateľovi odkázanému len na agentúrne správy priam vyrážajú dych. Abú Músa Zarkáví nie je jeho pravé meno. Doslovný preklad tohto „bojového mena“ je Musov (staroarabské meno) otec (pričom syna tohto mena pravdepodobne ani nemá) zo Zarká (mesto v Jordánsku). Jeho skutočné meno je Ahmad Fádil al-Nazál al-Chalájla. Narodil sa asi v roku 1966 v priemyselnom meste Zarká (asi dvadsať kilometrov od Ammánu). Jeho oficiálny životopis vypracovaný CIA hovorí, že pochádza z rodiny palestínskych utečencov. To pravdepodobne nie je pravda, skrýva sa za tým iba úsilie pripísať všetko zlo terorizmu (alebo aspoň jeho čo najväčšiu časť) na vrub Palestínčanom. Pri meste Zarká sa síce nachádza palestínsky utečenecký tábor al-Rusaifa, Ahmad Fádil (zatiaľ ho budem radšej nazývať pravým menom) však pochádza z kmeňa Banú Hassan, ktorý toto územie obýva už stáročia. V rozpore so skutočnosťou je i tvrdenie, že už nemá žiadnych príbuzných. Jeho súrodenci a manželka (vdova?) žijú v Zarká, v štvrti (predmestí) al–Massúm. I o tejto rodine kolujú rozporuplné správy. Jeho otec je (bol) ľudový liečiteľ a matka mu zomrela na leukémiu. Celá rodina bola veľmi chudobná. Podľa iných správ však jeho otec bol dobre situovanou osobou, dokonca vraj starostom. Cesta nad priemer V škole Ahmad Fádil nijak nevynikal, bol priemerný žiak, mal rád futbal a v mešite ho často nevídali. V sedemnástich prestal chodiť do školy, začal vraj piť a nechal sa tetovať (oboje je islamom zakázané). Skoro sa dostal do rozporu zo zákonom. Drobná kriminálna činnosť na predmestiach priemyselného mesta (mesto Zarká nazývajú i jordánsky Detroit) vyvrcholila jeho zatknutím v osemdesiatych rokov. Nie je jasné, či za drogový alebo sexuálny delikt. Určite však nie za členstvo v nejakej ilegálnej teroristickej skupine. Až vo väzení sa dostal do styku s uväznenými členmi a stúpencami radikálnej organizácie Moslimských bratov. Stáva sa veriacim a usilovne (nakoľko mu to dovoľuje jeho skôr chabé vzdelanie) študuje Korán a spisy ideológov hnutia. Ako mnoho mladých (nielen) Jordáncov sa v roku 1989 vydá do Afganistanu bojovať proti sovietskej okupácii. Keďže tam však prichádza dosť neskoro, proti sovietom veľa nenabojuje. V Afganistane bojuje v radoch mudžáhidov proti Nadžíbulláhovej vláde až do pádu Kábulu v roku 1992. Podľa iných zdrojov sa stal spravodajcom radikálneho islamského časopisu, čo je pri jeho vzdelaní dosť pochybné. Po návrate do Jordánska v roku 1992 je zase uväznený, tentoraz už za pokus o (alebo skôr zločinné spolčovanie za účelom) zvrhnutie monarchie. Vo väzení strávi nasledujúcich sedem rokov. A tu je ďalší rozpor v jeho životopise (presnejšie životopisoch). Podľa oficiálnych správ CIA v polovici deväťdesiatych rokoch cestoval po Európe a budoval teroristickú sieť, hoci podľa tých istých oficiálnych správ CIA (a nielen ich) bol preukázateľne vo väzení. Po jeho prepustení v roku 1999 sa mu pripisuje pokus o útok na hotel Radisson v Ammáne. V tom istom roku opúšťa Jordánsko a odchádza do Afganistanu. Legenda plná rozporov A tu začína legenda. V blízkosti Herátu na západe Afganistanu zakladá výcvikový tábor pre militantných džihádistov. Hoci sa mu pripisuje spojenectvo s tzv. al-Kájdou, podľa všetkých dostupných správ boli jeho „cvičenci“ voči Bin Ládinovi (jeho výcvikové tábory boli sústredené na východe krajiny) naladení skôr rivalsky a súťažili spolu o regrútov z arabských krajín. Oficiálne vedenie Talibanu toto súperenie ticho podporovalo, aby ani jeden nezískal absolútne velenie nad cudzími bojovníkmi v krajine. Nie je dosť známe, ako sa mu podarilo dostať sa na dosť vysoký post v radoch mudžáhidov (hlavne z Jordánska, Sýrie, Palestíny a Libanonu), keďže dovtedy nijako zvlášť nevynikal. V roku 2001 je už opäť v Jordánsku a znova vo väzení. Prepustený a neskôr odsúdený za svojej neprítomnosti na smrť za prípravu atentátu na hotel Radisson v roku 1999. Divné, že? Opakujem, je to oficiálna (to znamená CIA vypracovaná/vyfabrikovaná) verzia. Oveľa pravdepodobnejšie je, že Afganistan neopustil. Prečo ho chceli mať v roku 2001 mimo Afganistanu? Pretože ho potrebovali spolu s Mohamedom Attom v Prahe, kde sa mali stretnúť s irackým spravodajským dôstojníkom. Toto stretnutie bolo jedným z dôvodov na spájanie Iraku s udalosťami 11. septembra. Hoci sa nikdy nepotvrdilo a v oficiálnej správe o vyšetrovaní udalostí 11. septembra o ňom nie je ani zmienka, dodnes je pre obhajcov amerického útoku na Irak (aj tých na Slovensku) jednoznačným argumentom. Normálna goebbelsovská lož! Zarkáví a Saddám V skutočnosti pravdepodobne neopustil Afganistan. Ako spojenec Talibanu bojoval proti Američanom v Afganistane. Tu pri bombardovaní prišiel o nohu. Po páde Talibanu ušiel do severného Iraku. V jeho kurdskej oblasti pôsobila jediná iracká teroristická skupina, ktorá mohla mať na ideologickej báze nejaké kontakty s Bin Ládinom. Skupinu Ansar al-Islam (Stúpenci islamu) založil Nadž al- Farádž Ahmad (známejší ako mulla Krejkar) v severnej bezletovej zóne. Paradoxne, jediná organizácia v Iraku, ktorá mohla byť spojovaná s al-Kájdou, bojovala proti Saddámovmu režimu a Saddámov režim ju nemohol poraziť, pretože pôsobila v severnej bezletovej zóne, teda pod ochranou armády USA. A ešte raz, polopate. Spojenci al-Kájdy v Iraku bojovali proti Saddámovi pod ochranou USA! Zarkáví sa pridal k tejto skupine a podľa oficiálnych správ CIA bol pri spojeneckom bombardovaní zranený a (vraj) odtransportovaný do Bagdadu, kde mu bola noha amputovaná (ale to by už bola druhá!) noha. A to mal byť ďalší dôkaz spojenectva so Saddámom. A pritom nedávno zverejnené iracké dokumenty dokazujú, že skupina Ansar al-Islám, vrátane jej bojovníkov zo zahraničia (skupina mala asi 800 členov, z toho 100 cudzincov, medzi nimi jeden Zarkáví) bola irackou vládou až dokonca považovaná za nepriateľa. Táto skupina bola zničená spoločným útokom milícií Vlasteneckej únie Kurdistanu a špeciálnych jednotiek armády USA 28. marca 2003. No zvyšky jej členov sa zreorganizovali a dnes pôsobia v Iraku ako teroristická (či povstalecká?) skupina Džajš Ansar al-Sunna (Armáda stúpencov sunny). Podľa neoficiálneho životopisu niekedy vo februári Ahmad Fádil al-Nazal al-Chalájla o život. S protetickou nohou nedokázal utiecť pri bombardovaní. Šesť týždňov pred inváziou do Iraku, 5. februára 2003, americký minister zahraničných vecí Colin Powell vo svojej reči o zbraniach hromadného ničenia spomenul prvýkrát i Zarkávího. Spojil ho so Saddámom a tým Saddáma spojil s „celosvetovou sieťou islamského terorizmu“ a teda aj s 11. septembrom. V nasledujúcich týždňoch sa Zarkáví stal ústami Bushovej administratívy najnebezpečnejším mužom sveta (pardon, druhým v poradí, hneď po Usámovi bin Ládinovi). V nasledujúcich rokoch sa stal vodcom a organizátorom 99 percent útokov proti americkým silám v Iraku, ba dokonca nahradil bin Ládina na špici teroristickej hitparády. Je určite najznámejším vodcom protiamerických bojovníkov v Iraku. A bodaj by aj nie, keď mu P. R. robí samotná vláda USA. Terorista pre prípad potreby Verejnosť prakticky celého sveta asi pozná brutálne videozábery s vraždou N. Berga. Osoba, ktorá obeti odrezala hlavu, bola CIA označená ako Zarkáví. Na tvrdenie, že Zarkáví predsa nemá minimálne jednu nohu a osoba na videu nebudila dojem jednonohého, protézou vybaveného invalida, reagovali zodpovední úradníci, že teda asi má dve nohy, no a čo? Na otázky tlače, prečo je zvuk voči obrazu na tomto videu asynchrónny, neodpovedali nijako. No tvrdili, že to hovoril Zarkáví. Krátko nato, pri rovnako brutálnom videu vraždy juhokórejského rukojemníka Kim Sun-Ila, bola osoba vykonávajúca vraždu zase označená za Zarkávího. Hlas takisto, pričom jednoznačne to bol hlas iný, než na prvom videu. Okrem toho ani jeden hlas nehovoril jordánskym dialektom. (Podľa ľudí, ktorým ako odborníkom verím, prvý hlas mal hovoriť irackým dialektom, druhý spisovne s irackým prízvukom. Ja to neviem tak dobre určiť, iracký dialekt spoznám, no iracký prízvuk v spisovnej arabčine nie.) Navyše, ruka dekapitujúca rukojemníkov (označená za Zarkávího ruku) mala na prste zlatý prsteň, hoci ozdoby sa podľa salafistov, najpuritánskejších predstaviteľov puritánskeho wahábizmu, priečia islamskému učeniu. Zaujímavé je i to, že video s vraždou N. Berga prišlo práve v čase vrcholiacej aféry s mučením väzňov vo väznici Abú Ghrajb (máj 2004). Zarkáví je vôbec známy tým, že pácha svoje zločiny, respektíve ich zverejňuje práve vtedy, keď sa to hodí Bushovej administratíve. Nie menej zaujímavé je i to, že svoju teroristickú organizáciu Tawhíd wa džihád (prekladané – podľa mňa nesprávne – ako Zjednotenie a džihád, presnejšie by asi bolo Jedinosť (božia) a džihád) len pár dní pred americkými prezidentskými voľbami premenoval na Tanzím al-Kájda fí bilád al-Rafidajn (Organizácia al-Kájdy v Mezopotámii). Podľa časti arabskej tlače je Zarkáví (respektíve osoba vystupujúca ako Zarkáví – akýsi Pseudozarkáví) americkým agentom a toto premenovanie malo spôsobiť, aby si americký voliči v najsprávnejšej dobe spojili zásah v Iraku s akciou proti organizátorom útokov na dvojičky. Sprisahanecké teórie Známe sú i listy adresované Usáma bin Ládinovi. Okrem iného sa v nich sťažuje na svoj trpký údel bojovníka, priam mučeníka. Taký postoj je tiež nesalafistický. Bojovník džihádu má byť hrdý na svoje utrpenie a na stále mu hroziacu mučenícku smrť. Pri obliehaní Falúdže v oktobri 2004 bol Zarkáví označený za organizátora odporu v tomto meste. Velenie amerických síl obliehajúcich Falúdžu žiadalo od vyjednávačov zastupujúcich obliehané obyvateľstvo jeho vydanie. Hoci ho hľadalo možno až niekoľko desiatok tisíc obyvateľov mesta a po krvavom dobytí i americkí i irackí ozbrojenci, nenašli ho. Vykĺzol z nepriedušne obkoleseného mesta a o pár hodín ho už videli v Ramádí, o pár dní v Mosule. Na pohyb po Iraku asi používa fax. Za tri roky sa mu prenasledovatelia dostali párkrát na stopu, no nikdy ho nechytili. Teda raz vraj áno, keď bol v máji 2005 postrelený, no vojaci USA ho ne(s)poznali a nezadržali ho. Za tie tri roky však bolo zadržaných niekoľko „mužov číslo dva irackej al-Kájdy“. Sprisahanecká teória (Arabi milujú sprisahanecké teórie) hovorí, že to sám (pseudo)Zarkáví sa zbavuje nepohodlných, ktorí by ho mohli nahradiť na čele organizácie alebo ktorí sú príliš zvedaví, prečo ich organizácia neútočí na Američanov, ale na irackých šiitov. Pretože útoky na spojenecké vojská, ku ktorým sa prihlásil, sa skutočne dajú spočítať na prstoch. Naproti tomu už hádam tisíce obetí z radov civilného obyvateľstva len ťažko spočítať. Paradoxne, k útoku na mešitu v meste Samará, ktorá spustila posledné, doteraz trvajúce kolo sektárskeho vraždenia, sa ani neprihlásil. Šiitski predstavitelia už dlhé mesiace jeho existenciu spochybňujú, dokazujúc to mimochodom i tým, že jeho rodina v Zarká už dávno usporiadala rozlúčkový ceremoniál a jeho manželka je ľuďmi zo susedstva považovaná za vdovu. Manipulovanie manipulátormi Vo svojich vyhláseniach sa Zarkáví nijako netajil úsilím vyvolať občiansku, respektíve náboženskú vojnu medzi sunnitmi a šiitmi. A práve v dobe, keď sa táto vojna stáva skutočnosťou, sa odmlčí a nedá o sebe dlhší čas vedieť. Neteší sa, neraduje, že jeho dlhoročné úsilie prináša ovocie. A do tohto mlčania sa ozve hlas syna Zarkávího učiteľa (domnelého), že Zarkáví už nie je vodcom irackého salafistického hnutia a že je už iba jedným z vojenských veliteľov. Je to trochu podozrivé, ako keby niekto odhalil zákulisnú hru manipulátorov s menom Zarkáví a začal manipulovať tiež. A pôvodní manipulátori už nemôžu ľubovoľne manipulovať, pretože by to znamenalo očividné rozdvojenie Zarkávího osobnosti. Ako v tom animovanom filme: Kde je Zarkáví? My všetci sme Zarkáví! Autor je publicista
