Od zmeny politickej štruktúry našej spoločnosti, ktorú budeme datovať na začiatok roka 1990, a následným vytvorením samostatnej Slovenskej republiky v januári 1993 sa uskutočňujú podstatné zmeny v organizácii a spôsobe života nielen našich občanov, ale aj vo väzbách s existenčným okolím a v medzinárodnom postavení štátu. V jeho vnútri sa však proklamácie o zlepšení materiálnej úrovne a kvality života väčšiny občanov akosi ani po uplynutí tejto doby nenapĺňajú. A ohlasované úspechy, dokladované zvyčajne pochvalami zahraničných partnerov a podivnými prepočtami z pozbieraných a nekonzistentných údajov, ich nahradiť nemôžu. A tak slobodný občan Slovenskej republiky vkladá nádeje do budúcna a očakáva zlepšenie svojho postavenia a skvalitnenie života, hoci aj v narušenom životnom prostredí. Pretože udalosti (zmeny), a to aj spoločenské, sa nedejú spontánne (bez príčiny) a ich smer by chceli ovplyvňovať samotní občania, vytvárajú si v parlamentných demokraciách voľbami zbor svojich reprezentantov (predstaviteľov). Od nich očakávajú, že dokážu či už vo vláde alebo v parlamente usmerňovať a riadiť spoločenské procesy v štáte tak, aby materiálna aj duchovná fyzická a kultúrna úroveň väčšiny ľudí (o nich by malo predsa ísť) rástla, v krajnom prípade neklesala. Pozor na predvolebnú kampaň Predpokladám, že tento cieľ by mal byť všeobecným cieľom ľudského úsilia pozemskej civilizácie (alebo azda nemám pravdu?). Pritom mechanizmus volieb zaužívaný v demokraciách im to ako-tak umožňuje. Vzniká však problém s výberom a voľbou ľudí do týchto inštitúcií, ako aj problém získavania hlasov voličov pre program jednotlivých politických strán. Zvykli sme si už totiž na to, že neúspechy riadenia štátu vládne garnitúry mnohokrát pripisujú samotným občanom. Preto v záujme zlepšenia života spoločnosti by mal práve občan uplatniť aspoň tú redukovanú časť svojho vplyvu na vytváranie politických a vládnych štruktúr, ktorú mu systém umožňuje. Abstrahujme v tejto úvahe od volebných kortešačiek, ktoré už pred rokmi vykreslil Janko Kalinčiak vo svojej Reštavrácii a ktoré v súčasnosti inovované využívaním moderných a účinných informačných prostriedkov a medií formujú a deformujú vedomie voličov v súlade s programami predvolebnej kampane a pokúsme sa riešiť problém voľby vlastným rozumom. Vychádzajme pritom z predstavy o tom, čo a ako by mal volený subjekt robiť, aby bol schopný plniť požiadavky, ktoré sú z pohľadu spomínaného spoločenského cieľa naň kladené. Pýtajme sa, aký má a môže mať skutočný (nielen deklarovaný) program, ako a či sa už spoločnosti pozitívne prezentoval v existujúcom politickom prostredí, čo dobrého už urobil a čo je schopný ešte urobiť pre štát, pre zlepšenie života ľudí i prírodnej a politickej klímy. Vláda potrebuje objektívnu spätnú väzbu Mocenské a politické štruktúry musia byť totiž byť schopné riadiť a uriadiť (nie doriadiť) zložitý dynamický, živý a inteligentný systém, akým je štát. Ten tvorí spoločnosť živých ľudí s ich mnohorakými existenčnými a zložitými ľudskými väzbami a vzťahmi. Je všeobecne známe a pochopiteľné, že základným atribútom každého riadenia je definovanie reálneho, krátkodobého a perspektívneho, dosiahnuteľného spoločenského cieľa (pre spoločnosť, pre ľudí). Definovaný cieľ riadenia spoločenstva ľudí musí byť svojou podstatou humánny (ľudský), a preto postupnosť riadenia spoločenského procesu (algoritmus riadenia) musí túto skutočnosť brať na vedomie (inač môže minúť cieľ). Cieľ a algoritmus riadenia (ako podstatné atribúty každého „manažovania“) musia byť zamerané predovšetkým na vlastný organizmus riadeného objektu (štátu) a má byť čo najmenej ovplyvňovaný negatívnymi vplyvmi rôznorodého okolia s akceptovaním imaginárnej a pre riadenie vlastného štátu mnohokrát škodlivej propagandy. Vlastný proces riadenia nie je uskutočniteľný bez využitia spätnej väzby, ktorá je nevyhnutná na získavanie informácie o priebehu riadeného procesu a o prejavoch účinkov predchádzajúcich riadiacich zásahov. Pri riadení štátu medzi nich popri aktuálnych, pravdivých a včasných informáciách nevyhnutne patria aj informácie od nezávislých kontrolných úradov a inštitúcií, ktoré sú potrebné pre objektivizáciu a tým aj relevantnosť údajov. Samotný riadiaci systém, ktorého personálna štruktúra sa tvorí na základe výsledkov volieb, je zložený z členov (prvkov) riadeného systému, je vlastne jeho organickou súčasťou. Mal by preto rešpektovať požiadavky riadenej spoločnosti rovnako ako svoje vlastné! Z toho vyplýva, že nielen vzdelanie, materiálne zabezpečenie a politická angažovanosť, ale predovšetkým vzťah k občanom by mal byť jedným z dominantných vlastností kandidáta, resp. samotnej politickej strany. Sú strany pripravené na každý problém? Existuje poznatok, ktorý patrí medzi základné princípy teórie riadenia. Podľa neho môže byť riadiaci systém schopný objekt uriadiť len vtedy, ak disponuje možnosťou realizácie (vedomostnej aj materiálnej) minimálne takého počtu riadiacich zásahov, aký je počet možných poruchových stavov objektu. Je len zrejmé, že riadiaci systém musí disponovať relevantným riadiacim zásahom na každú z možných vzniknutých porúch. Už z tejto skutočnosti vyplývajú náročné požiadavky na súbor znalostí, skúseností, organizačných schopností, spoločenského a sociálneho cítenia kandidátov, ktorí by sa mali na politickom smerovaní a riadení štátu podieľať. Komplexnosť, reálnosť a uskutočniteľnosť spoločensky užitočného cieľa, program postupu jeho dosiahnutia a schopnosť politického a riadiaceho systému stanovený program realizovať sociálne optimálnym postupom by malo byť preto kritériom, podľa ktorého by mal normálny občan rozhodovať o voľbe politických a tým nepriamo aj vládnych predstaviteľov tohto štátu. Ostáva na dúfať, že to tak bude. Prof. Ing. Anton Vrban, CSc. učí na Slovenskej technickej univerzite v Trnave
