Strana zelených na Slovensku je súčasťou našej politickej scény a aj každých parlamentných volieb od roku 1992. Jej pôsobenie je však viac ako štatistické a reálny prínos pre politiku diskutabilný. Nie preto, že takáto strana nemá čo dať politickej scéne, ale preto, lebo zelení sú doposiaľ dobrí len na politické kulisy. Súčasťou jej predvolebného folklóru je, že sa veľmi rada pripája ku kandidátkam iných strán. Namiesto toho, aby komunikovala aktuálne témy, prinášala nové témy a rozširovala politickú agendu, robí presný opak. Originalitu, akú by sme z jej prostredia mohli očakávať, pred voľbami presúva iným stranám. Strana zelených je len imidžovou záležitosťou a originálne témy sa stavajú sekundárnymi. Dá sa povedať, že témami do počtu. Strana zelených sa však nespráva čudne a nepredvídateľne len pred parlamentnými voľbami. Svoj typický kolorit neopúšťa ani v iných voľbách. V regionálnych aj komunálnych podporuje kandidátov z rôznych košiarov a spravidla sa stáva súčasťou neštandardných koalícií. Kto by sa v nej mal vyznať? Raz podporuje modrých, inokedy červených. A možno že aj s čiernymi má nejakú tú zmluvu o spolupráci. Zelení namiesto toho, aby sa politicky vyfarbili a ich zelená získala na kvalite, sa stále v politike hľadajú. Tak sú formálnym partnerom kohokoľvek. Reálnym však nikoho. Ak táto situácia vyhovuje tomuto a zrejme aj dovtedajším vedeniam, nie je vylúčené, že sa tak záujmy strany vylučujú s agendou, akú takáto strana môže vniesť do politiky. Viacfarebnosť zelených dokazuje, že strana, ktorá hľadá samú seba, nemôže voličom ponúkať seriózny program. Pri väčšej vyspelosti strán by mohla byť čo chvíľa nahradená platformou environmentalistov, ktorá by úspešne robila politické kulisy vo vlastnej réžii. Ochrana a zhodnocovanie životného prostredia nikdy nesmie byť záležitosť kulís, ale vec konkrétnych rozhodnutí a činov. Autor je politológ a pôsobí v samospráve
