Niežeby som pociťoval prílišnú potrebu rozhodovať, ktorí traja poslanci budú reprezentovať moju oblasť v miestnom zastupiteľstve v Greenwichi, ale prirodzená ľudská zvedavosť ma viedla k tomu, že som sa rozhodol využiť právo každého občana Európskej únie hlasovať v komunálnych voľbách v krajine, kde dlhodobo žije. Na Slovensku mám volebný rituál už dávno zažitý, ale hlasovať v cudzine je pre mňa novinka. Tak prečo si to nevyskúšať? Priznám sa, na volebnú kampaň som sa tešil. V Británii je totiž zvykom, že kandidáti osobne navštevujú svojich potenciálnych voličov a rozprávajú sa s nimi o ich predstavách a problémoch. Tešil som sa aspoň na jednu-dve zaujímavé diskusie, ale zostal som sklamaný. Nemám pocit, že by som býval na zastrčenem mieste, napriek tomu sa pri mojich dverách v uplynulých týždňoch okrem poštára, roznášačov letákov a zblúdených dôchodcov, ktorí mi omylom zazvonili, pretože si pomýlili ulicu, žiadny volebný aktivista neukázal. A ani strany ako také sa príliš nevyznamenali. Leták s volebným programom a profilmi kandidátov som dostal len od labouristov a konzervatívcov. Obidve strany sľubujú bezpečnejšie a čistejšie ulice, lepšie školy a v zakódovanej forme nezabúdajú voličom pripomenúť, že tí druhí sú banda neschopných diletantov. Liberálni demokrati a zelení, ktorí v našom okrsku taktiež kandidovali, sa ani neunúvali ma oboznámiť s tým, čo by pre mňa urobili, keby som ich volil. Ak oni nemajú záujem o mňa, prečo by som mal ja mať záujem o nich? Liberálni demokrati sú pritom známi tým, že v lokálnych voľbách sa im darí oveľa lepšie ako v parlamentných. V Greenwichi však tentoraz, aspoň z môjho pohľadu, zlyhali na celej čiare. Ani rozčarovanie zo slabej volebnej kampane ma však od hlasovania neodradilo. A dobre som urobil, že som si tých dvesto metrov odkráčal. Vo volebnej miestnosti ma totiž čakalo niekoľko prekvapení. Tým najväčším bolo overovanie totožnosti. Úradník zodpovedný za hladký priebeh volieb, nazývaný returning officer, sa ma len spýtal, ako sa volám a kde bývam. Potom si ma poznačil v zozname voličov a jeho asistent mi podal volebný lístok. Keďže obaja tam len pomerne znudene sedeli, tak som sa ich spýtal, ako vedia, že som to naozaj ja. Z domu som si totiž mohol vziať aj voličskú kartu spolubývajúceho a predstaviť sa jeho menom. Prípadne som mohol kartu dať komukoľvek na ulici. Nech si zahlasuje, ak chce. Veď meno aj adresu tam má, tak sa ani veľmi namáhať nemusí. „Neexistuje spôsob, ako to rozoznať. Všetko sa zakladá na dôvere, že mi hovoríte pravdu,“ priznal jeden z nich. V Británii stále neexistujú identifikačné karty na spôsob našich občianskych preukazov a nikoho nemožno nútiť, aby mal pas alebo vodičský preukaz, takže veľká časť obyvateľstva doklad totožnosti s fotografiou jednoducho nemá. Z tejto skúsenosti som nadobudol dojem, že tunajší systém je pomerne slabo chránený pred podvodmi. Prekvapilo ma to o to viac, že pred niekoľkými dňami odo mňa pýtali pas v banke, keď som chcel poslať peniaze do zahraničia – a to som prevádzal peniaze z jedného svojho účtu na druhý. Keď som rozhodoval o tom, kto bude spravovať verejné financie, určovať výšku miestnej dane, prípadne rozhodovať o fungovaní škôl, tak im stačilo moje čestné slovo. Ani po takmer troch rokoch na Ostrovoch som si neodpustil tichú poznámku: Zvláštna krajina, táto Británia.
