A tak sa to predsa stane. Tak ako v jednej starej rozprávke, niekedy v lete napoludnie vystúpim z vlaku na bratislavskej hlavnej stanici a vkročím do nočného mesta, ktorého všetky budovy budú potiahnuté čiernym súknom. A stromy uvidím zabalené do čierneho zamatu, ktorý sa budú pokúšať pretrhať suchými konármi. Cestou na Pribinovu ulicu nestretnem nikoho známeho, len pri fontáne na Šafárikovom námestí uvidím na lavičke sedieť chlapca a dievča – postavy v bielych žiariacich šatách. Na otázku, ako sa dostanem do divadla, sa dievča rozosmeje ako šialené a rukou ukáže na obchodnú zónu plnú nehybných figurín, do detailov vymodelovaných rukou dvadsaťročného vizážistu. Budem sa prechádzať medzi figurínami, obklopený neónovým svetlom a stiesňujúcou sterilitou, kým nenájdem bod, kde ešte včera stálo divadlo. Spomeniem si na jedno predstavenie, obzriem sa smerom NA Šafárikovo námestie, ale dve postavy tam nebudú. Zaniknú spolu so scénou, ktorá ich stvorila, načas sa rozplynú v neóne. To nebol len sen. To sa má naozaj stať. V tichom kŕči sa totiž zmieta divadlo STOKA. Jeho priestory na Pribinovej ulici majú byť v najbližšom čase zbúrané, aby na nich mohlo vyrásť nejaké biznis centrum či čo. Chcel by som hovoriť o tom, čo znamená STOKA a prečo sa nenašlo iné riešenie, aby mohla žiť na mieste, ktorému dala sama život. Ako môžeme všetci okolo seba pozorovať, spoločenský diskurz našej krajiny je vlastne diskurzom ekonomickým a materialistickým. Či už sa týka školstva, politiky a dokonca, čo je najzaujímavejšie, aj kultúry a umenia, vždy sú argumenty najťažšieho kalibru postavené na profite a produktivite. Nie sme zvyknutí vnímať ľudí a veci iba tak, ukotvené len vo svojej kráse a charizme, chceme, aby boli v každom okamihu strojcami úspechu. Často sa to začína vzťahom rodičov k svojim deťom. Neučia ich žiť, ale učiť sa. Projekt ekonomickej produktivity začínajú napĺňať už deti na základných školách, kde sú neviditeľnými rukami spoločnosti vložené ako dočasná neznáma do rovnice, v ktorej časom vďaka nadobudnutému vzdelaniu a primeranému úsiliu dosiahnu výsledok = viac či menej závideniahodnú produkciu čísel. Čistá technika, matematická presnosť pri vytýčení cieľa, mentalita robotickej jednotky s obmedzenou otáčavosťou veľkej spoločnej hlavy a nakoniec celoživotný nevedomý strach zo zlého riešenia nanútenej rovnice formujú dušu tejto krajiny. Navyše v manuáli správneho postupu riešenia je jasne napísané: „…k výsledku treba ísť cestou poslušnosti k príslušnej autorite, skratka vedie cez jej vnútornosti, do ktorých treba vojsť cez jeden nepríjemný bod.“ Takýto spoločenský organizmus nemá vlastný esprit ani silu fantázie, ktorá by ho oslobodila od obsedantného prežívania nekonečných fráz a povinností končiacich sa až smrťou. Dokonca sa bojí tých, čo ho majú. Áno, myslím si, že naša krajina sa bojí niečoho takého, ako bola a vlastne je STOKA. Bola totiž príliš slobodná až heroická vo svojej pravde. Aj preto sa nerozpútal verejný diskurz, ktorý by ju zachránil. Takýto spoločenský organizmus sa zľakne, že je chorý, keď na svojej pokožke zbadá mihotavé farebné odrazy, lebo nevidí, že je to odraz slnečných lúčov prenikajúcich skrz vitráž blízkej katedrály. Nestará sa o svoju tvár a neprekáža mu zmätok betónovej konštrukcie, cez ktorú sa nemôže nadýchnuť. Takáto tvár reaguje len na značky oficiality: SNG, SND, LÚČNICA, DVORSKÝ, HVIEZDOSLAV – lebo to ju učili v škole, tomu verí. Preto plače, že chce mať veľké biele SND, ktoré, mimochodom, z diaľky vyzerá ako obrovské verejné toalety, a nevie, čo tam vlastne hrajú. Oficialita je pre ňu tou hodnotou, ktorá jej často bráni rozlišovať medzi gýčom a originalitou. V našej krajine nikdy neuvidíme na ulici tancovať pouličných hercov v spontánnej atmosfére prirodzeného splynutia s divákom, ľudí v strednom veku zaujato stáť pred zaujímavými grafitmi, v rádiách spievať Deža Ursínyho… O potrebe a stave kultúry na Slovensku sa toho v médiách popísalo a nahovorilo už dosť, ale zdá sa mi, akoby sa z tohto diskurzu vytláčala potreba zásadnej myšlienky, ktorá by jasne formulovala, čo je to a prečo je dôležité AUTENTICKÉ UMENIE. Že je to priestor slobody, do ktorého nezasahujú a nemôžu zasahovať žiadne požiadavky okrem tých, ktoré postuluje tvorca diela na dielo samotné. Ani požiadavky zisku, akejkoľvek cenzúry, strachu pred vkusom diváka, zámeru sponzora či štátnej inštitúcie, ktorá projekt financuje. Autentické umelecké dielo, teda dielo rodiace sa z takéhoto priestoru, má v sebe čisté emócie, ktoré sú v tomto prípade skutočné aj na javisku a nezomierajú ešte niekde počas prípravy predstavenia pod tlakom rôznych spoločenských mechanizmov. No a takýmto priestorom bolo aj javisko divadla STOKA. Vždy drzé, vtipné, jasné a zároveň sršiace originálnymi metaforami. Koncertné pódium pre herečky s božskými hlasmi, ktoré sa klaňali iba po predstavení. Jednoducho krištáľový pohár čistého vína. Navyše ich hry vznikali do veľkej miery spontánne, autorom scenára býval kolektív. Herci mohli byť tvorcami svojich replík, čo je nesmierne dôležité, ak chceme vidieť divadlo, ktoré je odrazom skutočného sveta a skutočným umením, a nie večnú adaptáciu zakonzervovaných myšlienok. Aj tam niekde sa skrýva rozdiel medzi umením a umelou hmotou. Bola to scéna nezávislá od štátu a cudzích finančných zdrojov. Ich tvorba sa tak nemusela prispôsobovať cenzorom nijakého druhu. Nikdy neskĺzla do komercie, ktorá by jej skrivila úsmev do vysvetľujúco-ospravedlňujúceho úškrnu. Existencia divadla totiž nebola podmienená vybraným vstupným, lebo dýchalo spojené so svojím siamským dvojčaťom, krčmou Stoka, ktorá bola schopná uniesť jeho životné náklady. Aj pulz krčmy bol jedinečný, stačilo prísť a precítiť neurčité vibrácie, akými sa pýšia len tie najvyberanejšie kultové miesta svetového undergroundu. Divadlo bolo úzko spojené so skupinou Živé kvety, speváčka Lucia Piussi je zároveň jeho herečka. Len tak mimochodom, jej texty k piesňam sú podľa mňa to najzaujímavejšie v súčasnej slovenskej poézii. Takže Pribinova ulica už pomaly stráca energiu, život. Neviditeľné ruky slovenskej spoločnosti, také drsné a fyzické ruky, ruky telenoviel a gýčovitej kultúry dávajú tomuto aktu tiché požehnanie a ani o tom nevedia. Možno prostredníctvom úradníka hlavného mesta jej odstrihnú aj hadičky respirátora, aby sa netrápila v kóme. Počas dlhých letných večerov tie ruky v kulisách ticha šijú obrovské čierne zamatové plátno, ktorým pokrývajú celú túto krajinu. Panelové sídliská sa pokryli svojou vizualitou samé. Teraz je rad na priestoroch, ktoré sú autentické, alebo zelené – napríklad pobrežie Dunaja. No ale chceme naozaj všetci postojačky zaspávať pod týmto zamatom? Bez revolúcie v duši? Alebo len odísť preč, do azylu, navigovaní kompasom hviezd a siluetami Prahy… ? Estetika
