Spoločenská klíma a politické kyvadlo

Pre občanov sú voľby príležitosťou rozhodnúť, či podporiť kontinuitu vývoja pomerov v krajine, alebo ich zmenu. Zároveň rozhodujú, či chcú vymeniť aj politikov. Rozhľadení občania po doterajších skúsenostiach nebudú voliť politické strany podľa toho, čo o sebe samé hovoria programom a reklamnou kampaňou, ale zhodnotia spoločenskú klímu, ktorej pôdorys nám vytvorili hlavní aktéri verejného života. Spoločenská klíma tvorí pozadie nášho volebného správania sa, vypovedá aj o veciach, ktoré politici obchádzajú. Pod jej vplyvom sa občania rozhodujú, či sa na voľbách zúčastnia a komu dajú hlas. Pozrime sa teda na parlamentné voľby z hľadiska spoločenskej klímy. Ako pojem má publicistické alebo analytické použitie. V sociológii ju chápeme ako celkové ladenie vzťahov a interakcií ľudí v určitom sociálnom okruhu. V každej skupine, spoločnosti sa utvára prevažne spontánne „zdola“, od radových členov skupiny alebo občanov štátu a kryštalizuje sa pod silným vplyvom kolektívnej identity. Zároveň platí, že sa formuje pod vplyvom priamych i vedľajších účinkov pôsobenia štátnych, samosprávnych, politických, podnikateľských a ostatných autorít, ale aj mediálneho pôsobenia na občanov. O jej charaktere primárne rozhodol fakt, že naša krajina absolvovala obrovský objem spoločenských zmien. Ich kumulácia a tempo bolo a zostáva mimoriadne vysoké. Závažné zmeny hodnôt Spoločenská klíma je bohato štruktúrovaná: v jej kompozícii nájdeme hodnoty, normy, tzv. kognitívne rámy, komunikáciu verejnosti, jej dôveru či prejavy averzie, spoločenské nálady, mravnosť a verejnú mienku. Býva rozdielna v rôznych vrstvách spoločnosti v závislosti od ich životných podmienok. Ak chceme charakterizovať súčasnú spoločenskú klímu u nás, nemôžeme začať opisom premenlivej verejnej mienky, lebo tá je skôr finálnym článkom dlhšieho reťazca vzájomne previazaných komponentov. V tomto bode sa aj politickí analytici dopúšťajú hrubej chyby. Treba ukázať – podľa možností, ktoré poskytuje rozsah jedného článku –, k akým zmenám došlo v každej oblasti. Preto stručne naznačím len niektoré, pričom musím upustiť aj od empirického materiálu, ktorý vyslovené zovšeobecnenia potvrdzuje. V prvom rade sa udiali závažné zmeny v oblasti hodnôt. Do popredia verejného života (a rovnako i do osobných životných stratégií) vystúpila celá vetva hodnôt spojených s návratom k súkromnému vlastníctvu. Vzostupnú mobilitu zaznamenali hodnotové orientácie, ako mať majetok, zabezpečiť rodinu hmotne do budúcnosti, disponovať peniazmi a bohatá spotreba. Pod vplyvom reklamy a médií dochádza v oblasti hodnôt k posunu: čoraz viac ľudí vidí svoje želania a ciele v tom, čo si môže kúpiť, keď si na to našetria alebo požičajú. Do popredia sa dostala zábava. A tak sa i Slováci dostávajú do začarovaného kruhu zarábania a utrácania. Teda, aspoň tí, čo majú slušnú prácu a primeranú mzdu. Materiálne zameranie prevážilo v projektoch ich budúcnosti; kým duchovné hodnoty, ktoré nás robia skutočne slobodnými a činorodými, prevládajú už len v úzkych spoločenských kruhoch. Na druhej strane, svoju spoločenskú váhu stratili hodnoty ako (ponúkaná) solidarita, bonita medziľudských vzťahov, zmysel pre autority, tolerantnosť, vzdelanosť, kultivovanosť, hodnota spolupatričnosti a občianska aktívnosť. Útlm verejnosti Aj v systéme spoločenských noriem došlo k veľkým pohybom, v prevratných obdobiach trvá dlhšie obdobie, kým sa ustália v novej kvalite. Takmer denne sa presviedčame, že dochádza k oslabeniu statusu právnych noriem (rast kriminality), rozmohli sa prípady otvoreného ignorantstva zákonov (nelegálne stavby), záväzných predpisov, vzrástol počet podvodov (i poistných) a bez ostychu sa pošliapavajú verejné záujmy. Štát sa borí s „čiernou prácou“, pritom občania žijúci v oblastiach s vysokou mierou nezamestnanosti, svoju príležitosť pomôcť rodinnému rozpočtu už nepovažujú za prácu načierno, ale za jediné východisko z existenčnej krízy. A to nehovorím o nelegálnych praktikách, ktoré presiakli z mafiánskeho prostredia do verejného života. O kognitívnom rámovaní spoločenskej klímy by bolo treba napísať samostatný článok. Na to, aby spoločnosť fungovala, je okrem empatie potrebný aj súbor spoločných presvedčení, nespochybniteľných právd, ktoré sa niekedy rozchádzajú s reálnymi faktami. Ale práve o ne občania opierajú svoje názory a postoje. Pri kognitívnom rámovaní ide o to, „ako“ ľudia zmýšľajú, pri verejnej mienke zas o to, „čo“ si ľudia o nejakej udalosti myslia. Príkladom môže byť presvedčenie „všetko sa dá kúpiť“. Spoločenskú klímu rozhodným spôsobom dotvára komunikácia verejnosti. Ide o ten výsek, ktorý sa týka výmeny stanovísk a názorov medzi širokou verejnosťou na jednej strane a politickou triedou, podnikateľskými kruhmi a samosprávou na strane druhej. Sociológ, ktorý tento proces u nás pozoruje, musí konštatovať, že Slovensko sa dnes odlišuje od svojich partnerov v Európskej únii nielen radikálnymi reformami, ale aj zreteľným útlmom verejnosti. Tá je najpasívnejším partnerom z vymenovanej štvorice. Okrem skromných výnimiek akoby nemal kto priložiť ruku k formulácii verejného záujmu, tak to robia len politici. Verejná diskusia – ako sa vzďaľujeme prísľubom roku 1989 – doslova upadla. Bez nej niet profylaktického účinku proti omylom a chybám, ktorým by bolo možné sa včas vyvarovať. Nevedia tomu pomôcť ani masmédiá a najmä televízia, hoci majú významný podiel na tvarovaní spoločenskej klímy. Väčšinou šíria povrchnú klipovitosť, ahistorickosť, bezduchú zábavu a orientáciu na prchavú súčasnosť bez ukotvenia v širších súvislostiach. Sme stále menej spokojní Spoločenskú klímu ďalej tvorí dôvera k inštitúciám a medzi ľuďmi navzájom. Tento sociálny kapitál v čase transformácie veľmi utrpel a len veľmi pomaličky sa obnovuje. Slovensko sa stále nemôže pochváliť ani všeobecnou medziľudskou dôverou. Na otázku, či je možné dôverovať väčšine ľudí, u nás odpovedalo podľa World Values Survey kladne iba 26 percent opýtaných, zatiaľ čo v Nórsku bolo 65 percent kladných odpovedí. Stále prežívajú averzie k Rómom a cudzincom s inou farbou pleti. Nebývalo vzrástla nedôvera nielen k politike, ale aj médiám, výskumom a najmä používateľom „fabrikovaných právd“. V dôsledku prudkého nárastu sociálnych nerovností sa zväčšil sociálny odstup medzi skupinami občanov a ubudlo ponúkanej solidarity v spoločnosti. Spoločenskú klímu dotvárajú nálady verejnosti. Slováci sú stále menej spokojní so svojím životom v porovnaní s celoeurópskym priemerom (64 % k 80 %). Tento stav sa prechodne zlepšoval, no opäť došlo v tejto oblasti k stagnácii. Podobne sa zastavil aj rast ich optimizmu do budúcnosti. Vyplýva to z prieskumu verejnej mienky v Európskej únii Eurobarometer 64 (jeseň 2005). Rast nespokojnosti obyvateľstva a kritických nálad niekedy vyúsťuje do otvorených a medializovaných protestných akcií. SR je krajina s tradične nízkym počtom štrajkov a protestov v Európe. Napriek tomu sa od volieb 2002 uskutočnilo viacero masových akcií. Sociologické výskumy ukázali, že medzi ľuďmi je stále veľa skepsy, pesimizmu a obáv z budúcnosti. To však neplatí pre celé Slovensko, len pre sociálne slabšie vrstvy a marginalizované regióny. V súčasnosti ide o vyše polovicu dospelej populácie. Rastú ponosy na prácu súdov, vymožiteľnosť práva je v nedohľadne. Ľudia už ničomu neveria Otázky každodennej mravnosti veľmi poznačili povahu spoločenskej klímy. Pri hlbokých spoločenských zmenách prežívame vleklú a rozpornú kryštalizáciu nových prvkov morálky. Evidentne prevládlo spochybnenie jej doterajších regúl, bez jasnejších hraníc toho, čo už je naozaj prežité a čo nie. Proces výmeny zásad, ktoré vyjadrujú naše chápanie dobra a zla, čo je spoločensky prípustné a čo odsúdeniahodné, je oveľa zložitejší a zdĺhavejší. Všimnime si, ako sa náš štát postupne zrieka prerozdeľovania bohatstva. Druhotné prerozdeľovanie sa potom uskutočňuje živelne – narástla kriminalita, menšie krádeže a poškodzovanie cudzieho majetku sa stali každodennou samozrejmosťou. Formálne sa tu zaviedol demokratický politický systém, ktorý oproti minulosti rozšíril občianske práva a slobody. Väčšina ľudí sa ich ešte len učí využívať, slobodu ešte nespája so zodpovednosťou. Pre vrstvy s nízkym vzdelaním a slabou rodinnou výchovou sa sloboda rovná svojvôli. Usudzujúc zo správania zbohatlíkov, aj tí ju vnímajú podobne. V spolužití s inými jedni demonštrujú svoju fyzickú prevahu, druhí svoj ekonomický alebo politický vplyv. Beztrestne šliapu po dôstojnosti spoluobčanov. Verejná mienka je posledný a finálny článok v reťazci uvažovania o spoločenskej klíme, má podobu reflexie diania okolo nás. Veľmi nepriaznivý ohlas má v nej praktická politika. Je považovaná za hlavné hniezdo prospechárstva a manipulácie verejnosti. Ľuďom neuniklo, že väčšina z toho, čo priniesli reformy sa dosiahlo politickou „presilovkou“, nie cestou hľadania konsenzu hlavných spoločenských síl. Sme radi, že sa pristúpilo k reformám, škoda však, že boli nastolené, ale aj verejnosťou vnímané ako „politikum“, prezentované sú ako vec prestíže jedného politického krídla. Navyše, vytváranie falošného obrazu o stave spoločnosti z prostredia vládnych kruhov, najmä ak kontrastuje s osobnou skúsenosťou ľudí, vyrábanie virtuálnej reality o živote, vyvolalo averziu. Politický štýl vládnutia utvrdil verejnú mienku v tom, že politika už nie je službou verejnosti, ale chytráctvo a kupčenie, výhodná cesta k majetku a k privilégiám (asi preto náš premiér šíril ideológiu o cestách – „kde je vôľa, tam je cesta“, alebo „sme na správnej ceste“ či „pre Slovensko niet inej cesty ako je cesta reforiem“). Politický štýl vládnutia diskvalifikoval väčšinu politikov: okázalo demonštrovali svoju imunitu a privlastnenú výlučnosť. Verejnosť bola vnímavá na majetkové machinácie, korupčné škandály, aroganciu voči občanom a rôzne stranícke aféry. Pritom reforma politiky zostala na pol „ceste“. Preto určité skupiny obyvateľstva už ničomu neveria. Treba ísť voliť V končiacom sa volebnom období sa vymenované tendencie vyhrotili. V dôsledku kumulovaných spoločenských zmien a jednostranného ekonomizmu máme dnes na Slovensku prostredia s celkom opačnou sociálnou klímou: priaznivou a motivujúcou (so silným hospodárskym zázemím) a na druhej strane prostredia s klímou apatie, demotivácie (marginalizované regióny s nedostatkom pracovných príležitostí, ktoré vzdelaní opúšťajú). Životné ašpirácie ľudí a životný štýl sa v týchto prostrediach veľmi líšia. Zatiaľ len veľmi málo z duchovného života Slovenska sa po hlbokých zmenách ustálilo a zlepšilo. Nevykryštalizovaná pluralita, fragmentárnosť a hybridnosť – to sú hlavné atribúty súčasného duchovného života u nás. Napriek tomu nemôžeme tvrdiť, že spoločenská klíma ako celok u nás je katastrofálna, protestuje sa nežne (ostrým konfliktom zaváňalo len rabovanie obchodov na východnom Slovensku, ktoré bolo potlčené armádou, a preto malo veľký ohlas v zahraničí). Ale dnešný stav vecí verejných si žiada zmenu: priveľa ľudí je nespokojných. Radi by si oddýchli od terajšieho vládnutia. Ponechať moc v rukách iba pravicových strán sa očividne neosvedčilo. Hašteria sa medzi sebou, kupčia a podrážajú si nohy, hoci pred štyrmi rokmi volali po novej politickej kultúre. A čo je hlavné, vládnu pre seba a svoje spoločenské zázemie. Nie náhodou ich museli slušne okríknuť biskupi, ktorí vo svojom vyhlásení (9. 11. 2005) vyzvali vládnych politikov rozhodujúcich o legislatíve, „aby si za základné kritérium brali dobro väčšiny obyvateľov a nie elitných skupín“. Spoločná vláda pravicových strán sa vyznamenala aj tým, že žiadnu z reforiem nepripravila a nerealizovala dohodou, hoci to je elementárny predpoklad jej pretrvania v budúcnosti a v zahraničí sa tento aspekt kladie na prvé miesto. Slovenskí voliči pri voľbách nezvyknú uprednostňovať extrémistické politické sily, ale stalo sa, že pripustili do vlády štvoricu pravicových strán, čo sa ukázalo ako extrém. Aby sme sa mu vyvarovali, predovšetkým sa treba unúvať k urnám. Nikto nám nezariadi poriadok, ak sa oň sami neusilujeme. Zároveň uvažujme o tom, či svojím hlasom vo voľbách chceme prispieť k tomu, aby sa politické kyvadlo preklopilo. Autor je sociológ