Kam zmizla sociálna demokracia?

Keď som bol ešte mladý, môj učiteľ spoločenských vied na strednej škole, muž veľmi múdry (ako som si myslel) a statočný, vášnivo obhajoval „tretiu cestu“. Bol horlivým obhajcom sociálnej demokracie proti tyranii komunizmu a bezcitnosti kapitalizmu. Pre tých z nás, ktorí vyrástli a žili v špinavom priemyselnom meste na sever od Bostonu, to bol atraktívny súbor názorov, hoci niektorí z nás boli zmätení istými nezrovnalosťami. Nikto v skutočnosti nespochybňoval myšlienku sociálnej demokracie, ale občas sa jeden alebo dvaja z nás rozhodli položiť mu drzú otázku. Prečo,“ spýtal sa ten, ktorý patril medzi najbystrejších a najlepších z nás, „Anglicko, ktoré má sociálnodemokratickú vládu, podporuje USA proti Rusku namiesto toho, aby sledovalo tretiu cestu?“ Náš milovaný učiteľ si zložil okuliare, vstal, začal sa prechádzať po miestnosti a hovoriť. „Dobrá otázka, keby sme žili v ideálom svete. Ale v reálnom svete sa musíme rozhodovať prakticky a je zrejmé, že sociálna demokracia má viac spoločného s kapitalistickou demokraciou než s totalitárnym komunizmom… Ehm. Niekedy je sociálna demokracia nútená ku kompromisom… Ehm. Taktickým, samozrejme, v rámci úsilia o dosiahnutie najvyššieho cieľa, slobody a rovnosti pre všetkých.“ Pri inej príležitosti, keď hovoril o zásadnej úlohe sociálnej demokracie v úsilí o svetový mier, sa nášho drahého učiteľa pýtali, či európski sociálni demokrati podporovali vojnu v Kórei. „Teda, samozrejme, schválili ju Spojené národy. Sociálna demokracia nie je proti spravodlivým vojnám, stavia sa iba proti nespravodlivým vojnám.“ Potom presvedčivo a s najväčšou precíznosťou formuloval rozdiel medzi spravodlivými a nespravodlivými vojnami. I keď niektorí študenti z prostredia pracujúcej triedy, hlavne tí, ktorých po doštudovaní čakal odvod, neboli úplne presvedčení, na rozdiel od tých najbystrejších a najlepších, tých, ktorí nosili kravaty a mierili na univerzitu – na tých jeho erudícia urobila hlboký dojem. Život na pozadí praktických zručností, klasického vzdelania a toho, čo sa teraz nazýva súbor klasických hodnôt, čakal aj na mňa. Po skončení univerzity som však rýchlo nastúpil do sveta biznisu. Pohltený zodpovednou prácou som mal málo času na to, aby som sledoval učenie tretej cesty môjho obľúbeného učiteľa, hoci som na jeho prísne morálne súdy o „dobrej spoločnosti“ nikdy nezabudol. Neskôr v živote, konkrétne začiatkom deväťdesiatych rokov, ma však obchodné záležitosti priviedli do východnej Európy a Ruska. Príležitosti pre dobrodružných a „nie príliš zásadových“ obchodníkov tam lákali závratnou návratnosťou v rekordných časoch. Česká verzia tretej cesty Obedoval som s vysokým štátnym úradníkom z Československa, mal očividne dobré vzdelanie a bol rovnako veľkorysý ako jeho „drahý prezident“ (nebol som si istý, či sa o ňom takto vyjadroval z lásky alebo to bol obyčajný cynizmus) Václav Havel alebo „Pätolízač“ (ako o ňom hovorili jeho odporcovia kvôli jeho bezduchému lichoteniu Washingtonu). Po treťom drinku som sa ho odvážil spýtať, čo si myslí o tretej ceste. „Je to pekná myšlienka,“ povedal s úsmevom. „Viete, máme svoju vlastnú verziu. Kombinujeme nemecké preberanie ekonomiky s americkým preberaním vojenských zariadení – vytvárame českú verziu tretej cesty zlučovaním oboch extrémov, klient USA a vazal Berlína: sme klienti oboch.“ Mal hravý úsmev a oči mu svietili. „Tretia cesta je dobrá pre biznis.“ Napriek alkoholovému oparu pokročilého popoludnia som si vybavil, že môj niekdajší učiteľ hovorieval o plnej zamestnanosti, všeobecnom verejnom zdravotníctve a ďalších verejne prospešných opatreniach. Spýtal som sa svojho českého kolegu, či je súčasťou tretej cesty sociálny štát. Zhlboka sa nadýchol. „To nie je tretia cesta. To je stará cesta. Komunistická cesta. Skoro pol storočia nás nútili žiť ako mravce, pracovať a spať. Potláčali súkromnú iniciatívu a západné poznatky. Nebolo tretej cesty, boli ste buď s komunistami, alebo so Západom. V dobe sociálneho štátu pracujúci predstierali, že pracujú, a my sme predstierali, že ich platíme.“ Už som sa nepokúšal pýtať sa ďalej, myšlienka tretej cesty evidentne nadobudla nový význam. Pracujúci sme my, finančníci Idea tretej cesty ma však teraz zaujala. Vyrovnával som sa so svojimi školskými rokmi adolescenta, so svojou vtedajšou úctou k „hodnotám“. Na ceste späť do USA som sa zastavil v Londýne, kde som sa stretol s bankárom z Barcleys a prebral s ním nejaké finančné záležitosti. Po vybavení obchodov ma pozval na drink vo svojom súkromnom klube. Na moje veľké prekvapenie sa z bankára vykľul sociálny demokrat, člen Nových labouristov, líder miestnej straníckej organizácie finančníkov v londýnskom City. „James, v posledných rokoch ste boli trochu mimo kontaktu s britskou politikou, však?“ Týmto žoviálnym tónom naznačoval, že som typickým neinformovaným biznismanom zo Spojených štátov. „Teda, domnieval som sa, že ide o stranu práce, ktorá pozostáva z pracujúcich, nie bankárov,“ usiloval som sa kryť svoj ústup. „Naozaj? My poradcovia finančných investorov sme pracujúci ľudia! Dočerta, pracujeme oveľa viac hodín než väčšina tých, ktorých nazývate pracujúcimi. Upozorňujem vás na fakt, že meno strany znie teraz Noví labouristi. Skončili sme so všetkým tým cirkusom o triednej príslušnosti a sme teraz široko prístupnou stranou. Stranou zásluh,“ pokračoval v štýle učiteľa spoločenských vied na strednej škole. Nezamestnanosť núti menej odvrávať „Stále sledujete tretiu cestu?“ spýtal som sa zúfalo. „Samozrejme. Autor Tonyho rečí napísal o tretej ceste knihu, ktorá našej politike dáva ideologický lesk.“ „Takže stále presadzujete všeobecné verejné zdravotníctvo, zmiešanú ekonomiku, plnú zamestnanosť?“ Chvíľu som si myslel, že som sa konečne dotkol podstaty veci. „Preboha, nie! Tento typ ideologického balastu sme už dávno vyklopili na skládku. Noví labouristi sa hlásia k verejno-súkromnému riadeniu zdravotníctva a k vytlačeniu štátu z ekonomiky, takže energia podnikavosti potom môže voľne prúdiť. Plná zamestnanosť nie je možná, je len súčasťou starých utopických dogiem. Usilujeme sa zvyšovať produktivitu a rozumná miera nezamestnanosti je potrebná. Núti ich usilovnejšie pracovať, menej odvrávať a zabúdať na prestávky na čaj.“ „Takto však sociálna demokracia presadzuje skôr americký kapitalizmus ako tretiu cestu,“ namietol som. „Počúvaj, James, v globalizácii existuje iba jedna cesta, nie je žiadna alternatíva. Žijeme v globalizovanom svete. Je iba jedna cesta – tá, po ktorej kráčame spolu s Tonym.“ „A ako chcete zladiť starých labouristov s novými?“ spýtal som sa ako žiačik poučený svojím britským učiteľom. „Nová doba si žiada nové myšlienky: vedecko-technickú revolúciu, modernizáciu, zavádzanie informačných technológií a ekonomiku služieb. Na to, aby ste sa prispôsobili zmenám na trhu práce, potrebujete novú, otvorenú stranu.“ Vyzeral ako novinár, ktorý pravidelne prispieva do Financial Times na stránku oproti úvodníku a ktorý do seba hodil priveľa panákov, no ešte stále je schopný odriekavať litánie o svojich „…izáciách“. Zasmial sa. Aj ja som sa usmial, aby som sa podelil s jeho radostnou náladou. Bona fide sociálny demokrat Keď som sa vrátil do hotela, bol som nespokojný a frustrovaný. Môj obľúbený stredoškolský učiteľ nám vysvetľoval, že tretia cesta, sociálnodemokratická alternatíva, existovala. A ja som ho nechcel sklamať. Moja úloha bola obhájiť ho. Nasadol som do lietadla do Paríža a kontaktoval som svojho kolegu obchodníka. „Rád by som hovoril s bona fide sociálnym demokratom, s nejakým hlboko poučeným, ktorý by mi celú záležitosť vysvetlil,“ zdôraznil som. „Žiadny problém. Niekoľko takých sa u nás stará o počítačové siete. Dohodnem vám na zajtra schôdzku.“ „Vďaka, teším sa na kontinentálnu, juhoeurópsku verziu sociálnej demokracie.“ „Áno, pán James, som členom Socialistickej strany aj s legitimáciou, máme však niekoľko frakcií a ja patrím k skupine hlavného prúdu.“ „Dobre, vynechajme žabomyšie spory. Čo si myslíte o tretej ceste?“ spýtal som sa plný nádeje. „Tu vo Francúzsku veríme v alternatívu k barbarskému angloamerickému kapitalizmu a etatistickému kolektivizmu. Reprezentujeme nezávislosť Európskej únie od globálnych ambíciach Spojených štátov.“ „To je všetko veľmi pekné,“ prerušil som ho, „ale čo so sociálnym štátom, plnou zamestnanosťou, verejnými firmami a zmiešanou ekonomikou?“ „Ach,“ zdvihol obočie. „To bola ,druhá vlna‘? sociálnej demokracie.“ „A čo bola ‚prvá vlna‘?“ spýtal som sa. „Štátna ekonomika, kolektivistická utópia, revolučný sen niektorých zakladateľov sociálnej demokracie v 19. storočí. ‚Druhá vlna‘? bol socializmus ‚fordizmu?, keď za sociálny blahobyt platí kapitál. To bolo dvadsiate storočie. Teraz žijeme v čase ‚tretej vlny‘?: vedecko-technologického, postfordistického revolučného obdobia. My socialisti sme vodcovia na ceste modernizácie, privatizovali sme viac verejných podnikov než ktorýkoľvek predchádzajúci režim vo francúzskej histórii.“ Jeho oči blčali postrevolučnými plameňmi. „To môžeme uskutočniť iba my. Pretože pracujúci… alebo aspoň odborárski bossovia nám veria.“ Galský chválospev na francúzsku kreativitu „Kam sa podel sociálny štát môjho učiteľa?“ povedal som si nahlas. „Sociálny štát spôsobuje pasivitu, závislosť, nedostatok iniciatívy. Takže znižujeme dávky v nezamestnanosti a zabezpečujeme stimuly k rekvalifikácii a akceptácii čohokoľvek, čo ponúka trh práce. Sociálny liberalizmus je revolučnou myšlienkou 21. storočia.“ „To mi znie ako ‚verejnoprospešná práca namiesto podpory‘ , program americkej pravice,“ prerušil som jeho galský chválospev na francúzsku teoretickú kreativitu. „Nie, nie, nie. Veríme v oslabovanie kapitalizmu, ale nie cez zásahy štátu, ale vďaka aktivitám občianskej spoločnosti, mimovládnych organizácií, podpory z Európskej únie.“ „Čo to má spoločné s treťou cestou?“ spýtal som sa už pekne naštvaný zo všetkých tých teoretických kotrmelcov. „Všetko! Odmietame starý imperializmus a nacionalizmus. Vďaka tretej ceste dokážeme viesť aj burzu, aby fungovala pre sociálne blaho ľudstva …“ „Už zase,“ pomyslel som si. Vyšiel som z dverí veľmi pobúrený. S tým, čo mi môj učiteľ rozprával o sociálnej demokracii, to nemalo nič spoločné. Je to preč. Všetko je o trhoch, o nezamestnanosti, súkromných nemocniciach, flexibilite. „Kam zmizla sociálna demokracia?“ volal som kráčajúc po Champs d‘Elysses. Okoloidúci sa na mňa pozerali, akoby som práve prišiel o vklad na burze. Sociálny štát v apartheide Priateľ z New Yorku, rusko-americký obchodník, ma pozval do Izraela. Letel som tam a stretol som sa s vysokými činiteľmi Strany práce, z ktorej bol jeden taký šľachetný, že mi venoval hodinu svojho času. Hovoril o raných labouristoch, o pôvodných osadníkoch z 19. storočia, o ľuďoch z kibucov, o viere v plnú zamestnanosť, vo verejnú zdravotnú starostlivosť, v solidaritu práce. „Zahŕňalo to všetkých pracujúcich?“ spýtal som sa. „Samozrejme!“ mávol rukou, „boli sme a sme demokraticky socialistická vláda. Organizovali sme aškenázskych, sefardských, etiópskych židov. Vítame všetky rasy.“ „A čo nežidia, Palestínčania?“ spýtal som sa. „Toto je židovský štát. Sme demokratický židovský štát. Arabi to neakceptujú. Takže my neakceptujeme ich. Nech si vytvoria svoj vlastný sociálny štát. Nech si idú do Jordánska.“ Zarazil sa. „Zahŕňame izraelských Arabov do niektorých našich odborov a v minulosti volili našu stranu. Ale… sociálny štát, ako to nazývate, je veľmi drahý – Židia, ktorí sem prišli najmä z Ruska, očakávajú, že všetko dostanú od štátu. Takže máme fiškálnu krízu. Musíme voliť ako väčšina demokratických štátov. Vybrali sme si financovať sociálny štát najskôr pre Židov.“ „Druh sociálneho štátu – apartheidu?“spýtal som sa vo všetkej nevinnosti. „Čo ste zač, nejaký antisemita?“ stratil pokoj. A ja záujem. Smeroval som potom do Južnej Ameriky. Vybral som si srdce kontinentu, Bolíviu, kde v tom čase vládla sociálnodemokratická vláda, strana so solídnou pozíciou v Socialistickej internacionále. Volala sa Revolučné ľavicové hnutie. Nebola však nič také; jej vodca bol obvinený z pašovania drog, podporoval plány MMF na zavretie baní cínových a vyhodenie všetkých baníkov podplácal odborárskych bossov, tvrdo potláčal demonštrácie. V lietadle cestou späť do Spojených štátov som si priznal, že sociálna demokracia, ako ju vykresľoval môj učiteľ, neexistuje. Bola transformovaná, renovovaná, podkopaná, prekonaná, ako nálepkujú nové ideológie. Sociálna demokracia je dnes nástrojom investičných bankárov, technokratov, špekulantov, rasistov a pašerákov drog. Už nemusí súťažiť s komunistami, iba s liberálmi. „Dotkla sa dna?“ spýtal som sa sám seba. Autor je profesor sociológie na Binghamto University, New York, USA Článok bol uverejnený na www.sok.bz