Ľudia prijmú aj divokú vládnu kombináciu

Braňo Ondruš, politológ, moderátor spravodajstva TV JOJ Už ako vysokoškolák zakladal politickú mládežnícku organizáciu, vyše desať rokov pôsobil v Strane demokratickej ľavice, naposledy ako jej prvý podpredseda. Dlhoročný publicista, ktorý stál pri zrode Slova a opäť sa na jeho stránky vrátil vlani, aby sa pred časom opäť odmlčal. Vzdelaním politológ, známy svojimi extrémne kritickými názormi. Minulý týždeň prekvapil vyhlásením, že od roku 1999 nechodí voliť a nechystá sa ani tento-krát. Niekdajšia hviezda spravodajstva TV Markíza, dnes robí to isté v TV JOJ. S hosŤom Slova sa zhovára Judita Takáčová Prečo človek s takou minulosťou ako ty zanevrie na politiku? – Nezanevrel som na ňu. Čitatelia Slova predsa najlepšie poznajú moju publicistickú činnosť, moje komentáre, analýzy, reportáže, a to všetko viac či menej zamerané na rôzne oblasti politiky. Okrem toho som už šesť rokov prezidentom občianskeho združenia Partnerstvá pre prosperitu, ktoré je občianske v pravom slova zmysle, takže sa zameriavame najmä na komunikáciu s politikmi, presviedčame ich, aby realizovali projekty na zvýšenie efektivity verejnej správy, transparentnosti jej fungovania a rozhodovania, presadzujeme potrebné legislatívne zmeny, usilujeme sa ovplyvniť využívať eurofondov. Okrem toho som predsedom rady materskej školy. Neviem si predstaviť intenzívnejšie občianske angažovanie na viacerých úrovniach a vo viacerých oblastiach než to moje za posledných pár rokov. Lenže, keď som výsledky tejto roboty porovnal s tým, čo som dosiahol ako volič, zistil som, že v podstate nemá význam, aby som išiel voliť. Takže historicky najnižšia účasť na parlamentných voľbách na Slovensku je v poriadku? – Práve naopak. Je to varovný signál, lenže nie som si istý, či mu niekto v politike dostatočne rozumie. Agentúra Reuters v predvolebnej analýze v máji napísala, že nízka účasť bude vyhovovať vládnej pravici, čo naznačoval už úspech vládnych strán v regionálnych voľbách, v ktorých volilo len 11 percent oprávnených voličov. Úspech SDKÚ závery Reuters potvrdil. Napokon aj sociologické výskumy potvrdili, že medzi nevoličmi nie sú tí, ktorí sú so všetkým spokojní, takže nepociťujú potrebu ísť voliť, ale naopak tí, ktorí sú už tak veľmi nespokojní, že už ani len voliť nechcú ísť. Takže vyššia účasť by evidentne pomohla opozícii, asi by pomohla Smeru prekročiť tridsiatku a celkom určite by dostala do parlamentu KSS a možno aj Slobodné fórum. Volebná účasť v podstate potvrdila prognózy. Znamená to, že predvolebná kampaň už nebola taká motivačná ako v minulosti? – Myslím si, že bola podobná, lebo v minulosti bolo jednoducho viac ľudí už pred ňou rozhodnutých voliť. Ale musím dať klobúk dolu pred tým, čo dokázala SDKÚ. Je jasné, že pri vyššej účasti by bol jej výsledok horší, lenže Dzurindova strana mala asi najefektívnejšiu kampaň. Aspoň pokiaľ ide o využitie potenciálu. Nemôžem to porovnávať s nákladmi, lebo ich nepoznám, hoci už na prvý pohľad je zrejmé, že takú nákladnú kampaň sme tu ešte nemali, museli to byť obrovské desiatky miliónov a SDKÚ by určite nedokázala dôveryhodne vysvetliť, odkiaľ ich vzala. Ale počul som, že ľudia po prvýkrát zažili rady vo volebných miestnostiach a to práve v mestách, v ktorých SDKÚ vyhrala. Moja susedka, ktorá bola doteraz vo všetkých volebných komisiách počas všetkých parlamentných volieb, mi povedala, že v našom okrsku bola rekordná účasť. Znamená to, že SDKÚ naozaj dokázala takmer každého, kto čo i len v duši pripúšťal, že by ju mohol voliť, „vyhnať“ do volebnej miestnosti. Myslím si, že toto nedokázal nikto iný, hoci mám pocit, že Smer a najmä SNS sa k tomu priblížili. Naopak komunisti v tomto smere totálne zlyhali. Možno vypadnutie KSS z parlamentu považovať za prekvapenie? – Pre mňa to prekvapenie nebolo, ja som ho predpovedal už pred dvoma rokmi. Ľavicové strany si na Slovensku akosi nedokážu uvedomiť, že ich voliči hodnotia podľa každodennej aktivity, podľa toho, ako na vlastnej koži pociťujú ich politickú činnosť. Musí ich byť vidieť nielen v médiách, ale aj medzi ľuďmi. Voliči KSS sú navyše radikálni ľavičiari, takže čakali razantnú politiku. Strana sa však za štyri roky neprezentovala jediným radikálnym návrhom či krokom. Pokojne mohla vyvolávať škandály svojou razanciou v parlamente, verím tomu, že jej voliči by ocenili aj miernu fyzickú konfrontáciu s najnepopulárnejšími ministrami, ktorá sa objavuje aj v zá-padných demokraciách. Nejde ani tak o to, čo komunisti mohli dosiahnuť, ako o to, čo pre to robili. A nech sa už akokoľvek vyhovárajú na mediálnu blokádu, ja ako novinár som z ich strany nezachytil nič, čo by som ďalej mohol „posunúť“ verejnosti. A je tu ešte najzávažnejší moment: KSS už dávno nemá stabilných voličov. Komunistov predsa môže voliť iba človek, ktorý je extrémne nespokojný so systémom a požaduje jeho radikálnu zmenu. Takíto ľudia sú na Slovensku sklamaní a patria medzi nevoličov. Nečítajú noviny a časopisy, lebo im aj tak neveria, nemajú prístup k internetu, žijú uzavretým životom, keďže sú zväčša nezamestnaní, alebo sociálne slabí, jednoducho sa ocitli na periférii bez akéhokoľvek záujmu o politiku, v ktorej už nevidia nič pozitívne. Títo ľudia maximálne chodia na nákup, možno do krčmy. Jediné, čo by si mohli všimnúť, sú bilbordy popri chodníkoch a práve tie sa KSS rozhodla nevyužiť. To je len jedno zo zlyhaní tejto strany. A čo Slobodné fórum? – V jeho prípade bolo jasné, že potrebuje voľby čo najskôr, kým časť pravicových voličov v iracionálnom afekte chcela dať Dzurindovi príučku. Nemyslím si, že hlavný problém bol v tom, že by SF nezvládlo predvolebnú kampaň, hoci tie vnútorné rozpory vrcholiace kauzou okolo Branislava Opaterného ho mohli stáť pozíciu v parlamente. Aj keby to bola provokácia, nechápem, že sa Zuzana Martináková nepoučila zo svojho predchodcu Ivana Šimka a radšej sa tomu nevyhla, hoci by riskovala, že bude mať v poslaneckom klube nespoľahlivého poslanca. Fakt, že Opaterného podporila aj podpredsedníčka SF, však svedčí o tom, že išlo o niečo viac a riešenie takýchto sporov strany odkladajú na obdobie po voľbách. Ale verím, že rozhodujúcim faktorom volebného neúspechu SF bola opäť úspešná kampaň SDKÚ, ktorá „prinútila“ väčšinu pravicových voličov voliť Dzurindovu stranu. Títo ľudia jednoducho uprednostnili výhody, ktoré im priniesli daňová či dôchodková reforma, pred transparentnosťou politiky či bojom proti korupcii. Hoci zväčša ide o fiktívne výhody. Prečo fiktívne? – Väčšina ľudí, a to platí aj o voličoch SDKÚ či ďalších vládnych strán, v skutočnosti nemohla pocítiť reálne výhody tzv. reforiem. Daňová je z tohto hľadiska sporná a najmä stredná vrstva na nej skôr stratila, nehovoriac o tom, že jej sprievodným znakom je zdražovanie aj v prípadoch, ktoré so zmenami daňového systému nesúvisia, ale s celkovou politikou Dzurindovej vlády áno. Ide napríklad o rast cien energií a vody, vyššie ceny a nové poplatky za zdravotnícku starostlivosť, zvýšenie rôznych administratívnych poplatkov (napr. pri vydávaní dokladov) a podobne. Pozitíva akejkoľvek dôchodkovej reformy sa zasa nemôžu prejaviť skôr než za 10 rokov. Väčšina týchto ľudí teda len verí sľubom, ktorých dôveryhodnosť sa vláda usiluje podporiť akože nezávislými analytikmi a expertmi. Navyše títo ľudia mali skutočný strach, že nástupom Roberta Fica k moci o niečo prídu. A uverili, že práve on je populistom. A nie je? – Pomôžem si tým, čo Ficovi kritici označujú za populizmus: ide o jednoduché lákavé riešenia, ktoré oslovujú ľudí cez iracionálne vnímanie sveta a najnižšie pudy. A teraz porovnajte, čo ponúka pravica a čo hovorí Fico. Neviem si predstaviť jednoduchšie riešenia, ako všetko treba sprivatizovať, štát je zlý vlastník a správca, neviem si predstaviť útok na nižšie pudy človeka, než nech sa každý sám stará o seba, sami si budete šetriť na dôchodok a nebude doplácať na iných, viac vám zostane vo vašej peňaženke. Naproti tomu Fico hovorí, že bohatší by mali byť zo svojich peňazí solidárnejší s chudobnejšími, že štát má mať viac peňazí i majetku, čo si však vyžaduje prísnejšiu kontrolu a teda viac práce a zodpovednosti, že ľudia sa nemajú starať len o seba, ale musia myslieť aj na druhých. Nech každý posúdi, čo z toho je v spoločnosti, v ktorej je hlavnou hodnotou individualizmus, populistické. Aký môžeme očakávať povolebný vývoj? – To naozaj neviem, lebo činiteľov, ktoré ho ovplyvňujú je priveľa a o mnohých skoro nič nevieme. Je jasné, že rozhodovanie politikov na najvyššej úrovni ovplyvňujú aj rôzne ekonomické skupiny, domáce i medzinárodné. Ich záujmom bude určite stabilná vláda, ktorá bude garantovať, že dôležité ekonomické zmeny sa neudejú. Takým požiadavkám môže pokojne vyhovovať aj koalícia Smeru s SDKÚ, nech sa to dnes vidí akokoľvek neočakávané. Ale nebolo by to po prvýkrát. Táto vláda by podľa mňa naozaj bola stabilná a dokonca by v očiach väčšiny voličov oboch strán mohla umožniť ich lídrom zachovať si tvár. M. Dzurinda napríklad nemá veľa dôvodov brániť najväčšie nezmysly, ktoré v zdravotníctve napáchal Rudolf Zajac, a práve zmeny v zdravotníctve ľudia pocítia najrýchlejšie. Tiež verím, že SDKÚ by „prežilo“ nespoplatnenie vysokoškolského štúdia a podobne. Ale netvrdím, že takáto vláda vznikne, možností je stále viac a s istotou dokáže politickú budúcnosť slovenskej vlády teraz predpovedať len šarlatán. Nepovedie to však k ďalšiemu znechuteniu ľudí z politiky? – Ľudí neznechucujú bárs aj najdivokejšie koaličné kombinácie a ak, tak len krátkodobo. Znechucuje ich však to, ako k nim dochádza a ako potom fungujú. Občianska spoločnosť na Slovensku takmer zanikla, okrem charity vlastne autentickú občiansku spoločnosť predstavujú u nás už len environmentálne organizácie. Je naozaj smiešne, keď za „občiansku spoločnosť“ vystupuje napríklad organizácia M.E.S.A 10, ako v prípade tvorby národnej stratégie konkurencieschopnosti. Všetky tie think-tanky a nadácie sú v skutočnosti úplne odtrhnuté od verejnosti, o ich financovaní a ľuďoch, ktorí im dávajú peniaze, vieme menej než v prípade politických strán, ich „analýzy“ neprechádzajú žiadnou oponentúrou a slúžia v podstate len na apologetiku istej politiky. Takže ak chceme, aby ľudia boli z politiky znechutení menej, musia cítiť, že na ňu majú vplyv aj inokedy než len počas volieb. Vlády – zámerne používam množné číslo, aby som zdôraznil, že nejde len o centrálnu vládu, ale aj o samosprávy – musia intenzívne komunikovať a počúvať občanov aj počas volebného obdobia. A myslím si, že pre samotnú volebnú účasť by bolo veľmi motivujúce posilnenie preferenčných hlasov, aby o konečnom poradí na kandidátke rozhodoval ich absolútny počet, a „zišiel by sa“ aj návrat k viacerým volebným krajom, čo by zas priblížilo kandidátov k voličom.