Pred 230 rokmi, 4. júla 1776, vyvrcholila na území britských kolónií v Severnej Amerike revolúcia, ktorá v konečnom dôsledku ovplyvnila vývoj celého ľudstva. Vyhlásenie Deklarácie nezávislosti, ktorej autorom bol prezieravý intelektuál a neskorší prezident Spojených štátov Thomas Jefferson, prinieslo svetu jeden z najveľkolepejších politických dokumentov v dejinách. Zároveň odštartovalo éru demokratizácie, ktorá ešte ani zďaleka nie je ukončená. Za začiatok americkej revolúcie sa považuje zdanlivo bezvýznamná epizódka z decembra 1773, keď skupina asi päťdesiatich robotníkov zhodila do mora v bostonskom prístave debny s čajom, ktoré patrili silnej obchodnej spoločnosti East India Company. Bola by to bežná rebélia, ktorú chcelo britské impérium spôsobom sebe vlastným potrestať, keby sa na obranu Bostonu nepostavili dobrovoľníci zo všetkých ostatných miest. S ich pomocou odrazilo malé mestečko, ktoré nemalo ani jedno kanoe, najlepšie námorníctvo na svete. Výstrely, ktoré vtedy padli, bolo počuť až do Európy. Treba si uvedomiť, že americká revolúcia skutočne odštartovala sériu ďalších revolúcií proti feudalizmu a kolonializmu. Nemala vplyv iba na francúzsku revolúciu, ale stala sa zároveň súčasťou demokratických zmien vo Veľkej Británii a Írsku. Navyše, v nasledujúcich generáciách inšpirovala oslobodenecké boje vo viacerých iných častiach sveta, najmä v Kanade a Latinskej Amerike. Nebola to klasická frontová vojna, ako sa dnes romanticky zobrazuje na veľkých plátnach. Američania bojovali ako Indiáni. Bez uniforiem, ukrytí za stromami a kríkmi, útočili zo zálohy. Britskí vojaci boli vystrašení a snažili sa vychádzať čo najmenej z miest. Keď to urobili, Američania ich likvidovali partizánskou vojnou, pričom mali na svojej strane civilné obyvateľstvo. Čo bolo rozhodujúce, medzi kolonistami sa vyvíjal pocit americkej národnosti, ktorý prekračoval líniu odlišného postavenia, pôvodu a v tom čase dokonca i jazyka. Deklarácia nezávislosti bola z tohto hľadiska skutočným vyhlásením zrodenia amerického národa. Tento dokument od základu rozvrátil koncepciu kolonializmu tým, že potvrdil právo ľudu na sebaurčenie. Je to najvyšší bod americkej revolúcie, ktorá vytvorila Spojené štáty. Bohyňa slobody vynesená otrokmi Charakter tejto deklarácie je však najlepším potvrdením tézy, ktorú sme na stránkach Slova rozvíjali v uplynulých číslach: demokracia nie je režim, nie je to strnulo nastolený poriadok, je to vývoj spoločenských vzťahov smerom k čoraz vyššiemu stupňu rovnoprávnosti. Z tohto hľadiska americká revolúcia iba odštartovala proces demokratizácie, ktorý rozhodne nie je na konci. Je preto nenáležité hovoriť o USA ako o „dvestoročnej demokracii“, najmä s ohľadom na fakt, že stav z konca 18. storočia by dnes žiadneho skutočného demokrata neuspokojoval. Dôkaz nám poskytuje samotná deklarácia. Ak tento dokument hovorí o rovnoprávnosti ľudí, má na mysli mužov, a nie ženy. A má na mysli bielych mužov, a nie čiernych, hnedých alebo červených. A má na mysli majetných bielych mužov, a nie chudobných, otrokov a bezzemkov. Ostáva večným paradoxom, že autorom jednej z najkrajších politických deklarácií všetkých čias bol otrokár, že dvadsať percent vtedajšieho obyvateľstva USA tvorili čierni otroci (pôvodní obyvatelia Ameriky boli naďalej vyhladzovaní), že ženy získali volebné právo až roku 1920. Spojené štáty museli prejsť zložitým vývojom od vojny Severu proti Juhu až po hnutia za občianske práva v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, aby spĺňali kritériá, ktoré od celého sveta vyžadujú dnes. Ak navštívite Washington, uvidíte pri pohľade na Kapitol na vrchole jeho dómu bronzovú ženskú figúru – americkú bohyňu slobody. Málokto vie, že túto sochu tam vyniesli otroci. Spojené štáty sú bezpochyby jedinou krajinou sveta, ktorej bohyňu slobody odliali a inštalovali otroci. Rovnakým perom, ktorým Thomas Jefferson podpisoval protikoloniálnu Deklaráciu nezávislosti, podpisoval aj nákupné zmluvy na otrokov. Na týchto odporných faktoch sa nedá nič zmeniť. Temnú minulosť Spojených štátov nemožno vymazať. Treba zdôrazniť, že v Deklarácii nezávislosti ani v Ústave USA nie je ani zmienka o zrušení otroctva. Pritom v kontinentálnej armáde bojovalo proti Britom vyše päťtisíc otrokov. Jeden anglický dôstojník vtedy povedal, že keby mu parlament dovolil vyhlásiť zrušenie otroctva v amerických kolóniách, revolúcia by bola zlikvidovaná za dva týždne. Ministerstvo vojny v Londýne sa týmto návrhom seriózne zaoberalo. Veľká Británia však bola v tom čase najväčším vlastníkom otrokov na svete – len v Indii ich mala milión. Vyhlásiť oslobodenie otrokov v Amerike, ale nie v iných kolóniách, by bolo veľmi nákazlivé. A britská vlajka nebola vlajkou emancipácie a slobody. Otrokárstvo je najväčšou škvrnou amerických a britských dejín. Do Ameriky sa v priebehu 400 rokov dostalo 15 miliónov čiernych otrokov. Živých. Mnoho miliónov ich zahynulo pri doprave, prepadoch a vojnách v Afrike. Otrokov chytali ako zver a naháňali ich v reťaziach do osobitných táborov, kde ich držali v hrozných podmienkach, kým nepriplávala loď. Často ich bičovali. Žiaden iný ľud v novodobých dejinách nebol podrobený takému utrpeniu. Najlepšie rodiny vo Filadelfii, New Yorku, New Jersey alebo vo Wilmingtone či v Delaware si dnes užívajú bohatstvo, ktoré vzniklo z potu a krvi otrokov. Otrokármi bola aj väčšina prezidentov USA pred vojnou Severu proti Juhu. A tí, ktorí nimi neboli, podporovali otroctvo zvyčajne ešte viac než samotní otrokári, ako napríklad Pierce alebo Buchanan. Ešte roku 1860, v čase, keď mali Spojené štáty štyri milióny otrokov, Republikánska strana naliehala, aby bol prijatý dodatok k ústave, ktorý by zakotvil, že otroctvo nesmie byť nikdy zrušené. Otroctvo existovalo v ľudských dejinách všade: v Ríme, v Grécku, v Egypte, v Číne, v Perzii, v Indii, v Južnej Amerike. Napokon, Anglosasi boli na starovekých trhoch sami obľúbenými otrokmi. Ale iba v Spojených štátoch sa tvrdí, že otroci svoje otroctvo milovali. Knihy plné podobných nezmyslov sa stali v USA bestsellermi. Vraj otroci neboli žiadnymi obeťami, ale mali skôr výhody z toho, že predstavovali harmonickú obec v harmonickej spoločnosti južanských džentlmenov v mesačnom svetle medzi magnóliami. Netreba zdôrazňovať, že ide o hrubé falšovanie dejín porovnateľné s popieraním holokaustu. Demokratické a protikoloniálne črty Na druhej strane nemožno nevidieť, že rozhodujúcou silou, ktorá uskutočnila americkú revolúciu a priviedla ju ku konečnému úspechu, boli jednoduchí ľudia, ktorí pochopili nevyhnutnosť zvrhnutia tyranie, rozšírenia osobnej slobody, ustanovenia suverenity ľudu a získania práva na sebaurčenie. Boli to tí jednoduchí muži a ženy, ktorí prelievali na bojiskách svoju krv a ktorí aj neskôr, keď sa pripravovala Ústava USA, bojovali za to, aby ich ťažko získané slobody boli zaručené schválením Zákona o právach. Demokratický charakter tejto revolúcie bol (berúc do úvahy rasizmus) iba čiastočný, no smer bol jasný. Z tohto hľadiska treba aj počiatok vojny Severu proti Juhu označiť za kontrarevolučný puč. Hoci názory na podstatu americkej revolúcie sa rôznia, nemožno jej uprieť výrazné demokratické a protikoloniálne črty. Dnes sa jej víťazstvo berie ako samozrejmosť, ale musíme si pripomenúť, že v tom čase povstalcom nikto nedával nádej na úspech. V Londýne si mysleli, že Američania sa vzdajú za niekoľko týždňov. Slabo vyzbrojení osadníci porazili vlastnými silami najväčšiu vojenskú moc vtedajšieho sveta, čo je jav v dejinách prakticky nevídaný. V nadšenej revolučnej atmosfére sa zvažovali rôzne scenáre vývoja. Diskutovalo sa dokonca aj o konfiškácii majetku (v utopicko-socialistickej rovine) a vášnivo sa odmietali korporácie, teda koncepcia monopolov. Otcovia zakladatelia filozoficky čerpali zo všetkých progresívnych názorov veľkých európskych mysliteľov, ktorí bojovali proti dogmatizmu a autoritárstvu (Bacon, Kopernik, Spinoza, Montesquieu, Voltaire, Diderot, Milton, Priestley, Locke a ďalší). Počúvali hlasy, ktoré vyjadrovali ústredný motív dejín: boj proti útlaku. Podľa Jeffersonových predstáv sa mali stať Spojené štáty krajinou, kde nebudú ani veľmi chudobní, ani veľmi bohatí. V tomto sa dostal do sporu s Alexandrom Hamiltonom. Hamilton považoval rast súkromného vlastníctva za prirodzenú vec. Američania dnes radi hovoria o vlastníctve ako o svojej tradičnej hodnote, hoci faktom zostáva, že keď Thomas Jefferson formuloval Deklaráciu nezávislosti a v jej rámci prvý oficiálny dokument uznávajúci ľudské práva, vlastníctvo sem nezaradil. Tam, kde u iných mysliteľov nachádzame pojem vlastníctva (napríklad u Johna Locka), hovorí Jefferson o „budovaní osobného šťastia“. Ako prvý národ sa stali občanmi Obrovskou zmenou v podmienkach 18. storočia bolo, že Američania sa ako prvý národ stali občanmi, nie poddanými. Zaujímavé je, že v neskôr prijatej ústave nenachádzame žiadne opatrenia pre politické strany. Strany v tom čase neboli a nikto proti tomu neprotestoval. Naopak, sám prvý prezident George Washington vznik strán kritizoval. Podľa neho sú to politické frakcie, vyhrotené organizácie rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktoré v konečnom dôsledku znamenajú smrť republiky. Politický život v rodiacich sa Spojených štátoch sa odohrával v konventoch a na mestských schôdzach, kde boli volení predstavitelia občanov. Považovali to za najlepší spôsob, ako zabezpečiť demokratický výkon moci. Dnes sú obe hlavné strany v USA kontrolované ľuďmi, ktorí robia z politiky obchod, čo do veľkej miery potvrdzuje Washingtonove obavy. Deklaráciu nezávislosti treba z globálneho hľadiska považovať za významnejší dokument ako samotnú Ústavu USA. Sľubovala väčší rozsah práv a širšie poňatie demokracie, než aké sa ustálilo v konštitučnom procese. V deklarácii sa napríklad píše: „Považujeme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení seberovní a sú nadaní istými neodňateľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a budovanie osobného šťastia. Že na zabezpečenie týchto práv sa ustanovujú medzi ľuďmi vlády, odvodzujúce svoju oprávnenú moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu. Že kedykoľvek začne byť niektorá vláda týmto cieľom na prekážku, má ľud právo ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť vládu novú, ktorá by bola založená na takých zásadách a mala svoju právomoc upravenú takým spôsobom, ako uzná ľud za vhodné pre zabezpečenie svojej bezpečnosti a svojho šťastia.“ Treba zdôrazniť, že toto právo sa už ani v ústave, ani v dodatkoch, ani v žiadnom ďalšom konštitučnom akte Spojených štátov neobjavilo. Americká revolúcia inšpirovala svet, ale americká realita je od nej na míle vzdialená. Mýtus slobody je Američanom vštepovaný takmer od kolísky, no v skutočnosti im sloboda dodnes uniká. Nie je to len otázka súčasnej Bushovej politiky. Keď v roku 1979 na žiadosť amerických mimovládnych organizácií navštívila Spojené štáty medzinárodná skupina právnikov, vypracovala dokument o napĺňaní ľudských práv v tejto krajine. Konštatuje sa v ňom, že existujú presvedčivé dôkazy o porušovaní práv väzňov – medzi nimi sú aj takí, ktorých jednoznačne možno zaradiť do kategórie politických väzňov. Dokument rovnako predložil dostatok dôkazov pre tvrdenie, že administratíva USA po celú svoju históriu uskutočňuje politiku systematického vyhladzovania pôvodných amerických národov. Právnici sa dokonca domnievali, že by OSN mala dôkladne preskúmať obvinenia z genocídy. Dnes sú v Spojených štátoch pod rúškom boja proti terorizmu spochybňované niektoré občianske práva, no máloktorý Európan vie, že v USA nie je obhajoba fašizmu a rozširovanie rasistickej nenávisti trestným činom. Keď dochádzalo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia k vzburám černochov dožadujúcich sa rovnoprávnosti, niektoré konzervatívne kruhy si mysleli, že treba začať novú občiansku vojnu. Našťastie, pôvodný duch americkej revolúcie je stále živý. Nie som si však istý, či sú jeho dedičmi samotní Američania alebo inak: kto dnes vlastne berie Deklaráciu nezávislosti vážne. Jej zmysel je totiž ešte stále nenaplnený a revolučný. Autor je vysokoškolský učiteľ
