V politickom systéme každého štátu zastáva konzervativizmus dôležitú úlohu. Chráni spoločnosť pred neuváženými radikálnymi zmenami a zabraňuje unáhlenému odhodeniu tradičných hodnôt. Ako každá myšlienka však môže aj konzervativizmus nadobudnúť pre spoločnosť škodlivý charakter. Tento prípad nastáva, keď začne bigotne odmietať nevyhnutné zmeny alebo dokonca požadovať revolučné nastolenie dokonalého status quo ante. Inými slovami, ak kategoricky požaduje návrat k istému výrazne zidealizovanému historickému obdobiu. Daňový fundamentalizmus Treba povedať, že takéto tendencie sprevádzajú každú konzervatívnu entitu, aj keď prevažne v marginálnom rozsahu. V tejto forme sú neškodné. Nebezpečné sa stávajú až v bode, keď sa ich vplyv zvyšuje natoľko, že začínajú dominovať nad umiernenými prúdmi. Vtedy sa konzervativizmus mení na fundamentalizmus so všetkými jeho znakmi a dôsledkami. Je tragédiou, že práve takéto názory získavajú na Slovensku čoraz väčší priestor a vplyv. Jedným z najpopulárnejších mýtov týchto fundamentalistov je ilúzia dobrej stredovekej monarchie, ktorá len minimálne siaha ľuďom na ich príjmy, na rozdiel od zlej demokracie, ktorá okráda bohatých. Toto tvrdenie v žiadnom prípade nezodpovedá historickej realite. Miera daňového zaťaženia v minulosti nebola predmetom širokého konsenzu, ale rozhodnutia elít, ktorými boli v období stredoveku šľachta a náboženská vrchnosť, ktoré vo svojich rukách koncentrovali veľké množstvo majetku. To však v skutočnosti neviedlo k úsiliu držať dane na nízkej úrovni, ale vyňať vládnuce stavy spod povinnosti platiť dane. Koniec koncov, snaha zdaniť cirkev a šľachtu bola aj jedným z faktorov, ktoré sa pričinili o vypuknutie buržoáznych revolúcií v 18. a 19. storočí. Iste, poznáme prípady osvietených monarchov, ktorí chápali, že ak nebudú obyvateľstvo priveľmi zbedačovať privysokými daňami, pomôžu tým kráľovstvu, a teda aj sebe. V monarchii však takýto prístup nemožno garantovať a relatívne časté vzbury proti vysokým daniam, ktoré sprevádzali stredovek, naznačujú, že daňové zaťaženie nebolo vôbec mierne. Experimenty na ľuďoch Štatistiky o podiele prerozdeľovania na celkovom HDP v minulosti a dnes pritom nie sú ničím iným ako špekuláciou. HDP ako ekonomický ukazovateľ je záležitosťou až 20. storočia, všetko predtým sú odhady, ku ktorým sú seriózni ekonómovia prevažne skeptickí. V demokracii naozaj existuje tendencia politikov populisticky si zvyšovať preferencie sľubmi o „spravodlivom“, t. j. rovnostárskom rozdelení vzácnych statkov medzi všetkých, bez ohľadu na to, nakoľko sa na ich vytváraní zúčastňovali. Nato však máme médiá, ktoré by mali byť schopné upozorniť voličov na dôsledky takejto politiky. Slovenská republika sa integráciou do euroatlantických štruktúr zaradila medzi vyspelé štáty, v oblasti správy vecí verejných má však ďaleko od európskemu štandardu. Stále sú v politike – aj v tej najvyššej – elementy, ktoré si politický zápas predstavujú ako kultúrnu vojnu. Problémom je, že intelektuálne elity, až na výnimky, akoby stále mali problém vysporiadať sa ešte s minulým režimom a nie sú schopné odporu ani proti takýmto zjavným mýtom. Táto neschopnosť potom otvára cestu sociálno-inžinierskym experimentom na ľuďoch, ktoré Slovensko posúvajú Slovensko niekam do stredoveku. Len nedávno sa táto tendencia otvorene prejavila pokusom zakomponovať do slovenského právneho systému katolícke dogmy prostredníctvom tzv. zmluvy o výhrade svedomia. Tentoraz, našťastie, neúspešným. V prípade pokračovania stavu nemohúcnosti liberálnych a ľavicových síl pri súčasnom raste vplyvu reakčných, fundamentalistických prejavov v konzervatívnom priestore nabudúce to už tak byť nemusí. Autor je študent politológie
