Eunice: Nie, nehľadám romantiku, Howard. S pribúdajúcimi rokmi sa romantika vytráca a na jej miesto nastupuje niečo iné. Vieš, čo to je? Howard: Senilita? Eunice: Dôvera! Čo ďalej, doktor? (Whats Up, Doc?, 1972) „Úspech vás zavedie do nereálneho sveta. Vytvára určitý nepríjemný pocit z prípadného neúspechu a ľudia sa postupne strácajú. Každý sa okolo vás točí, pretože ste úspešní – potom prichádza na rad faktor lakomstva, žiarlivosti a závisti – to všetko príde. Takéto sú nebezpečenstvá americkej slávy.“ Peter Bogdanovich Tento citát dnešného Neznámeho známeho znie tak trochu gýčovito, veď nehovorí o ničom novom či prevratnom. Všetci dobre vieme, aká je sláva poľná tráva, a najmä tá z americkej továrne na sny. Tieto slová však vychádzajú z jeho trpkej osobnej skúsenosti. Na začiatku svojej režisérskej kariéry bol odbornou aj laickou verejnosťou prirovnávaný k svojmu dlhoročnému priateľovi a mentorovi Orsonovi Wellesovi – tak ako on, aj mladý Bogdanovich bol „zázračným dieťaťom Hollywoodu“. Vtedy ešte netušil, že jeho kariéra bude kopírovať nielen Wellesovu kedysi raketovo vzrastajúcu krivku úspechu, ale aj tú klesajúcu. Klesajúcu na trpké dno pohára, ktorý si musel vypiť sám. Toľko kratučký, vskutku dramatický úvod. Teraz sa však poďme pozrieť na to, ako to vlastne jes človekom, ktorý od začiatku svojej kariéry kráča v šľapajach velikána svetovej kinematografie Orsona „Rosebud“ Wellesa. Peter Bogdanovich sa narodil 30. júla 1939 srbským prisťahovalcom v Kingstone, v štáte New York v USA. Jeho rodinné zázemie – otec Borislav Bogdanovich bol maliarom a klaviristom, matka Herma zasa potomkom bohatej rakúskej židovskej rodiny – mu poskytovalo ideálne podmienky na to, aby sa dal na umeleckú dráhu. Mladý Peter vyrastal na Manhattane, kde vo svojich 15 rokoch začal študovať herectvo na prestížnej hereckej škole Stelly Adlerovej. Jej rukami prešli také herecké osobnosti ako Marlon Brando či Robert de Niro. Voľný čas počas dospievania trávil v prítmí kinosál, hypnotizovaný pohyblivými celuloidovými obrázkami. Postupne si budoval nevyliečiteľnú závislosť od hollywoodskych klasík. Howard Hawks, John Ford, Samuel Fuller, Orson Welles, Fritz Lang či Alfred Hitchcok boli jeho modlami. Ako 20-ročný Bogdanovich produkoval a režíroval na mimobroadwayských doskách divadelnú hru Clifforda Odetsa The Big Knife. Čakal, kým si ho všimne samotný Broadway. Pracoval ako filmový kritik pre časopisy Film Culture, Movie a Esquire. Robil rozhovory, písal monografie pre Metropolitné múzeum umenia o režiséroch ako Howard Hawks, Orson Welles alebo Alfred Hitchcock. Počas tohto obdobia si vytvoril blízky priateľský vzťah s už spomínaným Wellesom. Popritom stále čakal na volanie agentov z Broadwaya. V roku 1964 už mal plné zuby čakania, zbalil si kufre a spolu s vtedajšou manželkou Polly Plattovou sa presťahoval do Kalifornie. Tam po prvýkrát vstúpil do veľkého sveta filmu pod krídlami Rogera Cormana, majstra lacných béčkových filmov a producentského guru mnohých, dnes už renomovaných režisérov. (Spomínali sme ho už v Neznámych známych v súvislosti s Johnom Saylesom.) Bogdanovich ho zaujal svojimi kritickými esejami, ktoré písal pre Esquire. Corman usúdil, že tento filmový kritik môže byť preňho a jeho „produkčnú továreň“ len a len prínosom. Ponúkol mu prácu asistenta réžie na svojom filme Divokí anjeli (The Wild Angels, r. Roger Corman, 1966). Ďalšou jeho prácou bola úloha vložiť do Cormanovho pochmúrneho ruského sci-fi Cesta na planétu prehistorických žien (Voyage to the Planet of Prehistoric Women, 1966) zábery bujného poprsia a pozadia (tzv. T&A zábery, pozn. autora) sexbomby Mamie van Dorenovej. Ťažko sa to dá považovať za jeho režijný filmový debut. Sám Bogdanovich vystupuje v titulkoch filmu pod pseudonymom Derek Thomas. Jedného dňa mu Corman opäť zavolal a hovorí: „Chceš nakrútiť svoj vlastný film?“ Bogdanovich odpovedal: „Áno.“ Corman pokračuje: „Situácia je takáto: Boris Karloff mi dlhuje dva dni nakrúcania. Navrhujem ti toto: nakrútiš 20 minút s Karloffom za dva dni – dokážeš natočiť 20 minút za dva dni, však? Ja nakrútim celý film za dva dni. Zoberieš 20 minút, ktorých som už s Karloffom nakrútil pre film Teror (The Terror, r. Roger Corman, 1963). Tak, to už máme 40 minút s Karloffom. A potom zoženieš pár hercov a za ďalších 10 dní nakrútiš zvyšných 40 minút filmu. Spolu to bude nový 80-minútový film s Borisom Karloffom. Máš záujem?“ Bogdanovichova odpoveď znela: „Jasné, beriem.“ Finančne táto ponuka nebola pre ašpirujúceho mladého režiséra bohviečo. Takáto ponuka sa však neodmieta. A tak sa Bogdanovich, podľa vzoru svojich francúzskych kolegov z časopisu Cahiers du Cinéma ako napr. Francois Truffaut, Jean-Luc Godard, Claude Chabrol alebo Eric Rohmer, ktorí v 70-tych rokoch minulého storočia „spustili“ revolučnú francúzsku novú vlnu, vydal na preňho doposiaľ neprebádanú cestu filmového režiséra. Bogdanovichov debut Terče (Targets, 1966) je príbehom starnúcej hviezdy viktoriánskeho hororu Byrona Orloka (Boris Karloff), ktorý zvažuje svoj definitívny odchod z filmového plátna. Horory, aké nakrúcal kedysi Byron, dnes už nikoho nedesia. Ameriku konca 60-tych rokov straší hororová realita. Moderný horor každodennosti. Mladý muž Bobby Thompson (Tim O’Kelly) má rád zbrane. Niečo s ním však nie je v poriadku. Jedného rána vstane, zastrelí manželku, matku a s arzenálom zbraní sa vydá na lov. „Ide strieľať prasatá,“ hovorí. Len tak. Bez dôvodu. Bez rozmyslu. Film je zaujímavý svojím reálnym, takmer až dokumentárnym zobrazením hororovej reality, pri ktorej Orlokove filmy pôsobia ako neškodné rozprávky pre malé deti. Bogdanovich namiesto spomínaných celých 20 minút s Borisom Karloffom použil iba asi tak tri a stavil skôr na originálnu myšlienku skĺbenia týchto dvoch príbehov. Film je inšpirovaný reálnym príbehom Charlesa Whitmana, ktorý zastrelil svoju manželku, matku a potom zo strechy texaskej Univerzity v Austine zabil ďalších 16 ľudí a 30 zranil. Tento extrémne nízkorozpočtový debut zožal ovácie kritiky a obecenstva, aj napriek tomu, že obdobie konca 60-tych rokov v Amerike bolo poznamenané skutočným hororom – politickými vraždami Martina Luthera Kinga a Bobbyho Kennedyho. Bogdanovichov druhý film, Posledné predstavenie (The Last Picture Show, 1971) vznikol pod hlavičkou iného známeho producentského štúdia. Bolo ním BBS productions Berta Schneidera a Boba Rafelsona. Príbeh Posledného predstavenia sa odohráva v roku 1951 v malom texaskom mestečku Anarene. Pomaly končí jeho éra a neodvratne sa mení na mesto duchov. Jeho obyvatelia utápajú svoj žiaľ v alkohole, filmoch a bezduchom sexe. Stredoškoláci Sonny (Timothy Bottoms) a Duane (Jeff Bridges) sa rozhodnú tejto situácii čeliť inak. Duane sa pokúša riešiť svoj vzťah so svojou sexuálne manipulatívnou priateľkou Jacy (Cybill Shephardová). Sonny si začne s depresívou manželkou svojho trénera Ruth (Cloris Leachmanová). Keď zomrie najobľúbenejší občan Anarene Sam (Ben Johnson), ostáva len otázkou času, kedy mestečko nadobro pohltí jeho okolie. Tento nostalgický príbeh o dospievaní je láskyplnou poctou filmárskemu štýlu klasického Hollywoodu Johna Forda a Howarda Hawksa, Bogdanovichových veľkých vzorov. Posledné predstavenie je horko sladkým čiernobielym portrétom pomalej smrti jednej komunity. Kritici označili Posledné predstavenie za najlepší film začínajúceho režiséra od čias Občana Kanea (Citizen Kane, r. Orson Welles, 1941). Povzbudený obrovským kritickým aj diváckym úspechom v roku 1972 prichádza do kín Bogdanovichov tretí režisérsky počin, hyperaktívna komédia Čo ďalej, doktor? (What’s Up, Doc?, 1972). Film je poctou klasickým bláznivým hollywoodskym komédiám 30-rokov minulého storočia. Skladá ním poklonu svojmu obľúbenému Howardovi Hawksovi. Nekopíruje ho, ale prináša svoje vlastné svieže myšlienky do tohto klasického žánru. Štyri osoby sa ubytujú v hoteli. Nesú štyri identické, červené kárované kufre. V jenom z nich sú diamanty, v druhom spodná bielizeň, v treťom prehistorické kamene a v tom štvrtom prísne tajné vládne dokumenty. Ako už iste tušíte, dôjde k zámene tašiek, ktorá spustí sled šialených komických eskapád. Ako za starých zlatých čias bláznivých komédií typu Leopardia žena (Bringing Up Baby, r. Howard Hawks, 1938), ktorej je vlastne Čo ďalej, doktor? akýmsi prepisom, aktualizáciou pre súčasné publikum. Hlavné úlohy tu stvárnili Barbara Streisandová ako Judy Maxwellová a Ryan O’Neal ako Dr. Howard Bannister. V období, keď bola táto bláznivá komédia uvedená do kín, jeho predošlý film Posledné predstavenie sa ešte stále tešil vysokej návštevnosti v kinách. Dvojitý zásah. Opäť do čierneho. Diváci a kritika nešetrila chválami na Bogdanovichov režisérsky talent a cit. Papierový mesiac (Paper Moon, 1973) uzatvára úspešné obdobie tvorby Petra Bogdanovicha. Dej filmu sa odohráva počas Veľkej hospodárskej krízy na americkom stredozápade. Addie Logginsová (vtedy 10-ročná Tatum O’Nealová) sa po smrti svojej matky pri autohavárii stáva sirotou. Pouličný predavač biblií, podvodník a možno aj jej otec Moses Pray (Ryan O’Neal, v reálnom živote otec Tatum) súhlasí, že ju odvedie k jej jediným žijúcim príbuzným v St. Joseph v štáte Missouri. Postupne sa z Addie stáva lepší podvodník ako je Moses. Stanú sa partnermi. Neskôr sa Moses zamiluje do „exotickej tanečnice“ Trixie Delightovej (Madeline Kahnová) a dostane sa tak do vážnych problémov s miestnym skorumpovaným šerifom Hardinom (John Hillerman). Papierový mesiac je čiernobielou komédiou aj drámou. Je trocha iným filmom ako jeho dva predošlé, ktoré boli poctou jeho veľkým vzorom. Tatum O’Nealová, predstaviteľka Addie Logginsovej, získala za svoj herecký výkon v Papierovom mesiaci Oskara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe ako 10-ročná a stala sa tak najmladšou držiteľkou ceny Akadémie filmových umení. Papierový mesiac produkoval Bogdanovich spolu s Francisom Ford Coppolom a Williamom Friedkinom pod hlavičkou novozaloženej produkčnej spoločnosti The Directors Company. Po nezhodách a nesúhlasoch s delením zisku The Directors Company vyprodukovala iba dva ďalšie filmy pred tým, než sa definitívne rozpadla. V roku 1971 počas nakrúcania Posledného predstavenia sa Bogdanovich zahľadel do mladučkej, vtedy 19-ročnej herečky Cybill Shephardovej, s ktorou sa zakrátko oženil. Jeho bývalá manželka Polly Plattová, ktorá s ním spolupracovala na jeho filmoch od samého začiatku ako kostymérka, spoluautorka scenárov a produkčná, zohrávala veľmi dôležitú úlohu pri všetkých jeho filmoch. Po ich rozvode v roku 1971 sa ešte podieľala na výrobe Čo ďalej, doktor? a Papierového mesiaca. Potom sa ich nielen osobné, ale najmä profesionálne cesty nadobro rozišli. Jej odchod sa podľa mnohých kritikov ukázal ako Bogdanovichova Achillova päta. Bez nej nakrúcal priemerné a neraz až podpriemerné filmy. Jeho kariéra nabrala jednoznačný spád. Smerom dole. Dvakrát zbankrotoval, jeho ďalšiu priateľku, mladučkú bývalú Playmate Dorothy Strattenovú brutálne zavraždili, čo sa odrazilo na problémoch s distribúciou jeho filmov. A tak ďalej, a tak ďalej… Jeho kariéra dosiahla svoj krátky vrchol v roku 1973 filmom Papierový mesiac. Tam sa vlna zlomila a už sa nevrátila. Nakrúcal síce ďalej, no bez vážnych ohlasov. V deväťdesiatych rokoch odišiel do televízie, kde točil televízne filmy. Vrátil sa k svojej starej láske – k herectvu. Dnes ho môžeme vidieť aj v u nás dobre známom seriáli o nefunkčnej mafiánskej rodinke Sopranovci, kde stvárnil úlohu psychiatra psychiatričky Tonyho Soprana, Dr. Elliota Kupferberga. Napriek svojej krátkej, ale zato nesmierne úspešnej kariére filmového režiséra Peter Bogdanovich neodškriepiteľne zostáva popri Martinovi Scorsesemu, Halovi Ashbymu, Francisovi Fordovi Coppolovi a Bobovi Rafelsonovi jedným zo zakladateľov tzv. Nového Hollywoodu 70-tych rokov inšpirovaného európskym filmom, najmä Francúzskou novou vlnou. Vďaka svojim láskyplným monografiám a knihám pútavých rozhovorov s režisérskymi velikánmi (Who the Devil Made It: Conversations with Legendary Film Directors, 1997) a hereckými hviezdami (Who the Hell’s in It, 2004) sa stal jedným z najrešpektovanejších kronikárov Tinseltownu, americkej továrne na sny.
