SDKÚ vládu so Smerom nechcela, SMK ustupovala vo všetkom a akceptovala i HZDS

Dušan Čaplovič, podpredseda vlády SR a podpredseda Smeru-SD Už v Strane demokratickej ľavice patril začiatkom 90. rokov k tým, ktorí zdôrazňovali oprávnenosť národného emancipačného úsilia Slovákov. Do vysokej politiky však vtedy nevstúpil, namiesto toho vystúpil na najvyššie posty v Slovenskej akadémii vied. Vznik Smeru pochopil ako šancu budovať ľavicovú stranu so silným národným cítením. Pre mnohých „zblúdilec“, ktorý sa usiluje prepojiť sociálnu demokraciu s nacionalistami. On vysvetľuje, že chce len vyvážiť princíp národný a občiansky, ako aj ekonomický a sociálny. Toto vyváženie preňho v posledných týždňoch predstavuje spoločná vláda Smeru a SNS. S hosťom Slova sa zhovára Jakub Topol Aj v Smere aj medzi odborníkmi prevládal pred voľbami názor, že vyše 30-percentné predvolebné preferencie neodrážajú reálne šance vašej strany. Napokon to nebolo až také nepresné, takže prekvapil vás volebný výsledok Smeru? – Jedna vec boli naše pôvodné očakávania, druhá očakávania, ktoré sme mali na základe predvolebnej kampane. V nej sa ukázalo, že hlavný konflikt sa odohráva medzi SDKÚ a Smerom, na tejto línii sa delia tí, ktorí boli za pokračovanie pravicových reforiem, a tí, ktorí si reformy predstavovali inak. Z tohto hľadiska náš výsledok už prekvapujúci nebol, pretože v záverečnej fáze sa evidentne voliči väčšinovo rozhodovali medzi nami a SDKÚ, čiže odporcovia reforiem, ktorí pôvodne chceli voliť napríklad KSS, sa predsa len priklonili k evidentne víťaznému Smeru a, naopak, pravicoví voliči v poslednej chvíli odskočili napríklad od Slobodného fóra a radšej volili „na istotu“ SDKÚ. Jednoducho sa tu viedol klasický boj medzi pravicou a ľavicou a my sme sa stali v očiach väčšiny voličov jediným reálnym reprezentantov ľavice. Prekvapila vás volebná účasť? – Ja by som si účasť predstavoval cez 60 percent, ale na druhej strane boli aj nižšie odhady. Mám dojem, že posledné dva týždne kampane boli mobilizujúce pre voličov jedného i druhého tábora. Samozrejme, uvedomujem si, že v našom prípade nejde o takých nevoličov ako na Západe, kde nejdú voliť ľudia, ktorí nemajú obavy z ďalšieho vývoja a budú v zásade spokojní aj s umiernenou ľavicou aj s umiernenou pravicou. Naši nevoliči, práve naopak, sú už takí nespokojní a politikom už tak veľmi neveria, že ani nemajú koho voliť. Majú podľa vás politici v rukách volebnú účasť? – Posledné štyri roky práve politici veľmi negatívne vplývali na chuť ob-čanov ísť k volebným urnám. Odhováranie ľudí od referenda, ktoré nám tu predvádzali vládne strany, nás potom stálo neuveriteľné množstvo síl pred referendom o vstupe Slovenska do Európskej únie. Voľby do Európskeho parlamentu, resp. regionálne voľby potom už naplno ukázali, že v nich nekandidovali skutočné osobnosti i to, že ľudia sú znechutení z politiky plnej afér, kabinetných rozhodnutí, kupovania poslancov vládnymi politikmi. Toto všetko má podľa mňa v súčasnosti rozhodujúci vplyv na neúčasť ľudí vo voľbách. A ako ste spokojní s výsledkami rokovaní o novej vládnej koalícii? – Ak to posudzujem z hľadiska želania väčšiny našich voličov a z hľadiska priestoru na realizáciu našich predvolebných sľubov, tak môžem vyjadriť spokojnosť. Vaši voliči chceli koalíciu so SNS a HZDS? – Aj naše vlastné výskumy ukázali, že väčšina tých, ktorí sa chystali voliť Smer, si želala spojenie so SNS. Samozrejme, ak to vnímam z hľadiska štandardnej politickej scény, tak Smeru na Slovensku chýba prirodzený partner v podobe klasickej liberálnej strany, s akou sa socialisti v Európe bežne spájajú, pričom aj nám by takýto partner vyhovoval. Sľubujete si, že takouto stranou by mohlo byť postupne HZDS, ktoré sa už pridaním názvu Ľudová strana začalo vyvíjať ako pravicový subjekt? – Potom by mali byť konzervatívni, a nie liberálni… A nie sú? – Ja by som na tie názvy najmä vo východnej Európe veľmi nedával. Tie totiž niekedy veľmi mätú v porovnaní s praktickou politikou strán. Vari sa HZDS v poslednom období aj svojou politikou neprofilovalo jednoznačne ako pravicová strana? – Ale áno, veď aj my sme na to otvorene poukazovali a po voľbách sme sa netajili, že víťazom volieb je jediná ľavicová strana v parlamente. Preto sme museli hľadať partnerov iba spomedzi pravicových strán, lebo tu nemáme stranu, akou sú slobodní demokrati v Maďarsku alebo liberáli vo Veľkej Británii. Aké kritériá ste si stanovili vy osobne, keď Smer začal hľadať koaličných partnerov? – Najdôležitejším bola voličská akceptovateľnosť… To je aká? – Koho budú akceptovať naši voliči ako nášho vládneho partnera. Ďalším bola miera možnej programovej zhody, potom akceptovateľnosť v zahraničí a napokon v médiách. A podľa týchto kritérií vám vyšla terajšia vládna koalícia? – Prvé dve boli rozhodujúce, pretože ak by som za rozhodujúce považoval druhé dve, tak by sme v priebehu roka stratili tvár pred našimi voličmi a aj program. A keďže si uvedomujeme, že v tejto konštelácii sa môže stať všeličo, tak radšej pôjdeme do prípadných predčasných volieb s problémami v zahraničí a v médiách, ale s jasným vzťahom k našim voličom a evidentným úsilím presadiť z nášho programu čo najviac, ako sme to sľúbili pred voľbami. Vy plánujete predčasné voľby? – Nepreháňajte, chceme, aby táto vláda bola stabilná a vydržala celé štyri roky, ale nemôžeme byť naivní a musíme byť pripravení aj na ďalšie možné scenáre vývoja. Nechceme sa dostať do situácie, v ktorej sa ocitla Dzurindova vláda, že hoci v nej boli hlboké rozpory, umelo predlžovala svoje pôsobenie, aby sa neocitla tvárou v tvár voličom. Ak to má niekedy takto vyzerať s našou vládou, potom chceme mať za sebou čo najviac splneného volebného programu, predvolebných sľubov a otvorene opäť žiadať dôveru občanov. Prečo teda Smer začal prvé kolo povolebných rokovaní s doteraz vládnucimi stranami? – Chceli sme nastoliť novú politickú kultúru, v ktorej by sa považovalo za povinné gesto, aby sa víťaz stretol so všetkými parlamentnými stranami a načrtol s nimi aspoň základné kontúry povolebného vývoja. Uvažovali ste vtedy aj o možnosti spojiť sa s Dzurindovou stranou? – Uvažovali sme o všetkých možnostiach a ani táto nebola pôvodne vylúčená, ale myslím si, že len do toho stretnutia. Prečo? – Lebo jej vyjednávači sa správali vyslovene arogantne a povýšenecky. My sme boli schopní istej empatie, chápali sme, že keď zostavujeme koaličnú vládu a ešte k tomu s pravicovou stranou, že musíme čiastočne ustúpiť aj z vlastných programových cieľov, ale na druhej strane sme sa stretli len s odmietaním akéhokoľvek kompromisu. Čokoľvek sme povedali, všetko bolo odmietnuté, naše predstavy boli zmietnuté zo stola, nič z toho, čo chceme presadiť, sa nedalo akceptovať, naopak, SDKÚ nebola ochotná ustúpiť zo žiadnej zo svojich požiadaviek. Poviem to otvorene: myslím si, že oni prišli na to rokovanie s jasnou predstavou, že nechcú dať takejto koalícii žiadnu šancu. Trojica predstaviteľov SDKÚ nebola pripravená na absolútne žiadne kompromisy a ukázala, že Mikuláš Dzurinda nedorástol na európsku úroveň, ktorú prezentovala pri zostavovaní vlády a hľadaní najlepšieho riešenia pre krajinu napríklad nemecká kancelárka pani Merkelová. O kom teda hovoril váš predseda Robert Fico v STV, že pravicové strany sa ukázali ako bezzásadové, keď boli ochotné ustúpiť zo všetkého, čo doteraz presadzovali, že boli, aby som ho citoval, pripravené „roztrhať“ vlastné reformy? – No to je jasné, museli to byť tie druhé pravicové vládne strany, s ktorými sme rokovali. KDH a SMK? – Samozrejme, veď KDH dokonca zutekalo z tej vlády a všimnite si, že taká tvrdá antisociálna politika stále tieto dve strany desaťtisíce voličov. A najmä jedna z tých strán bola ochotná ustupovať prakticky vo všetkom, dokonca bola ochotná vstúpiť aj do koalície s HZDS, a to prezentovali pomerne skoro. To bola SMK? – Veď hovorím, tá, ktorá bola ochotná vstúpiť do vlády aj s HZDS. Takže KDH to nebolo? – KDH nie, to s HZDS ísť nechcelo. Ale tá druhá strana, o ktorej teda hovorím, bola pripravená naozaj poprieť takmer všetky reformy, ktorých lídrom bola SDKÚ-DS. Ale veď to sa dalo čakať, lebo to bolo vidieť už pred voľbami, že SMK mala viackrát problémy s podporou tvrdých pravicových opatrení, ktoré veľmi negatívne dosahy na mnohých ich voličov. Myslím si, že mnohí Maďari pochopili, že nepotrebujú len zástancu národnostných a kultúrnych záujmov, ale aj ekonomických a sociálnych potrieb. Analýza výrazných voličských strát SMK už minulý týždeň v SLOVE ukázala, že ochota ustúpiť z „reforiem“ nemusela vyplývať len zo záujmu byť vo vláde, ale aj zo záujmu rehabilitovať sa v očiach vlastných voličov. – My sme mali informácie z regionálnych štruktúr SMK najmä v súvislosti s regionálnymi voľbami, že sociálna a ekonomická politika Dzurindovej vlády sa nestretáva s podporou obyvateľov na južnom Slovensku. Bol teda Smer pripravený vytvoriť spoločnú vládu s HZDS a SMK? – Uvažovali sme v istom čase aj o takom riešení ako o rovnocennom napríklad s tým, ktoré sme napokon zrealizovali. Prečo bolo KDH takým zaujímavým partnerom pre Smer? Bolo evidentné, že aspoň spočiatku Smer naozaj o KDH ako koaličného partnera stál. – Vyplývalo to z toho, že s KDH by sme sa dokázali dohodnúť na sociálno-ekonomickom programe, lebo kresťanskí demokrati si uvedomili, že v tejto oblasti sklamali mnoho svojich voličov a musia urobiť zmeny, vrátiť sa ku koreňom modernej kresťanskej demokracie z 50. a 60. rokov a zamerať sa naozaj aj na riešenie sociálnych problémov na princípe spoločenskej solidarity. Žiaľ, ukázalo sa, že mladší vo vedení KDH sú práve najviac fundamentalistickí a spoluprácu so Smerom blokovali. Ale prečo ste sa napokon s KDH nespojili? Prišlo to neskoro, alebo vám prekážalo, že ich vstup do vlády prešiel v predsedníctve len o jeden hlas? – Jednak tá tesná väčšina, ktorá „sľubovala“ nestabilitu postoja KDH ohľadom ich pôsobenia v spoločnej vláde, jednak až neslušné a podpásové vyhlásenie niektorých predstaviteľov KDH na našu adresu. Až také, že ja by som si nikdy nedovolil čosi také o predstaviteľoch KDH povedať. Vieme, že sa do rozhodovania KDH zapojil aj Ján Čarnogurský, ale tá pozícia zostala pre nás aj tak veľmi nejasná a veľmi neistá. Povedal by som, že priveľmi neistá na to, aby sme v takej situácii tvorili vládu. A z hľadiska tvorby vládneho programu boli KDH a SMK ochotné urobiť také ústupky, že by sa vám „oplatilo“ vytvoriť s nimi vládu, a pritom by ste dokázali presadiť svoje priority? – Podľa mňa by toto bol najväčší problém. My sme od začiatku chceli vytvoriť vládu s jedným doterajším opozičným a jedným vládnym subjektom, a to preto, aby opozícia nebola jednoliata, ako aj preto, aby sme využili predsa len skúsenosti s vládnutím, pozície v zahraničí a podobne. Ale v tom momente vznikol problém s rozdelením kresiel, lebo malé strany mali predstavy o takom rozdelení, ktoré nevychádzalo z reálneho pomeru síl podľa počtu poslaneckých mandátov. Oni otvorene hovorili, že sa chceli vyhnúť tomu, aby vo vláde boli ministrami za Smer prehlasovaní, lenže my sme takú zostavu vlády akceptovať nemohli. Vyvolávalo by to zbytočné napätie a mohlo by to byť potenciálnym ohniskom nestability vlády. Už viackrát ste hovorili o stabilite vlády, ale myslíte si, že HZDS je zárukou stability? Neobávate sa, že vnútorný vývoj v hnutí môže viesť k odchodu časti poslancov? – Ktorá strana na Slovensku nemôže prejsť takým vnútorným vývojom, ktorý vyvolá jej nestabilitu? Tak prepáčte, ale v prípade SNS je tá pravdepodobnosť rozhodne menšia ako v prípade HZDS, nemyslíte? – V tomto prípade áno, ale keď to berieme vo všeobecnosti, boli len dve možnosti: buď dvojkoalícia s SDKÚ-DS, ktorá bola hneď na začiatku odmietnutá, alebo nejaká trojkoalícia, ktorá vždy veští väčšie možné napätie. Veď ani KDH nie je momentálne jednotné a je jasné, že minimálne časť jeho poslancov by sa nestotožňovala s touto vládou. Ani v SMK sa nerozhodovalo hlasovaním na nejakom širšom fóre a ja viem, že aj SMK má poslancov, ktorí nie sú ochotní podporovať ľavicovú politiku, a obávam sa, že by to mohlo viesť k nestabilite vlády s SMK. Takže z hľadiska nestability sme si, myslím si, nevybrali najhoršiu alternatívu. Dôležité bude, ako dokážeme pracovať v parlamente, ako dokážeme zohľadniť priority aj iných strán v koalícii. Prijali SNS a HZDS bez odporu rozdelenie kresiel vo vláde a myslíte si, že sa s nimi bez problémov dohodnete aj na programovom vyhlásení vlády? – Na programovom vyhlásení sme začali pracovať prakticky po podpise koaličnej zmluvy, resp. ešte pred ňou, v podstate vo chvíli, keď sme dohodli túto koalíciu. Ako sa to deje? – Vytvorili sme expertné skupiny na jednotlivé oblasti programového vyhlásenia, lebo ho chceme napísať veľmi zodpovedne. To znamená, že chceme vypracovať také programové vyhlásenie, ktoré dokážeme naozaj splniť. Takže viaceré programové zámery koaličných strán teraz chceme ešte analyzovať z hľadiska reálnosti ich splnenia v podmienkach koaličnej vlády, musíme ich prepočítať vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, ak chceme dať do programového vyhlásenia aj nejaké konkrétne záväzky, ktorých splnenie bude podmienené investíciami z verejných zdrojov. Ale v niektorých veciach už teraz môžem povedať, že existuje zhoda, našli sme spoločnú reč a myslím si, že nebude problém ich následne dostať aj do programového vyhlásenia. O ktoré ide? Sú to pre Smer prioritné záležitosti, alebo nie? – Ide napríklad o návrat k dvom pásmam dane z pridanej hodnoty, zrušenie poplatkov pacientov v zdravotníctve, zastavenie transformácie nemocníc na akciové spoločnosti, navrátenie verejnoprávneho charakteru zdravotným poisťovniam. Už dnes môžem povedať, že sa vieme zhodnúť v oblasti zoštíhľovania štátnej správy… Už viete, ktoré úrady zaniknú? – Uvažujeme o takých nefunkčných celkoch, akými sú napríklad krajské úrady. Jednoducho chceme, aby občania videli, že plníme svoje predvolebné predsavzatia, že chceme budovať spoločnosť, v ktorej výraznejšiu úlohu zohráva princíp solidarity, ale na druhej strane, aby občania videli, že nepresadzujeme prázdnu solidaritu. Aj my si teda myslíme, že štátny aparát je zbytočne prebyrokratizovaný, a chceme, aby občania si mnohé úradné záležitosti mohli vybaviť oveľa jednoduchšie než doteraz. Samozrejme, do tohto procesu chceme zapojiť aj samosprávu, aby občania nemuseli podávať atletické výkony z jedného úradu na druhý, keď niečo potrebujú vybaviť. Takže budeme zoštíhľovať štátnu správu, budeme odstraňovať zbytočné zdvojovanie agendy. A toto naozaj je oblasť, v ktorej už dnes nájdeme zhodu, a tak chceme pri vypracovaní programu vlády aj postupovať. Dostať doň veci, ktoré sú pre nás prioritné, ale na ktorých sa zároveň dokážeme zhodnúť, lebo by bol nezmysel dávať do programového vyhlásenia veci, o ktorých budeme vedieť, že nemajú podporu všetkých členov koalície. Stále sa rozprávame o vláde, ale chtiac-nechtiac sa Robert Fico nevyhne ani zodpovednosti za celú vládnu koalíciu. Nebojíte sa v tejto súvislosti „vyčíňania“ Jána Slotu a Vladimíra Mečiara, ktorí často vo svojich vyjadreniach pôsobia ako „neriadené strely“? – Nebojíme sa, hoci nemáme ilúzie. Politici sú politici, niekedy nechávajú zbytočný priechod svojim pocitom pred novinármi a pre nich to je, pochopiteľne, vždy prijateľné sústo, ale to je prirodzené, pozor si majú dávať politici. Čo už, budeme to musieť prežiť. Vladimír Mečiar už stihol vyhlásiť, že je spokojný s koaličnou dohodou, lebo veď on sám je jej autorom a ostatní len súhlasili s textom, ktorý on navrhol. – Ale veď to nie je pravda, na tom texte robili traja ľudia. To je také typické Mečiarove vystúpenie, aby sa zviditeľnil, prilial si polievočku, zvýšil svoju hodnotu a ukázal, že má všetko pod kontrolou. My sme zvyknutí na tieto jeho úlety a určite sa dokážeme pripraviť reagovať na ne. Koaličná zmluva je podpísaná tak, aby koaličné záležitosti neboli pred rozhodnutím verejne komentované. Chceme si problémy vyriešiť „doma“ a zbytočne nimi nezaťažovať verejnosť, ktorej sme sľúbili výsledky, a nie hádky. Hlavným „problémom“ a najväčšou otázkou tejto vládnej koalície je spojenie sociálnych demokratov s nacionalistami. Jedni sa hlásia k odkazu Slovenského národného povstania, druhí sa hlásia k odkazu klérofašistického slovenského štátu. Toto vám v Smere nerobí žiadny problém? – My sme pozorne sledovali vystúpenia predstaviteľov SNS a najmä jej predsedu Jána Slotu. A zistili ste, že sociálna demokracia by nemala mať problém spoločne s ním vládnuť? – Pozrite sa, on nikdy neútočil proti Európskej únii, nespochybňoval ju tak, ako radikálna parlamentná pravica napríklad v Poľsku. Dokonca by som povedal, že nezaujímal ani také radikálne kritické postoje voči EÚ ako naše KDH. V Európe sú mimoriadne dôležitou témou imigranti a Ján Slota sa nikdy nevyjadroval proti nim. Pozitívne sa najmä v poslednom období staval voči židovskej obci, dokonca vieme o tom, že má pozvanie do Jeruzalema, kde má byť ocenený za podporu prenikania židovského kapitálu do žilinského regiónu. Nevyjadruje sa na podporu Jozefa Tisa a dokonca najradikálnejšie, aj keď trochu vulgárne, odsúdil vyčíňanie Slovenskej pospolitosti. Prepáčte, ale toto vyzerá tak, ako by ste na Jánovi Slotovi nenachádzali chýb! – To nie. Jeho problémom sú najmä vyjadrenia voči Maďarom a voči Rómom, známy „malý dvor a veľký bič“. Ja som sa s ním o tom rozprával a vysvetľoval som mu, že ak má pocit, že niekto má viac práv ako povinností, alebo má nejaké práva na úkor iných, treba to riešiť dialógom, a nie akousi nenávisťou alebo výbuchmi zlosti. Hovoril som mu, aby sa toho vyvaroval, hoci ani doteraz sa mu to vždy nepodarí, ale Smer je odhodlaný aj v tejto oblasti presadzovať postoje európskych socialistov a zabrániť, aby sa takéto úlety prejavili v politickej praxi. Hovoríte o európskych socialistoch, ale tesne pred rozhodnutím Smeru o koaličných partneroch ste vydali vyhlásenie, v ktorom ste okrem iného vyjadrili presvedčenie, že konečne zvíťazí vlastenectvo nad internacionalizmom. Nezdá sa vám čudné, ak sociálny demokrat takto hovorí o internacionalizme? – Ja som hovoril o vlastenectve, o pojme, ktorý bol desaťročia na Slovensku tvrdo potláčaný. V 50. rokoch boli práve slovenskí vlastenci na čele s Vladimírom Clementisom cieľom teroru a politických vrážd a likvidovali ich práve v mene internacionalizmu. Ešte v 20. rokoch bol za svoje národné postoje vytlačený zo sociálnej demokracie Emanuel Lehocký. A aj v poslednom období sa presadzovali prvky prehnaného internacionalizmu, keď politici sledovali viac to, ako ich vnímajú v zahraničí, než ako ich vnímajú občania ich vlastnej krajiny. Veď ja som tým nechcel povedať, že som proti internacionalizmu ako takému, proti spolupráci národov, proti ich dobrým vzťahom… A čo vlastne chceli tým výrokom povedať? Skúste to teraz vysvetliť. – Chcel som povedať, že musíme byť viac vlastencami, než boli slovenskí vládni politici doteraz. Chcel som povedať, že kým si človek neváži vlastný kraj, svoju vlasť, svoju rodinu a svoj národ, ťažko si bude vážiť cudzí národ. Ale veď v takom ponímaní nie je rozpor medzi vlastenectvom a internacionalizmom! – Samozrejme, že nie je. Veď to, čo ja už dlho zdôrazňujem, je, že princíp národný a princíp občiansky treba v spoločnosti i v politike udržiavať v rovnováhe, lebo ak sa deje opak, dochádza k zbytočnému spoločenskému napätiu. Podobne ako keď neexistuje rovnováha medzi princípom ekonomickým a sociálnym. Mrzí ma preto, keď sa dočítam od takého významného mladého spisovateľa, akým je Michal Hvorecký, ktorého si veľmi vážim, že som predstaviteľom akéhosi buržoázneho nacionalizmu, lebo to svedčí o tom, že to, čo hovorím a čo píšem, je vnímané veľmi povrchne. A už úplne odmietam, aby moje kritické výhrady voči SMK boli interpretované ako útoky na Maďarov. To mi pripomína dobu, keď kritika komunistického funkcionára bola považovaná za útok na celú komunistickú stranu a kritika strany za protištátny prejav. Hoci hlavný zámer tohto rozhovoru bol odkryť zákulisie rokovaní o zostavení vládnej koalície, tá už je na svete a vy ste sa stali podpredsedom vlády. Prečo ste túto funkciu zobrali a na čo sa v nej zameriate? – Ja som sa ako archeológ prirodzene aj v politike zaoberal oblasťou vedy, výskumu a školstva, ale aj kultúry. No a keďže rezort školstva pripadol inej strane, rozmýšľal som, v čom som silný, čo by som ešte dokázal dobre robiť. Chceli ste byť vo vláde? – Dostal som takú ponuku a musím sa priznať, že som aj chcel zúročiť tie roky politickej a odbornej prípravy. A vzhľadom na to, na čo som sa orientoval predovšetkým posledné štyri roky, som prijal post podpredsedu vlády, aby sme na Slovensku už nielen verbálne, ale aj konkrétnymi politickými činmi budovali vedomostnú spoločnosť. Dlhodobo som kritizoval, že sme „prespali“ Lisabonskú a Barcelonskú stratégiu, ale najmä tú prvú. Videl som, že predošlá vláda si to dala do programu ako prioritu, ale jej praktické kroky tomu vôbec nezodpovedali. Pri každej príležitosti, keď som sa dostal do diskusie s pánom vicepremiérom Ivanom Miklošom, som ho na to upozorňoval. Oceňujem vznik Stratégie konkurencieschopnosti SR do roku 2010 a som rád, že došlo k všeobecnej zhode o tom, že Slovensko potrebuje urýchlene takú vládnu politiku, ktorá povedie k budovaniu vedomostnej spoločnosti. Vo vláde by som mal teda koordinovať práve túto politiku, keďže sa dotýka viacerých rezortov zároveň. Chcem, aby sa dostupné finančné zdroje, dnes roztrieštené do viacerých rezortov, míňali efektívne a aby sa vzájomne dopĺňali. Pozícia vicepremiéra pre budovanie vedomostnej spoločnosti by navyše mala byť jasným signálom, že pre nastupujúcu vládu to naozaj bude priorita. No a keďže mi zostane aj problematika menšín, chcem dokázať, že aj Slovák môže byť dostatočne empatický voči menšín a riešiť ich problémy v súlade s európskym štandardom. Autor je spolupracovník Slova