Výsledok volieb asi najviac „zamával“ komunistami. Širšie vedenie strany sa pokúsilo o vnútornú očistu kolektívnym odchodom vedenia, ale to nemusí byť definitívny záver ich sebareflexie, lebo v podstate jediným vinníkom, ktorého pomenovali – ako to býva u komunistov zvykom – je predseda Jozef Ševc. Komunisti majú nielen kolektívne rozhodovanie, ale asi aj kolektívnu pamäť. Takže ak zlyhá, zlyhá všetkým naraz. Jozefa Ševca totiž tí istí členovia ústredného výboru strany pred troma mesiacmi zvolili za lídra svojej volebnej kampane. Tradície sú tradície, takže stále platí nepísané pravidlo, že komunistov nemusí ničiť nikto, oni to dokážu sami. Zbabraná predvolebná kampaň Informácie z víkendového rokovania len potvrdzujú, že členovia KSS si neuvedomujú, prečo vo voľbách prepadli. Všetko zvalili na predsedu, ktorý však vo vedení modernej a pokrokovej ľavicovej strany na začiatku 21. storočia nemal už dávno čo hľadať. Čo iné mohol ponúknuť zať Vasiľa Biľaka, než na ružovo zafarbené (vlastné) spomienky na minulosť? Lenže Švec tým odrážal atmosféru v celej strane, ktorá zaspala v takých časoch, že aj Mohoritovo vedenie SZM je proti nej moderné a reformné. V KSS totiž nikdy objektívne neanalyzovali, prečo sa v roku 2002 dostali do parlamentu, vôľu voličov si vysvetlili zle a nemohli to zistiť, lebo s nimi prestali komunikovať hneď po voľbách. Kšefty starostu z východu Slovenska, blúznenie mladého aparátčika, fašizoidné predstavy pomýlenej súdružky či opakované návraty do minulosti od reality odtrhnutého vedca nemohli osloviť potenciálnych ľavicových voličov. Nikto z poslancov za KSS im neponúkol reálnu radikálnu ľavicovú alternatívu voči Ficovmu Smeru. Takže sa títo voliči rozhodli buď pre víťaza volieb, alebo vôbec nevolili. Príkladom naivity a neprofesionálnosti bolo rozhodnutie nevyužiť bilbordy. Kto asi mohol mať chuť voliť komunistov? Určite nie úspešní či aspoň prežívajúci ľudia, ktorí majú po práci čas sadnúť si pred televízor a v práci stihnú podebatovať o politike. Takých ľudí možno malo význam oslovovať predvolebnými spotmi či účasťou v diskusných reláciách. No najľavicovejší z nich sa chystali voliť Roberta Fica. Komunisti boli vždy vnímaní ako radikálna opozícia ku kapitalistickému systému ako takému, mohli teda získať iba ľudí, ktorí boli takto naladení: mimoriadne rozhľadených a sčítaných ľavičiarov, ľudí bez práce, zdravotne ťažko postihnutých, jednoducho ľudí na úplnom okraji spoločnosti. Títo ľudia už nič nečítajú, od zlosti nesledujú televíziu a ak áno, nie politiku. Ak sa takíto ľudia ešte niekde pohybujú, tak sú to výlučne super- a hypermarkety, lebo jesť musia. A práve tam mali stáť komunistickí kandidáti, tam mali rozdávať predvolebné tlačoviny, tam a na uliciach naokolo mali mať komunisti bilbordy. „Zabudnutí“ poslanci Jedno pravidlo politického marketingu hovorí, že ďalší predvolebný boj sa začína skončením volebnej kampane, a druhé, že volebným štábom vládnej strany je vláda a opozičnej jej poslanecký klub. Je vylúčené, aby ktokoľvek z potenciálnych voličov KSS a nečlenov strany v priebehu uplynulých štyroch rokov zaznamenal inú poslaneckú činnosť komunistov, než účasť na oslavách (Sviatku práce, oslobodenia, SNP, ľavicových udalostí). Nikto netuší, čo vlastne robili v parlamente. Zaznamenali sme len rozkol v strane, vystúpenia K. Ondriaša, ktorý sa stále vracal pred rok 1989, návrh toho istého poslanca na registráciu prostitútok a krvilačný útok poslankyne Bolovej proti homosexuálom. Z toho sa však ľudia nenajedia, toto ich neochráni proti bezpráviu zo strany zamestnancov a úradov, toto im nezlepší zdravotnú starostlivosť ani úroveň vzdelania a neposkytne internet za prijateľnú cenu. Na toto všetko komunisti cez víkend „zabudli“. Inak sa nedá vysvetliť, prečo potvrdili ako dočasného šéfa strany doterajšieho predsedu poslaneckého klubu. Práve on by sa mal „spovedať“, on by si mal spytovať svedomie, či urobil všetko – vrátane „súdružskej“ kritiky kolegov na straníckych fórach – pre to, aby jeho poslanci celé štyri roky žili medzi ľuďmi. Aby sa im pokúšali pomôcť riešiť ich problémy, aby im vysvetľovali, prečo je to tak a ako by to KSS zmenila. Lebo komunisti vyrástli práve spomedzi ľudí ubiedených, utláčaných a bezprávnych más a vždy, keď sa od nich odtrhli, skončilo sa to s nimi zle. Z tohto hľadiska neponúkajú závery víkendového rokovania ÚV KSS nijakú nádej. Druhý najvýznamnejší predstaviteľ strany vo vzťahu k verejnosti, vo vzťahu k reálnej „vysokej“ politike nielen že zostáva vo vedení, ale zvažuje kandidatúru na predsedu strany. Aj ďalšie mená, ktoré sú vraj v hre, poskytujú dôvody na strach z budúcnosti. Poslanca Hrdličku odvolali mladí komunisti, lebo rýchlo sa začal správať ako príslušník „červenej šľachty“, teraz by chcel reprezentovať práve mladú generáciu, hoci svojimi názormi a rétorikou je starší ako J. Ševc. Zástupkyňa žien Bolová prezentovala aj počas volebnej kampane názory, ktoré by sa nedovážili vysloviť ani katolícki farári priamo z kazateľnice. A Karol Fajnor je málo radikálny pre radikálov a priveľmi zasa pre konzervatívcov. Úsilie o vyvažovanie niekedy vedie k nečitateľnosti a tá odrádza. Vyhnúť sa kozmetickým úpravám Je historickým paradoxom, že strana, ktorá bola vždy vnímaná ako radikálna, sa nedokáže vymaniť z konzervativizmu. Je na dne, ale jej členovia – zdá sa – nie sú ochotní pristúpiť na razantné riešenia. „Zaslúžilý súdruh“ na čele a ďalší vo vedení strany a vedľa nich nejakí „mladí súdruhovia“ na okrasu nie je to, čo KSS potrebuje na svoju revitalizáciu. Na post ústredného tajomníka potrebuje schopného a moderného manažéra, ktorému nepôjde len o to, aby mal pod kontrolou stranícke milióny. Potrebuje do celého vedenia nových ľudí, ktorí dokážu osloviť širšiu verejnosť, zmobilizovať ju, ktorí chápu, kde spoločnosť „tlačí topánka“ i ako to napraviť. Ako je možné, že úspešného študentského vodcu komunisti dali až na 19. miesto na kandidátke? Teraz je posledná šanca to napraviť. Ak je KSS stranou kolektívnych rozhodnutí, potom by mala prijať aj kolektívnu zodpovednosť. V opačnom prípade prejavuje kolektívnu nezodpovednosť. Stranu treba otvoriť nielen mladým, ale všetkým, ktorí sú kapitalistickou spoločnosťou stále viac vytláčaní na jej okraj bez možnosti brániť sa. KSS potrebuje živšie medzinárodné prepojenie najmä na Západ, aby sa mohla učiť od skúsenejších a úspešnejších partnerov. Je toho veľa, čo KSS potrebuje, ale jedno celkom určite nie: nepotrebuje polovičaté, postupné a teda vlastne iba kozmetické zmeny. Kozmetika je síce dobrá vec, ale problematické miesta iba zakrýva. Ak to človek robí dlho, príde čas, keď už to, čo je pod nánosom mejkapu, už celkom „zhnije“ a nezachráni to ani najlepší lekár. Umieranie s miliónmi vo vrecku je síce príjemné, ale je to stále umieranie. A KSS je pacient, ktorý už leží v kóme. Autor je politológ