Vatikán a kumránske zvitky

Nález zvitkov s najstaršími biblickými textami v jaskyniach pri Kumráne na pobreží Mŕtveho mora v roku 1947 vzbudil obrovskú pozornosť odborníkov i širokej svetovej verejnosti. Profesor Yigael Yadin z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme trefne poznamenal: „Na objave zvitkov je niečo symbolické: boli získané v dobe, keď sa utváral izraelský štát. Tieto rukopisy čakali v jaskyniach dvetisíc rokov, od straty nezávislosti Izraela až do doby, keď sa jeho ľud vrátil do svojich domovov a znovuzískal svoju slobodu. Rovnako tak kresťanský čitateľ musí byť dojatý poznaním, že tu má rukopisy náboženského spoločenstva, ktorého členov poznali prví kresťania, ktorí nimi boli možno ovplyvnení.“ Boj o sprístupnenie zvitkov Zvitky pochádzajú od komunity esejcov (r. 150 pred n. l. – 70 n. l.) a ich výskum sa vyše štyri desaťročia uskutočňoval v moci úzkeho a uzavretého kruhu bádateľov, tzv. medzinárodného tímu. To vytvorilo atmosféru napätia a podozrení, že v utajovaných textoch sú ukryté tajomstvá, ktoré sú nebezpečné pre náboženstvá. Prečo by inak tak dlho zostávali texty zvitkov nepublikované? Údajne mali obsahovať poznatky o počiatkoch kresťanstva, ktoré Vatikán – prípadne izraelská vláda – chceli trvalo zatajiť. Boj o sprístupnenie zvitkov vyvrcholil v roku 1993. Hradby privilégia úzkeho kruhu vedátorov sa zrútili a ukrývané zvitky sa stali prístupnými všetkým vedcom. Známy americký archeológ Neil Asker Silbemann vo svojej práci Ukrývané zvitky predkladá podrobný príbeh a problémy spracovávania zvitkov a odhaľuje postupné dešifrovanie posolstva zvitkov i to, ako ovplyvnili naše chápanie dejín kresťanstva a judaizmu. Naznačuje, že mnohé zo stoviek starovekých hebrejských a aramejských textov, ktoré boli nájdené v jaskyniach na severozápadnom pobreží Mŕtveho mora, nemusia byť chápané len ako čisto náboženské texty, ale aj ako výrazný prejav hnevu proti ríši – bezprostredný a nadčasový protest proti nespravodlivosti a nerovnosti medzi ľuďmi, ktoré im vnútila vtedajšia moc. Pozadie tohto protestného hnutia bolo nielen náboženské, ale aj politické a ekonomické. V prvom storočí nášho letopočtu rástol počet obyvateľov malej provincie, ktorí sa čoraz viac zapájali do silnejúceho hnutia odporu proti imperiálnej nadvláde vtedajšej jedinej svetovej veľmoci, proti Rímskej ríši. Pre kresťanov to bolo obdobie misionárskeho úsilia prvých apoštolov a pre Židov zas obdobie ich poslednej politickej a územnej samostatnosti v staroveku, po ktorom bola ústredná obeť v Chráme nahrádzaná miestnymi bohoslužbami v synagógach. Svedectvo nádejí väčšiny Židov Silbemann tvrdí, že základom posolstva zvitkov od Mŕtveho mora je prejav jedného z najrozšírenejších politicko-náboženských hnutí Judey prvého storočia – revolučnej mesianistickej viery vo vyvolení Izraela a jeho výzvy k svätej vojne proti vonkajším uchvatiteľom a ich miestnym kolaborantom. Zvitky majú ďaleko od toho, aby boli výsledkom práce izolovaných a k nadpozemskému svetu obrátených mníchov, ktorí žili v mníšskom kláštore, ako si myslia viacerí bádatelia. Zvitky sú prejavom a svedectvom nádejí prehliadanej väčšiny Židov, ktorí sa pustili do hazardného až samovražedného ozbrojeného povstania, ktoré zúrilo celé štyri roky od roku 66 n. l. až do doby zničenia Jeruzalemského chrámu v roku 70 n. l. a dokonca nárazovo pokračuje až do pádu Masady v roku 74 n. l. Mnohé z týchto textov vyjadrujú nadčasové sny porobeného ľudu, ktorý už nechce, aby ho niekto brutálne vykorisťoval a okrádal o jeho korene. Najuznávanejší odborníci sveta na zvitky sa v posledných viac ako štyroch desaťročiach takmer výlučne sústredili na jazyk zvitkov a na ich literárne žánre, bez toho, aby rozpoznávali, resp. sa usilovali rozpoznať základné posolstvo, ktoré obsahujú. Apokalyptický literárny obsah zvitkov predstavuje po dlhú dobu stratené a napriek tomu autentické vyjadrenie biblického náboženstva s mesianistickým očakávaním veľkej časti obyvateľstva Judey, ktoré vyústilo do revolty proti Rímu s nešťastným koncom. Posolstvo zvitkov bolo po stáročia vykladané tak, ako sa to komu hodilo, prípadne bolo označené za kacírske tak rabínmi, ako aj prvými cirkevnými otcami, ktorí nakoniec dosiahli určitý spôsob spolužitia s rímskou mocou a vďaka prispôsobeniu sa a kompromisom prežili. Prívrženci revolučného mesianistického hnutia boli zabití, upadli do otroctva alebo boli rozohnaní. Zabudnuté posolstvo Obsiahle bohatstvo starodávnych textov z jaskýň Júdskej púšte nám môže poskytnúť záblesk zabudnutého radikálneho posolstva, ktoré je ukryté v jadre tak judaizmu, ako aj kresťanstva. Hlavný význam zvitkov bol preto prisúdený tomu, že ilustrujú vývoj náboženstva. Vzťah judaizmu a kresťanstva patril pri výskume od samotného počiatku k ústredným otázkam Kumránu. Všetci členovia pôvodného medzinárodného tímu prijali všeobecný konsenzus, že Kumrán predstavoval niečo ako chýbajúci článok medzi judaizmom a kresťanstvom. Podľa ich vyjadrovania, prípadne príslušnosti k náboženstvu sa sotva dalo pochybovať o tom, ktoré náboženstvo považujú za pravé. Napriek tomu, že väčšina vedcov, ktorí sa zvitkami zaoberajú, má tendenciu pitvať, analyzovať a vykladať zvitky od Mŕtveho mora ako výlučne neškodnú záležitosť, tie tisíce fragmentov popísaného sčerneného pergamenu vyhrabaného v jaskyniach Júdskej púšte sú výrečným svedectvom o nadčasovom vzdore proti nespravodlivosti a utláčaniu, ktorý sa skrýva v jadre judaizmu i kresťanstva. Všetky výskumy zvitkov (konané v atmosfére zastrašovania Biblickou školou – École Biblique) boli z hľadiska oficiálneho nekonfesijné, nezaujaté a nepredpojaté a mali voči svetu fasádu „vedeckej objektívnosti“. Dala sa však táto „objektívnosť“ naozaj očakávať od dominikánskej inštitúcie, ktorá zastávala katolícke záujmy? Nevedelo sa totiž, či má nejaké formálne vzťahy s Vatikánom. „Nezaujaté bádanie“ V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že École Biblique založil v roku 1890 P. Lagrange. V roku 1902 pápež Lev XIII. založil Pontifikálnu biblickú komisiu, ktorá mala dozerať na prácu katolíckych biblických bádateľov a monitorovať ju. Uvádzame to preto, lebo do pôvodného medzinárodného tímu bádateľov zhromaždených pátrom de Vauxom v roku 1953 patril aj monsignor Patrick Skehan z Katolíckej univerzity vo Washingtone, ktorý sa neskôr stal aj členom Pontifikálnej komisie a v roku 1955 bol riaditeľom Albrightovho ústavu v Jeruzaleme. Stal sa nástrojom politických manévrov, ktoré zabezpečovali École Biblique dominantné postavenie vo výskume zvitkov od Mŕtveho mora. V roku 1966 páter Skehan napísal: „Stará zmluva nie je ani za mak náčrtom históriea prehistórie ľudstva. Keď sa naplní čas, príde náš Pán; a účasťou poverenia každého bádateľa skúmajúceho Starú zmluvu je sledovať posvätné dejiny vývoja k ochote uvedomiť si Krista, keď príde.“ Inými slovami, primárnou povinnosťou každého bádateľa je vypátrať v Starej zmluve predpokladané očakávania akceptovanej kresťanskej doktríny. To je skutočne kuriózna definícia „nezaujatého bádania“. Podľa neho by sa práca biblických bádateľov mala riadiť a určovať podľa cirkevnej doktríny a „vždy by mala byť subjektom suverénneho práva svätej matky cirkvi definitívne overiť, čo je v skutočnosti v súlade s učením získaným od Krista“. Takáto pozícia nebola ojedinelá a v skutočnosti sa jej držal aj pápež Pius XII., ktorý tvrdil, že „vykladanie Biblie má úlohu a zodpovednosť, aby vždy riešilo záležitosti dôležité pre cirkev“. École Biblique si aj po II. vatikánskom koncile v druhej polovici 20. storočia zachovávala blízky vzťah s Pontifikálnou komisiou, ako to bolo v minulosti. Niektorí zo súčasných devätnástich oficiálnych „konzultantov“ komisie majú vplyv na to, čo sa verejnosť môže dozvedieť o zvitkoch od Mŕtveho mora. Vatikán si uvedomil, aké problémy môžu nastať v súvislosti s objavujúcim sa kumránskym materiálom, a preto robí opatrenia, aby mal určitú mieru kontroly nad kumránskym výskumom. Od roku 1956 sa každý riaditeľ École Biblique stával aj členom Pontifikálnej komisie. 21. apríla 1964 komisia vydala dekrét riadiaci biblické bádanie ako celok a okrem toho špecificky aj „historickú pravdu evanjelií“. Nech bádateľ dospeje k akémukoľvek výsledku, nech odhalí svojím výskumom čokoľvek, nesmie vo svojej publikačnej činnosti či vyučovaní protirečiť dogmatickej autorite komisie. Hlavou Pontifikálnej biblickej komisie bol kardinál Joseph Ratzinger (terajší pápež Benedikt XV.), ktorý tú istú funkciu zastával aj v ďalšej katolíckej inštitúcii – Kongregácii pre doktrínu viery, ktorú ustanovil v roku 1965. Jej unikátna a rezonujúca história siaha v skutočnosti až do 13. storočia. V roku 1542 dostala oficiálny názov Svätý úrad. Dovtedy sa volala Svätá inkvizícia. Kardinál Ratzinger bol teda v skutočnosti Veľký inkvizítor súčasnosti. Zo všetkých oddelení Kúrie je práve Kongregácia pre doktrínu viery najsilnejšia. Nesúhlas je hriech Až do roku 1971 sa predpokladalo, že Pontifikálna biblická komisia a Kongregácia pre doktrínu viery sú dve samostatné organizácie. V skutočnosti však rozdiely medzi nimi sú menšie ako naznačujú ich názvy a obidve organizácie sa vzájomne v mnohom ohľade prekrývajú, a to od ich funkcie až po členstvo v ich vrcholných orgánoch. Pápež Pavol VI. nakoniec 27. júna 1971 zlúčil Komisiu a Kongregáciu takmer vo všetkom okrem názvu. Na čele obidvoch stál ten istý kardinál – od 29. novembra 1981 to bol Joseph Ratzinger. Útvar, ktorému predsedal Ratzinger, zakázal mnohým súčasným kňazom, kazateľom a učiteľom vyslovovať svoje názory, zbavil ich pôvodných postov alebo ich vytlačil z ich miest. Medzi jeho obete patria niektorí z najvýznamnejších a najinteligentnejších teológov súčasnej cirkvi. Podľa jedného komentátora sa Ratzinger usiloval o „návrat katolíckeho fundamentalizmu… a obnovenie doslovnej pravdy dogmy definovanej pápežom“. Cez Kongregáciu pre doktrínu viery sa Ratzinger pokúša určovať postupy Pontifikálnej komisie, ktorú taktiež viedol a odtiaľ ich filtroval ďalej do École Biblique. V roku 1990 Kongregácia vydala predbežnú mutáciu nového zrevidovaného a zmodernizovaného „univerzálneho katechizmu katolíckej cirkvi“ – oficiálnej formulácie princípov, ktoré cirkev formálne zaväzujú, ako má konať. „Katechizmus“ vyhlasuje, že „úloha poskytovať autentickú interpretáciu Slova Božieho… bola zverená iba a výlučne existujúcemu učiteľskému úradu cirkvi“. Krátko nato sa objavil ďalší dokument napísaný samotným kardinálom Ratzingerom, ktorý sa zameriava na úlohu a povinnosti teológov, pričom tento termín má zahŕňať aj biblických historikov a archeológov. Podľa neho teológovia nemajú právo nesúhlasiť so stanoveným učením cirkvi a nesúhlas sa vyhlasuje za „hriech“. Sloboda slúžiť viere nezaručuje právo nesúhlasu. Takéto obmedzenia sú dostatočne absurdné, hoci sú určené iba katolíkom a nekatolícka časť sveta ich môže voľne ignorovať. Zvitky od Mŕtveho mora však nie sú článkami viery, ale dokumentmi historického a archeologického významu, ktoré nepatria iba katolíckej cirkvi, ale ľudstvu ako celku. Znepokojuje predstava, že Vatikán prostredníctvom uvedených inštitúcií má svoje prostriedky na to, aby všetko, čo sa môžeme dozvedieť z kumránskych textov, podliehalo cenzorskej mašinérii Kongregácie pre doktrínu viery a v skutočnosti bolo prefiltrované a upravené pre nás inkvizíciou. Právom preto vyvstávajú otázky, ako môže akademická inštitúcia fungovať pod tlakom rozdielnych a dokonca až vzájomne nepriateľských lojalít. A čo môže Écola Biblique podniknúť, ak sa medzi nepublikovaným a možno doteraz neobjaveným kumránskym materiálom objaví niečo, čo protirečí cirkevnej doktríne? Autor je právnik a vysokoškolský učiteľ Prevzaté z časopisu Prometheus č. 3/2006