Terrence Vance Gilliam, režisér, animátor, člen slávnej skupiny Monty Python Terrence Vance Giliam sa narodil 22. novembra 1940 v Medicine Lake v štáte Minnesota (USA). Známym sa však stal ako britský filmár a animátor a predovšetkým ako člen svetoznámej skupiny Monty Python. V britskej skupine bol pritom jediným Američanom. Jeho otec bol obchodný cestujúci, brata mal o desať rokov mladšieho a sestra bola mladšia o dva roky. Keďže sa jeho rodina presťahovala do Kalifornie, Terry Giliam tam skončil strednú školu v Birminghame. Na Occidental College začal študovať fyziku, neskôr prešiel na štúdium umenia a vysokú školu skončil štúdiom politológie. Kariéru odštartoval ako animátor. Potom sa presťahoval do Anglicka, kde zakrátko spolupracoval aj s budúcimi kolegami z Monty Python Ericom Idlom, Terrym Jonesom a Michaelom Palinom. Členom skupiny s názvom Monty Python’s Flying Circus sa stal vlastne už v čase jej vytvorenia. Bol hlavným tvorcom surrealistických animácií, ktoré sa stali neoodeliteľnou súčasťou všetkých filmov tejto skupiny, aby spájali jednotlivé skeče. Kritici tvrdia, že práve toto nezvyčajné využitie netradičných animácií urobili z ich filmov nové médium s vlastným vizuálnym jazykom. Terry Giliam sa objavil aj v niekoľkých skečoch a hral bočné úlohy vo filmoch skupiny. Giliamove animácie sa preslávili dovtedy nevyužívanou technikou a originálnym štýlom. Zmiešal v nich vlastný štýl s pozadím, ktoré tvoria predovšetkým staré fotografie, predovšetkým z viktoriánskej éry. Tento štýl sa stal potom veľmi populárny a napodobovali ho celé roky, napríklad detský televízny kreslený seriál Anakonda Angela, séria televíznych reklamných vysielaní na čierne pivo Guinness, politické kreslené skeče na internetovej stránke JibJab, ale aj populárny kreslený seriál South Park. Minimálne rovnako známym sa však Terry Giliam stal ako filmový režisér a autor filmových scenárov. Jeho filmy otvárajú otázky o definovaní identity a zdravom rozume, psychickej vyrovnanosti. Často vo filmoch prejavuje svoj odpor k byrokracii a autoritárskym režimom. Ironicky tiež rozlišuje právnikov na „vysokých“ a „nízkych“ podľa ich vzťahu k spoločenským triedam. Giliamove filmy zvyčajne zobrazujú boj proti veľkej moci, obyčajné ľudské idoly, či dokonca ľudí samých a situácie, ktoré vo svojich filmoch Giliam rozohráva, sa nekončia vždy šťastne, ako to už v živote býva. Často v nich nájdete „tmu“, paranoickú atmosféru a nezvyčajné charaktery ľudí, ktorí boli kedysi „normálnymi členmi spoločnosti“. Jeho filmy možno zvyčajne rozoznať už na prvý pohľad. Podľa Rogera Eberta je „jeho svet vždy plný halucinácií v bohatosti detailov“. Giliam vo filmoch kombinuje najmodernejšie technické prístroje s úplne zastaranými, pretože rád využíva kontrasty: stavia proti sebe krásu a škaredosť alebo modernosť so starinami. Terry Giliam sa stál známym aj pre neuveriteľne vysoké náklady na niektoré svoje filmy či problémy spojené s ich nakrúcaním. Po zdĺhavých hádkach s Universal Studios ohľadom filmu Brazil jeho ďalší film (Dobrodružstvá baróna Munchausena) stál 46 miliónov dolárov, ale v USA sa naň na lístkoch v kinách zarobilo len 8 miliónov. O desať rokov neskôr nedokončil pre nehodu nakrúcanie filmu Muž, ktorý zabil Dona Quijota, ktorého rozpočet prekročil 32 miliónov dolárov a mal byť financovaný výlučne z európskych zdrojov. Napriek tomu má Giliam za sebou aj finančne veľmi úspešné filmy. The Fischer King (1991) získal päť nominácií na Oskara, Dvanásť opíc zarobilo vyše 168 miliónov dolárov a The Brothers Grimm zasa vyše 105 miliónov dolárov. Povedali ste, že žijete vo Veľkej Británii a posielate do Spojených štátov „správy vo fľašiach“. Funguje to? Ovplyvňujete tým niečo? – Neviem. Tie filmy boli úspešné a mnohým ľuďom sa páčia, takže možno tie moje správy vo fľašiach ľudia dostávajú. Neviem. V Amerike zisťujem, že keď nakrútim film a robím mu potom publicitu, nachádzam tam obrovské množstvo ľudí, ktorí sú normálne izolovaní. Myslia si, že nikto iný nemá také názory ako oni. Potom zrazu vidia filmy, ktoré som nakrútil, a s prekvapením zistia: „Aha, tak predsa nie sme sami, existujú aj iní ľudia, ktorí majú takéto názory, aké máme my.“ A to je veľmi užitočné, pretože v Amerike je veľmi ľahké dostať sa do silnej izolácie. Takže presne toto dnes robí aj Michael Moore? – Áno. Ten hovorí skutočnosti, o ktorých si ľudia napríklad hovoria medzi sebou, ale pritom si myslia, že nemajú žiadnu moc. Ľudia v Amerike, ale aj vo Veľkej Británii majú obrovský pocit bezmocnosti. Majú pocit, že nemajú vo svojich spoločnostiach žiaden vplyv. Michael Moore teda vedie veľmi užitočnú polemiku. Vyvoláva to v ľuďoch záujem o to, čo sa deje okolo nich. Existuje veľa ľudí, doma v Amerike, ale aj u nás, ktorí Michaela Moora kritizujú, že to, čo nakrúca, je propaganda, že Moore je ľavicový blázon, že jeho filmy sú neférové a že je to jednoducho demagóg. – To všetko je možno pravda, ale je to jedno. Má pravdu. To je jeden z hlavných problémov. Sentimentalizuje svoje témy. Ale ľudia, proti ktorým bojuje – napríklad prezident George Bush – to sú najväčší klamári na tejto planéte. Sú to nesmierne skorumpovaní ľudia. Sú to klamári. A v Amerike nie sú žiadne iné verejné hlasy, ktoré by to povedali nahlas. Alebo ich tam je takých len veľmi málo. Ľudia v Amerike už totiž nečítajú noviny. Len sa pozerajú na televíziu. A najpopulárnejšou televíziou je Fox News. To je neuveriteľne hysterická, strašná pravicová televízna stanica. To, čo ponúka, to nie je spravodajstvo. To všetko je iba propaganda. Takže Michael Moore je ako oheň, ktorý pôsobí proti inému ohňu. To je to. Zdá sa, že ste svojím životom v Amerike veľmi frustrovaný. Ako ste povedali, odišli ste odtiaľ v šesťdesiatych rokoch, pretože by ste sa v opačnom prípade stal teroristom. Teraz sa na tom smejete, asi ste to nemysleli doslova. Lenže funguje to, keď analyzujete nejakú krajinu z iného štátu? Britským listom to totiž niektorí vyčítajú, keď hovoria: „Zo zahraničia nám nemôžete rozumieť.“ Ako je to teda? – Je to takto: myslím si, že som žil dosť dlho v Spojených štátoch a tiež že žijem dosť dlho vo Veľkej Británii, aby som bol schopný dokázať, že moje názory sú založené na solídnych skúsenostiach. Zisťujem však, že sa v súčasnosti stáva z Ameriky čoraz viac uzavretá spoločnosť. Informácie, ktoré tam ľudia majú k dispozícii o sebe samých a aj o vonkajšom svete, sú natoľko obmedzené, že je to desivé. Prečo? Prečo by to malo strašiť aj, nás, ktorí tam nežijeme? – Pretože tá krajina je taká mocná. A tak rozhodnutia, ktoré tamojší mocní robia, sa dotýkajú aj nás všetkých, ale samotní Američania ich ani len nespochybňujú. „Zvrhnite Saddáma Husajna, je to zločinec.“ Ani im nezíde na um zamyslieť sa nad tým a uvažovať, aké to asi môže mať následky. Napríklad také, že moslimskí fundamentalisti budú ešte silnejší. Terajšia americká vláda pravdepodobne urobila Ameriku oveľa menej bezpečnou, než akou bola pred tým, než zaútočila na Irak. Ako ste zareagovali na film Lost In La Manche? – Bol som naozaj veľmi rád, že nakrútili to, čo vlastne nakrútili. Myslím tým napríklad, keď Quijote havaroval a začal horieť. Tí chlapi otočili kameru preč, lebo jednoducho vyhlásili, že chcú nakrútiť film o tom, ako sa nakrúca skutočný film. Pove-dal som na to, aby sa držali, lebo takto môžu urobiť ešte lepší film. A pozeral som sa na to z iného uhla pohľadu. Keď to strihali, dal som im niekoľko návrhov, ako na to. Myslel som si, že ukončili výrobu naozaj skvelého filmu. A nikdy viac som ho už nechcel vidieť. A videli ste vtedy vôbec ten film v celku? – Nie, nevidel, a pravdupovediac, vcelku som ten film nevidel doteraz. Ale aj tak som veľmi rád, že ho nakrútili. Podľa mňa urobili naozaj veľmi dobrú prácu. Je to vynikajúca „reklama“ na film. Objavili sa nejaké nové záujmy, pokiaľ ide o film The Man Who Killed Don Quixote (Muž, ktorý zabil Dona Quijota)? – To nie, celý náš problém je v tom, že scenár uviazol v tejto chvíli v nejakých právnych problémoch a sa tento problém usilujem vyriešiť už niekoľko rokov. Teraz je dôležitá chvíľa, lebo Jeremy Thomas, ktorý produkoval môj film Tideland, si myslí, že našiel cestu, ako sa z toho celého dostať von. Ak by sa mu to naozaj podarilo, chcel by som ten film nakrútiť v čo najkratšom čase, možno už v priebehu najbližšieho roka. Lenže, kým sa to naozaj nestane, tak nie, film zatiaľ nebude. Myslím si, že si to vyžaduje poriadnu škodoradosť urobiť z jednej z najkrajších žien na svete, aké sme kedy mohli vidieť (Monica Belluci), čosi ako vyschnutú slivku. – Aj ja môžem zobrať akéhokoľvek výborne vynikajúceho chlapa a urobiť z neho celkom obyčajného muža. Áno, usilujem sa dostať ich všetkých dole, na moju vlastnú úroveň. Zvyčajne sa stáva, že vynikajúci charakterový herec sa stane popredným hercom vďaka sile svojho talentu. Teraz tu máme naozaj dobrých hercov, ktorí sa však až zúfalo usilujú stať sa charakterovými hercami ako Matt Damon alebo Heath Leger a – čo považujem za naozaj zvláštne – aj Johnny Depp a všetci tí vynikajúci ľudia. – Áno, myslím si, že to sú samí dobrí herci a problém s tým, aby boli charakterovými hercami, je v tom, že vďaka svojej dobrej práci sa stávajú „hviezdami“. Zakaždým musia ponúkať to isté. Je to naozaj strašná vec. Oni sa môžu stať charakterovými hercami, pretože na to majú, sú takí. Lenže problém je v systéme a systém chce hviezdy, nezaujímajú ho charakteroví herci. Je to priam nekontrolovateľné. Dnes to vyzerá tak, že systém nechce žiadnu originalitu a, samozrejme, už vôbec nie originalitu, ktorá by mohla byť vaším druhým menom. Čudujem sa, keď napríklad prídete do New Yorku a vidíte dlhý rad ľudí, ktorí stoja pred kinom, aby videli Spamalot. Pozeráte sa na nich a poviete si: Dobre, ak si prišli pozrieť toto, potom určite prídu aj na Brothers Grimm. Chytí vás to za srdce? Viete, asi to znamená, že originalitu skôr rozoznajú a ocenia diváci než manažéri filmových štúdií. – Ale takto to bolo vždy. Čo sa ma naozaj dotklo, bolo, keď úplne prepadol film The Island. A niekoľko ďalších filmov, ako napríklad Stealth, ani tomu sa u divákov nedarilo. V konečnom dôsledku možno diváci hlasujú nohami. Možno to je to, čo sa deje. Samozrejme, potom to spôsobuje v Hollywoode istú paniku. Všetci sa pýtajú: Kde sme urobili chybu? Nuž, asi sme zle odhadli ľudí v danom čase. Nezdá sa mi to. Pred pár týždňami som bol na filme War of the Worlds. Videl som tam niekoľko upútaviek na nové filmy a mal som pocit, že na takéto upútavky sa dívam už posledných 15 rokov. Takže si myslím, že to je len otázkou času, kedy ľudia rozpoznajú, že sa už tak dlho pozerajú na samé nezmysly. A potom dostanú chuť na originalitu, okamžite ju rozoznajú. To je naozaj zaujímavé, lebo Chuck Roven, ktorý produkoval Brothers Grimm, vyhlásil, že to bola naša chyba, teda chyba médií. – Aha, tak to ste boli vy! Dokonca vy osobne! Roven povedal, že médiá zveličovali situáciu… – Áno, myslím si, že hovoríte správne. Dokonca aj keď preháňate. Možno takto začnú veriť, že ľudí ako som ja takýmto spôsobom popoženú a nakrútia nejaký nový film. Problém je v tom, že v súčasnosti sa o filmoch príliš často píše. Naozaj som o tom úprimne presvedčený a myslím si, že ešte veľa filmov čaká na svoje spracovanie. A tiež sa bude o nich veľa písať ešte. Podľa mňa o tom diváci vedia priveľa, teda zo zákulisia. A potom sa stávajú obeťami očakávaní. Ak to s výrobou filmu ide dobre, potom to treba vidieť, ale ak to nejde veľmi dobre, asi na tom nebude niečo v poriadku. Sledujem, ako sa to už roky vyvíja. Je to čosi ako história spojená s každým filmom, ktorý uzrie svetlo sveta. Ak sa stane veľkým hitom, každý má pocit, že sa musí stať súčasťou tejto „histórie“, že to nemôže premeškať. Teraz sa spýtam na film Brazil. Bolo pozoruhodné, keď Tom Stoppard povedal, že ste v podstate vytvorili variáciu na Orwellov román 1984, pretože ste ho nečítali. – Ale to nie je pravda. Ja som tú knižku čítal a je to veľmi pozoruhodný román. Brazil je asi oveľa viac zo súčasnosti. Vypovedá o trochu iných veciach, ale ten film existuje na tom istom území. Neviem, nerozumiem. Mám zrejme veľa znalostí o knihách a filmoch, ktoré som nikdy nečítal alebo nevidel. Jednoducho je to v určitej dobe vo vzduchu. A ľudia o mnohých veciach aj veľa hovoria. Na filme Brazil je fascinujúce, že ste, ako sa zdá, do úplných detailov pochopili podstatu totalitných režimov. Pre mnoho ľudí, ktorí zažili komunizmus vo východnej Európe, je to, čo ste zobrazili vo filme Brazil, veľmi agresívnou formou východoeurópskeho komunizmu. Ale vy pritom tvrdíte, že vaša inšpirácia je z Ameriky alebo z histórie. Hovorili ste o tom, ako si ženy, ktoré kedysi v minulosti obvinili z čarodejníctva a bosoráctva, museli dokonca samé platiť za drevo na vlastnú hranicu, v ktorej zhoreli. – Inšpirovalo ma nepreberné množstvo najrôznejších vecí. Reagoval som týmto filmom na to, čo sa vtedy dialo. Vtedy bola v Nemecku aktívna organizácia Baader – Meinhofovej a univerzitní učitelia tam boli nútení podpisovať prísahu lojality štátu. Inak im hrozilo, že ich z práce vyhodia. Pritom to boli absurdné texty. Ľuďom prikazovali: Prestaňte myslieť! Nesmiete už o ničom ani len hovoriť, musíte uzavrieť svoju myseľ. V Južnej Amerike sa ľudia strácali. Blížil sa rok 1984, takže moja paranoja sa pochopiteľne zväčšovala. Je to absurdné, ako si v skutočnosti boli obe časti rozdeleného sveta podobné. Kým po ukončení vysokej školy začali v Česko-Slovensku učitelia vyučovať, tak najskôr museli podpísať prísahu lojality, že budú študentov učiť v poriadnom socialistickom duchu. – Áno, je to presne to isté. Myslím si však, že všetky štáty majú tendencie smerovať k totalite. Ďalšou vecou, ktorá je na filme Brazil pre našinca veľmi zaujímavá, je to oficiálne, len tak akoby mimochodom uskutočňované násilie. Ako tí ľudia síce sú ľudskými bytosťami, ale sekretárke neprekáža, že stenograficky zaznamenáva zo slúchadiel krik mučeného človeka. – Pretože pre ňu to je iba zamestnanie, nič viac. Ale ako ste na to prišli? – Neviem. Jednoducho je to pre tú sekretárku len zamestnanie. Aj títo úradníci si musia nejako zarábať, aby uživili svoje rodiny. Po určitej dobe začnete byť menej vnímavým. Robíte si svoju prácu, nech je to čokoľvek. Považujete to za niečo normálne. Platí táto metafora o každom zamestnaní? – Áno, myslím si, že je to tak. Takže možno mať akékoľvek zamestnanie a úplne vymazať vlastné etické znepokojenie? – Mnoho ľudí to predsa tak denne robí. To je ako v Hollywoode, zoberte si napríklad vedúcich pracovníkov. S nimi sa môžem rozprávať o čomkoľvek a oni sa správajú ako naozaj inteligentní, otvorení ľudia. Potom s nimi začnem hovoriť o filme. Im sa niečo prepne v hlave a ich mozog sa okamžite uzavrie. Začnú prejavovať neuveriteľne úzkoprsý pohľad na svet. To sa ľudom jednoducho stáva. Viete, veď aj to ministerstvo si musí nachádzať prácu, aby mohlo fungovať a aby nebolo zrušené. Ak ste ministerstvom bojujúcim proti terorizmu, potrebujete na svoju existenciu teroristov. Takže aj keď neexistujú, musíte predpokladať – a poriadne nahlas, že každý výbuch, ku ktorému dôjde, je teroristický útok. Svet vo filme Brazil je veľmi technologický. A pritom je zastaraný. Ako ste prišli na tento kontrast? Pretože presne taký bol komunizmus. – Chcel som, aby ten film nebol špecifický. Tak som ho umiestnil všade v dvadsiatom storočí – v minulosti i v budúcnosti – všetko je to zmiešané dokopy. Aby nebolo možné povedať, že je to o nejakej konkrétnej dobe. Teda, aby to bola generalizácia o dvadsiatom storočí. Je to zaujímavé, lebo keď som po prvýkrát prišiel do východného bloku, ľudia mi začali hovoriť, že som tu za komunizmu musel stráviť veľmi veľa času, než som napísal Brazil. A ja som im hovoril, že som tu doteraz ešte nikdy nebol. A v Južnej Amerike mi zasa hovorili, že som musel aspoň nejakú dobu stráviť u nich v Južnej Amerike, lebo ten film je vraj o ich krajine. „Nie, nie je, nikdy som tu nebol,“ vždy som im na to odpovedal. Zjavne ste sa dotkli niečoho všeobecne platného a zároveň strašného v ľudskej prirodzenosti. – Áno, je to tak. Je to univerzálne. Takíto jednoducho ľudia sú a takto systém funguje. Nech už je politický systém akýkoľvek, vždy sa bude usilovať o to, aby prežil. Vám idú nesmierne na nervy americkí filmoví podnikatelia, že? – Sú to ľudia, ktorí si chcú zachrániť svoje zamestnanie. Veľmi sa boja urobiť akékoľvek závažné rozhodnutie. Všetky rozhodnutia, ktoré vôbec urobia, sú motivované strachom, aby ich niekto nevyhodil z práce. Takže sa z nich stali nesmierne opatrní ľudia. Som s nimi už príliš dlho v kontakte. Vždy si hovorím, že teraz už, preboha, musí prísť nová generácia. Lenže, nie je to tak. Tento druh zamestnania si vyžaduje určitý úslužný postoj. Takže otvorená, slobodná, tvorivá práca je vo svete komercie nemožná? – No – vždy je možné nejako sa prekážkam vyhnúť. Ako? – Tým, že nakrútite úspešné filmy. Potom vám povolia nakrútiť ďalšie. Viete, film Brazil vznikol iba preto, lebo som pred ním nakrútil film Time Bandits. No a tento film bol v Amerike mnoho týždňov na vrchole rebríčka, takže zarobil obrovské množstvo peňazí. A tak som mohol nakrútiť aj film Brazil. O ten námet pritom vôbec nešlo. Oni „len“ dospeli k záveru, že dokážem nakrúcať filmy. Dotknime sa ešte problematiky ľudských práv. Keď ste hovorili o tom, ako si väzni majú platiť náklady na väzenie, to poznáme napríklad aj od nás. – Áno, viem, začína sa to diať v mnohých štátoch na svete. Je to divné, že sa vlastne nič nemení. Vy ste pracovali pre reklamnú agentúru. Môže byť práca pre reklamnú agentúru niekedy etická? – Záleží na tom, ako sa na to pozeráte. A či to predávate poctivo. Ak ľuďom klamete o nekvalitnom tovare alebo nekvalitnej službe, potom to nie je etické. Ale napriek tomu ste vy i Salman Rushdie v tom americkom rozhovore, ktorý sme videli, priznali, že ste sa vždy po príchode z práce v reklamnej agentúre museli umyť od špiny. – Jasné, pretože sa vás chytí hnev. Ja som mal veľké šťastie. Ja som pracoval pre reklamnú agentúru kratšie než rok. A pracoval som na niekoľkých projektoch, ktoré boli legitímne kvalitné, boli to fakt dobré projekty. Ale potom som začal pracovať v inom odbore tej reklamnej agentúry, mal som robiť reklamu pre filmy spoločnosti Universal a musím vám povedať, že to boli dosť zlé filmy. Tak ma radšej vyhodili, pretože som začal robiť žarty na účet spoločnosti Universal. U nás sa teraz vážne diskutuje o tom, či existujú myšlienky, ktoré by mali byť zakázané alebo aspoň trestne stíhané. – Ja sa vyhýbam cenzúre. Radšej by som urobil nejakú chybu tým, že niečo necenzurujem, než aby som urobil chybu tým, že niečo scenzurujem. A čo ľudia, ktorí chcú zničiť demokraciu? Ako napríklad British National Party vo Veľkej Británii, aby som použil príklad, ktorý vám môže byť blízky, alebo napríklad nezreformovaní komunisti? – Ľudia, ktorí stoja na opačnej strane a sú za demokraciu, jednoducho budú musieť pracovať trochu intenzívnejšie. Musia byť angažovanejší. Musia byť pozitívnejší. Na druhej strane, vieme, ako sa dostali k moci nacisti, takže človek si naozaj musí dávať pozor. Lenže… Ja jednoducho nemám cenzúru rád. Radšej by som urobil chybu v prospech slobodného prejavu. Je to ako s trestom smrti. Som proti tomuto absolútnemu trestu nie preto, že by som si myslel, že sa ľudia nemajú v žiadnom prípade zabíjať, ale preto, lebo súdnictvo robí príliš veľa chýb, takže potom môžu byť popravení aj úplne nevinní ľudia. Musíte sa rozhodnúť, na ktorú stranu budete tie chyby robiť. Tento rozhovor vznikol spracovaním dvoch rozhovorov uverejnených na Britských listoch a internetovej stránke Badmouth. Filmografia Terryho Giliama Monty Python and the Holy Grail (1975) Jabberwocky (1977) Time Bandits (1981) The Crimson Permanent Assurance (1983) Brazil (1985) The Adventures of Baron Munchausen (1988) The Fisher King (1991) Twelve Monkeys (1995) Fear and Loathing in Las Vegas (1998) The Brothers Grimm (2005) Tideland (2005)
