Ak to vláda s informatizáciou myslí vážne

Budovanie a rozvoj informačnej spoločnosti je už tradične obľúbenou predvolebnou témou slovenských politických strán. Vládne strany však na ňu po voľbách na tri roky pravidelne zabúdali, s výnimkou Infoveku sa čosi začalo hýbať vždy opäť až v predvolebnom období. Nová vláda však prináša novú nádej stelesnenú najmä vo vytvorení funkcie vicepremiéra pre vedomostnú spoločnosť. To, čo informatizácii na Slovensku chýba najviac, je jasná politická vôľa. V krajinách, ktoré sú v tejto oblasti ďaleko pred nami, to bola práve neochvejná vôľa najsilnejšej politickej strany alebo priamo jej lídra, čo dalo informatizáciu do pohybu. Dôvod je jednoduchý: na ceste k informačnej spoločnosti treba uskutočniť množstvo ťažkých reforiem, ktoré menia zabehané stereotypy vo vzdelávaní či verejnej správe, menia pohľad na investície do vzdelávania, vedy a výskumu a vyžadujú si od ľudí aktívny prístup k celoživotnému vzdelávaniu. Navyše na to všetko treba veľa peňazí. Dobrý štart Ficovej vlády Okrem toho je tu „politický“ problém rýchlosti prínosov. Niektoré, napr. informatizáciu služieb verejnej správy, síce ľudia môžu pocítiť pomerne skoro, ale mnohé iné, ako na to pred pol rokom upozornil práve v Slove Dušan Čaplovič, až po desiatich či pätnástich rokoch. Nehovoril to ako výhovorku: dôkazom o dlhodobých efektoch budovania vedomostnej spoločnosti sú škandinávske krajiny, ktoré prejavili veľa politickej vôle, ale aj občianskeho pochopenia a trpezlivosti, z čoho dnes profitujú. Ukázalo sa to počas globálneho ekonomického ochladenia na prelome 20. a 21. storočia, ktoré na rozdiel od zvyšku Európy, Ameriky či vyspelých ázijských krajín škandinávske štáty veľmi nepocítili. Informačná spoločnosť je súčasťou vedomostnej spoločnosti. Informatizácia je nástrojom nielen na jej budovanie, ale aj na jej rozvoj. Princípom vedomostnej spoločnosti je čo najširší prístup k novým vedomostiam počas celého života. Spoločnosť musí na jednej strane zabezpečiť prístup k celoživotnému kvalitnému a aktuálnemu vzdelávaniu, k dopĺňaniu si kvalifikácie či k rekvalifikácii. Občania musia zasa tieto možnosti využívať aktívne, teda z vlastnej iniciatívy. Základnou motiváciou pre nich musí byť kariérny úspech: musia vidieť, že kvalitné a pravidelne dopĺňané vzdelanie je cestou k dobrému zamestnaniu na Slovensku. Nie známosti, nie dedičstvo, nie „členstvo“ v mafiách, nie korupcia, ale to, aby svoje znalosti nemuseli „vyvážať“ do zahraničia. Nakoľko to s informatizáciou myslí Ficova vláda vážne, sa ukáže už do konca tohto roka. Treba priznať, že začala dobre: vytvorenie špeciálneho vicepremiérskeho postu je u nás úplnou novinkou a dáva tušiť, že tejto oblasti nebude chýbať silná politická podpora. Navyše, hoci je D. Čaplovič v niektorých ohľadoch kontroverznou osobou, otázkam budovania vedomostnej spoločnosti sa venuje dlhodobo a ukazuje sa, že má jasnú víziu aj o vládnej stratégii. V prvom kole budeme zvedaví, čo sa z doterajších pred- i povolebných vyhlásení dostane do oficiálneho vládneho programu. Stretnutia s odborníkmi, ktoré už Čaplovič stihol absolvovať, dávajú tušiť, že vicepremiér berie svoju úlohu naozaj vážne. Prekonať rezortizmus Je to dôležité, preto si informatizácia na Slovensku vyžaduje v prvom rade úplné prekonanie úzkoprsého rezortizmu. Každému rozumnému človeku je jasné, že najefektívnejšie sa využívajú prostriedky, keď sa ich „míňanie“ koordinuje, keď projekt jedného ministerstva dopĺňa projekt iného. Dobrým príkladom je ústredný portál verejnej správy. Hoci je zaň zodpovedné ministerstvo dopravy, obrovské investície do jeho fungovania nebudú mať zmysel, ak ostatné rezorty jeho prostredníctvom nebudú ponúkať svoje služby a ak sa cezeň nedostaneme na úradné internetové stránky samospráv – krajov alebo miest a obcí. Významným pokrokom v riešení tohto problému bolo už prijatie zákona o informačných systémoch verejnej správy, ale to zďaleka nestačí. Jednotlivé rezorty nemusia odovzdať zodpovednosť za vlastné projekty informatizácie, nemusia prísť ani o finančné prostriedky na ne, ale ich realizácia by mala byť koordinovaná z nadrezortnej úrovne, na ktorej existuje prehľad o všetkých projektoch, ktoré preto možno riadiť tak, aby sa vzájomne dopĺňali. Tento pohľad sa doteraz presadiť nepodarilo. Dzurindove vlády nechápali informatizáciu ako prioritu, ale skôr ako príležitosť pre konkrétnych ľudí zbohatnúť cez štátom financované projekty. Navyše, každý rezort si úzkostlivo chránil akékoľvek informácie o vlastných projektoch, aby neprišiel práve o peniaze na ne. Dokonca ani obnovená činnosť Rady vlády SR pre informatiku nepriniesla zmenu a už jej názov napovedá, že ani nemohla. Stala sa zbytočným orgánom, v ktorom sa len prehlboval rezortizmus a nevychádzali z nej významnejšie iniciatívy aj pre jej nefunkčné zloženie. Zmena sa mala dosiahnuť vytvorením postu vládneho splnomocnenca, na čo odborníci z mimovládnej sféry vyzývali už dve volebné obdobia. Zmyslom tejto funkcie mala byť práve nadrezortná koordinácia, výmena informácií, tvorba spoločnej stratégie informatizácie spoločnosti, ale aj signál o politickej priorizácii tejto problematiky. Lenže nič z toho sa nestalo a hoci sa „splnomocnenec vlády SR pre informatizáciu spoločnosti“, ako sa funkcia oficiálne nazýva, nestal úplne zbytočným vládnym úradníkom, očakávania nesplnil. Nie je to však vina Miroslava Kukučku, ktorý skôr prejavil veľkú dávku vitality a aktivity a, čo je najpozitívnejšie, začal intenzívne spolupracovať s mimovládnym sektorom. Je to vina formálnej pozície, ktorú mu vláda vytvorila. Splnomocnenec podriadený vicepremiérovi Vládny splnomocnenec má byť podriadený vláde. Jeho zadelenie do jedného rezortu nemá zmysel a degraduje ho nielen formálne, ale najmä funkčne na ďalšieho štátneho tajomníka či sekčného šéfa. Takého splnomocnenca vnímajú aj ďalšie rezorty ako zástupcu jedného z ministerstiev a tak k nemu aj pristupujú. Chýba mu formálna autorita, aby ho rešpektovali, a preto nemôže plniť úlohy nadrezortnej koordinácie. Lenže tým sa úplne stráca zmysel funkcie vládneho splnomocnenca. Tento post sa má vytvárať pre oblasť, ktorá má zvláštnu politickú prioritu, ale nemôže sa o ňu starať niektorý z ministrov zväčša preto, lebo má medzirezortný charakter. Rozvoj automobilového priemyslu si vyžaduje územia pre fabriky, dopravnú infraštruktúru, finančné zázemie, kvalifikovaných ľudí, marketingovú podporu. Podobne je to so spoločenským rozvojom Rómov, čo sa týka ich bývania, vzdelania, pracovných príležitostí, kultúrnych tradícií, medzinárodných stykov. Tieto problémy nemožno prideliť jednému z ministrov, lebo sa nedotýkajú len jedného rezortu. Rovnako je to aj s informatizáciou. Nová vláda by preto mala seriózne zvážiť formálne posilnenie pozície splnomocnenca pre informatizáciu, inak sa zmení len máločo. Z navrhovaného charakteru vicepremiérskeho postu D. Čaploviča logicky vyplýva, že tento vládny splnomocnenec by mal byť jeho podriadeným. Takéto podriadenie informatizácie spoločnosti ako nástroja na budovanie vedomostnej spoločnosti by bolo nielen logické, ale najmä funkčné a konečne by mohlo priniesť tak potrebnú medzirezortnú koordináciu. Zvýšilo by prestíž splnomocnenca, čo by viedlo k vyššej efektivite jeho práce. Za mimoriadne dôležité to považujem najmä vo vzťahu k samosprávam: treba si uvedomiť, že bez ich aktívnej účasti nemožno o informatizácii spoločnosti ani hovoriť, veď predstavujú nielen poriadny „kus“ verejnej správy, ale patrí im aj základné a stredné škol-stvo, časť zdravotníctva, kultúra, územia na budovanie digitálnych sietí. Jednoducho bez užšej spolupráce so samosprávami nemožno o informatizácii ani len hovoriť. 55 miliárd z EÚ Pre budovanie informačnej spoločnosti nastáva najdôležitejšie obdobie. Dnes už totiž niet pochýb o jej význame pre dlhodobo udržateľný rozvoj a modernizáciu Slovensku. Je tiež jasné, že v tejto oblasti katastrofálne zaostávame a máme k dispozícii dostatok informácií, analýz a štúdií, ktoré jasne ukazujú, v čom tkvejú naše nedostatky a chyby. Odborníci z vládneho i mimovládneho sektora, predovšetkým na základe skúseností z vyspelejších krajín, pomerne presne vedia, čo treba urobiť. Navyše, v priebehu najbližších siedmich rokov získa Slovensko zo štrukturálnych fondov Európskej únie práve na informatizáciu toľko peňazí ako nikdy doteraz a nikdy potom. Je viac ako pravdepodobné, že po vstupe ďalších krajín do EÚ, ale aj vďaka rozvoju našej ekonomiky už nebudeme mať v ďalších programovacích obdobiach nárok na takú veľkú finančnú pomoc. V rokoch 2007 až 2013 by mala len na informatizáciu vo viacerých operačných programoch táto pomoc dosiahnuť vyše jeden a pol miliardy eur, teda asi 55 miliárd korún! K tomu treba prirátať 20-percentnú spoluúčasť zo slovenských verejných zdrojov. Tieto fakty aj laikovi napovedajú, vláda Roberta Fica si na rozdiel od svojich predchodkýň už nemôže dovoliť v oblasti informatizácie zlyhať. Znamená to nebáť sa razantných zmien, posilniť pozíciu vládneho splnomocnenca, poriadne kompetenčne „vybaviť“ vicepremiéra D. Čaploviča a prejaviť pevnú politickú vôľu. Hneď. Autor je prezident občianskeho združenia Partnerstvá pre prosperitu