Neznámy známy: Todd Solondz a jeho krutosť

Joe: Čo by sa stalo, keby sme mu zohnali profesionálnu… veď vieš… Bill: Profesionálnu čo? Joe: Prostitútku. Vieš, takú, ktorá by ho zaučila do vecí… takú pre začiatočníkov, veď vieš… aby ho do toho dostala. Bill: Ale Joe, veď on má 11 rokov. Joe: Máš pravdu, máš pravdu. Na to už je neskoro. Šťastie (Happiness, 1998) Každý jeho film mu zatiaľ priniesol nie práve najlichotivejšie prívlastky ako zákerný, krutý, perverzný, plný nenávisti, plný cynizmu a mizantropov. Diváci vychádzajú z jeho filmov zmätení, znechutení, šokovaní. Čo na jeho filmoch šokovalo mňa, nie je ani tak samotný obsah či témy, aj keď k najstráviteľnejším témam určite nepatria, ale skôr to, že jeho filmy sú označované ako komédie. Pre Todda Solondza je podľa jeho vlastných slov nemožné oddeliť humor a pátos. Jeden vychádza z druhého a zasa naspäť, kráčajú ruka v ruke. Reakcie na jeho filmy, s ktorými som sa stretla, boli 50 na 50, podľa toho, nakoľko dokážete tolerovať ostrý humor. Jedna polovica divákov považuje jeho filmy za zábavné, druhá polovica vychádza z kina nahnevaná a nechápe, ako môže od nich režisér požadovať, aby sa smiali na niečom tak smutnom či bolestivom. V Solondzových filmoch platí, že „normálnosť“ jednej postavy nezvratne znamená, že musí existovať postava iná, postava duševne spustošená, rozpoltená či atomizovaná. Typické solondzovské postavy sa beznádejne usilujú odlíšiť sa od hlavného prúdu – hrajú v garážových kapelách, píšu folkové piesne či snívajú s otvorenými očami a zväčša si pri svojich pokusoch byť iní poriadne nabijú sánku. Solondz nenávidí príbehy ľudí, ktorí sa stali obeťami nepríjemných situácií, ľudí, ktorí sa zabávajú na účet niekoho iného, slabšieho, cenzúru, stratu anonymity či pekné servírky, ktoré volajú zákazníkov „sweetie“ (cukríček). Vo svojich filmoch jednotlivé problémy adresuje a vytvára akýsi solodzovský systém spravodlivosti a dávku „solondzovských krutostí“ má pripravenú pre každého. Pozrime sa naňho trochu bližšie. Todd Solondz sa narodil a vyrástol v New Jersey, Newark, USA, kde žije už 47 rokov. Vyštudoval filmovú školu na NYU a počas štúdia natočil niekoľko krátkych filmov. Jeden z nich upútal pozornosť 20th Century Fox a mladý Todd dostal zákazku na svoj prvý celovečerný film. Film sa volal Strach, obavy a depresia (Fear, Anxiety and Depression, 1989). Nevidela som ho, neviem posúdiť jeho kvalitu, no z recenzií, ktoré sa mi naň podarilo zozbierať, vraj ide o dosť hrozný kúsok, ktorý je lepšie nevidieť. Pre Todda to bola skúsenosť, ktorá ho na chvíľu od filmu výrazne odradila. Dočasne zanevrel na filmový priemysel a vyučoval angličtinu na jazykových kurzoch pre ruských imigrantov. Až o tri roky neskôr nabral odvahu, striasol zo seba hrôzu prvej skutočnej filmovej skúsenosti a pustil sa do svojho druhého celovečerného filmu Vitajte v dome pre bábiky (Welcome to the Dollhouse, 1995). Reakcie na tento film boli neporovnateľné s reakciami na jeho prvý filmový pokus. Vitajte v dome pre bábiky mu priniesol hlavnú cenu poroty na Medzinárodnom filmovom festivale Sundance, ako aj C. I. C. A. E. cenu na Berlínskom medzinárodnom filmovom festivale. Solondz zatiaľ točí svoje filmy s frekvenciou jeden film za tri roky. Po bábikách nasledoval film Šťastie (Happiness, 1998), ktorý sme v rámci projektu 100 a vo filmových kluboch mali možnosť vidieť aj u nás a ktorý mu priniesol FIPRESCI cenu z medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Storytelling (Storytelling, 2001) a Palindromy (Palindromes, 2005) boli menej plodné, pokiaľ ide o festivalové ocenenia, no nemenej „šteklivé“ pre diváka témami, príbehmi a postavami. Každým zo svojich filmov akoby staval pred diváka výzvu, skúšal, koľko ešte vydržia. Nie som si však istá, či to je jeho zámer. Tento ticho, vyartikulovane, kvetnato rozprávajúci človek síce otvára citlivé témy, pristupuje k nim však nesmierne zodpovedne a opatrne. Jeho filmy sa dajú pozerať ako komédie, veď komédií plných stupídneho humoru založeného na citlivých témach je predsa dosť. Keď si však film pozeráte intenzívnejšie, zaangažovanejšie, vydesí vás uvedomenie si, že jeho interpretácia jednotlivých tém nie je až tak úplne vyfabulovná. Film Vitajte v dome pre bábiky (Welcome to the Dollhouse, 1995) portrétuje obdobie základnej školy a jeho hlavná hrdinka má asi 11 rokov. Na rozdiel od mnohých iných filmov, ktoré skôr romantizujú toto obdobie dospievania, Solondz sa zameriava práve na odvrátenú stranu mince. Skôr nám pripomína, že to nebolo iba o tom, že sme boli krásne deti, plné ideálov, ktoré si žili ako vo vatičke. Veď už aj vtedy nám boli známe pocity ako úzkosť, poníženie, tlak skupiny, závisť či túžba dosiahnuť nedosiahnuteľné. Solondz nám pripomína, že aj deti vedia byť k sebe kruté, možno viac ako dospelí, lebo v ich správaní ešte nie je kalkulovanie, ktoré dospelých naučilo niektoré veci nehovoriť tak priamočiaro, ako to len deti vedia. Každý z nás si určite spomenie na obdobie, keď mal jedenásť, a určite nepreháňam, keď poviem, že si aj vybavíte tváre spolužiakov, ktorí vám znepríjemňovali život. Hlavnou hrdinkou filmu je Dawn (Heather Matarazzová), ktorá je typickým „škaredým kačiatkom“ s nemožnými okuliarmi, oblečením, vlasmi, zlou pleťou a trápnym správaním. Volajú ju „lesba“ alebo „hlupaňa“. Nie je však ani jedno ani druhé. Je len podľa populárnych detí neatraktívna, nemotorná. Iná. Dawn má dvoch súrodencov. Jej sestra je baletka a jej brat Mark je bifľoš, ktorý sa pripravuje na vysokú školu. Mark založí kapelu a Dawn sa do jej speváka Steva (Eric Mabius) zamiluje. Samozrejme, že Steveovi, lámačovi ženských sŕdc, sú city malej Dawn absolútne ľahostajné a predmetom ľahkej zábavy. Toľko stručne. Film má oveľa viac zákutí a slovných aj vizuálnych atrakcií. Vitajte v dome pre bábiky je nesmierne zábavný film, aj keď vás v niektorých momentoch riadne prekvapí odvahou, akou otvorene a z nečakaných uhlov pohľadu adresuje témy, ktoré určite nie automaticky asociujete s vekom 11 rokov. Je to príprava na jeho ďalšie diela, do ktorých vždy pridá viac nových druhov korenia. Ďalší film, ktorý nám Solondz „ukuchtil“, je film Šťastie (Happiness, 1998). Je to film, ktorý mi bez preháňania vyrazil dych. Dokonca som ho nebola schopná dopozerať na prvýkrát. Musela som ho v polovici vypnúť, ísť sa poprechádzať, sadnúť si s kamarátmi na pivo, aby som sa utvrdila v tom, že môj svet nie je taký chorý ako svet postáv vo filme Šťastie. Až potom som bola schopná pozrieť si ho do konca. Aj napriek tomu, že som už mala za sebou entré do Solondza filmom Vitajte v dome bábik, nebola som pripravená na toto hlavné jedlo, ktoré mi filmom Šťastie naservíroval na obrazovku, a zabaviť sa tak, ako to asi autor zamýšľal. Až keď som ho videla druhý- a tretíkrát, dokázala som sa viac uvoľniť a pobaviť. Neexistuje v ňom hlavná postava, zato protagonistov je tu neúrekom a každý má „podivností“ za riadny batoh. V otváracej scéne filmu dostáva Joy (Jane Adamsová) od svojho priateľa Andyho (Jon Lovitz) darček, ktorý dal vyrobiť špeciálne pre ňu. Joy ho odmieta, na čo Andy spustí lavínu a ukončí ju urážkou: „Myslíš si, že nie som schopný oceniť umenie? Myslíš si, že nerozumiem móde? Myslíš si, že nie som dosť atraktívny? Myslíš si, že som patetický? Myslíš si, že som blbec? Tlsťoch s veľkou riťou? Myslíš si, že som kus hovna? Tak je ti niečo poviem. Mýliš sa, lebo ja som šampanské a to hovno si ty a vždy ním budeš.“ Zronená Joy odchádza so slzami v očiach, len aby sa v ďalšom vzťahu znova poriadne popálila. Allena (Philip Seymour Hoffman) po prvýkrát stretávame u terapeuta, ktorému rozpráva svoje pornografické fantázie. Terapeutom je Bill (Dylan Baker). Allen si uvedomuje, že jeho fantázie s ním nikdy žiadna žena nebude realizovať, lebo je príliš nudný. Bill s ním vnútorne nemôže nesúhlasiť, navonok však empaticky pritakáva. Allen odchádza do svojho sveta obscénnych telefonátov neznámym ženám z telefónneho zoznamu a Bill si kupuje tínedžerský časopis a masturbuje pri fotkách mladých chlapcov. Billova manželka Trish (Cynthia Stevensonová) je sestrou Joy a nič netuší o manželovej pedofílii. Treťou sestrou je Helen (Lara Flynn Boyleová). Helen je spisovateľka a „mužožrútka“, ktorej nečakane zavolá Allen a jeho perverzný telefonát padne na obzvlášť úrodnú pôdu. Billov syn Billy má jeden večer na návšteve svojho spolužiaka, do ktorého sa jeho otec v momente zapozerá a pokračovanie asi ani nemusím opisovať. To je len zopár postáv a zopár krátkych náhľadov do toho, čo film Šťastie ponúka. Film by sa dal zaradiť do novovznikajúceho žánru Geek1 Cinema – filmy niekde medzi tragédiou, sociálnou kritikou a iróniou na čele s hlavným hrdinom „geekom“. Šťastie je film o smútku, depresii, sexuálnej perverznosti, ktorý vás nahnevá, rozčaruje, rozľútostí a na záver aj rozosmeje dávkami absurdnej grotesknosti. Hlavné postavy sú za zatvorenými dverami do miestností, v ktorých sa nachádzajú, no i do miestností svojho podvedomia. Sú to ľudia túžiaci po láske, ktorí ju však nikdy nedostanú. Je to film o tom, že perverzný úchylák môže byť aj váš na prvý pohľad normálne vyzerajúci sused. Že každý má svoje menšie či väčšie obscesie, ktoré keď sa vymknú spod kontroly, dokážu poriadne zamiešať kartami. Storytelling (Storytelling, 2001) je akýmsi úsilím Solondza o objasnenie vlastných motívov a dôvodov na písanie, výber tém a protagonistov. Hlavne po filme Šťastie sa na jeho hlavu spustila vlna negatívnej kritiky a Storytellingom odhaľuje trochu zo svojich zámerov, i keď štandardne s veľkou dávkou nadhľadu a irónie. Film sa skladá z dvoch príbehov – príbeh fikcie a dokumentu. Príbeh fikcie otvára scéna so sexuálnym aktom medzi dvoma študentmi drámy – Vi (Selma Blairová) a Marcus (Leo Fitzpatrick), ktorý je fyzicky postihnutý. Okamžite po sexe sa Marcus Vi spýta, či jej môže prečítať príbeh, ktorý napísal. Divákovi je ihneď jasná nevyrovnanosť vzťahu a vidí, že pre Marcusa je Vi divák – čitateľ, ktorého si kupuje za sex. Svoj hendikep využíva v modernej, politicky korektnej spoločnosti na maximum a ťaží z neho koľko sa len dá. Keď vidí, že Vi stráca o neho záujem, vykričí jej, že jeho postihnutie pre ňu prestalo byť zaujímavé a „už je k nemu len milá“. Prichádza rozchod. Vi neodolá šarmu svojho profesora (Robert Wisdom) a strávi s ním noc. Profesorova predstava sexuálneho aktu sa podobá viac na znásilnenie ako pôžitok. Zdrvená Vi napíše o svojom zážitku príbeh. Srdcervúci príbeh, ktorý prečíta pred celou triedou aj profesorom, jej spolužiaci verbálne roztrhajú na kúsky ako plný klišé a rasovej nenávisti. Za hlúposť a bolesť dostane hlúposť a bolesť. Druhý príbeh dokumentu otvára Toby (Paul Giamatti), ktorý sa skontaktuje so svojou bývalou spolužiačkou, po ktorej sa mu zrazu zacnie. Keď zistí, že má rodinu, promptne ju konfrontuje s požiadavkou, či by jej rodina nechcela profilovať jeho dokument o americkej rodine. Jej rodina má však ďaleko od ideálnej. Autoritatívny otec (John Goodman) vládne tvrdou rukou, matka je len odrazom toho, čo bývala. Najstarší syn Scooby je zatrpknutý, pravidelný užívateľ marihuany, prostredný syn Brady hrá americký futbal a Scoobyho považuje za homosexuála. Najmladší Mikey vedie nepochopiteľné a maximálne citovo tupé a urážlivé monológy s rodinnou upratovačkou Consuelo (Lupe Ontiverosová). Film štandardne otvára témy, ktoré sú pre našu politicky korektnú spoločnosť dosť náročné, ako napr. fyzické postihnutie, rasové problémy, znásilnenie, chudoba, holokaust, homosexualita. Solondz ich otvára s odvahou a nebojí sa ísť ešte o niekoľko krokov ďalej ako iní filmári, ktorých objektom záujmu je rovnaká cieľová skupina – stredná trieda bohatých západných spoločností so všetkými jej chorobami. Solondz rozširuje hranice, skúša divákov, koľko vydržia, núti ich zamýšľať sa nad vecami, ktoré nie sú príjemné na zamyslenie sa, o veciach, ktoré hraničia s neprijateľnosťou. Scénu znásilnenia Vi profesorom drámy Solondzovi štúdiá prikázali vystrihnúť. Solondz nesúhlasil. Vnímal to ako cenzúru, ktorú nenávidí. Scéna sa mu zdala pre príbeh kriticky dôležitou. V štandardnej distribučnej verzii je namiesto obrazu červená obrazovka. Zatiaľ posledným filmom, ktorý Solondz dokončil, je film Palindromy (Palindromes, 2005). Slovami autora „Palindrom je slovo či jav, ktorý namiesto toho, aby sa vyvíjal, sa na konci zrkadlovo vracia na začiatok. Je to tak trochu metafora na tie časti v nás, ktoré sa nedajú zmeniť, zostávajú rovnaké. Či máte o 50 kíl menej alebo viac, alebo zmeníte pohlavie, aj tak vo vás zostáva niečo, čo je príznačné len pre vás a čo nemôže nič a nikto zmeniť, čomu nie je možné uniknúť.“ Hlavnou postavou je Aviva, dievča, ktoré má asi 12 rokov. Hrá ju osem rôznych herečiek. Dve z nich sú dospelé ženy, jedna je šesťročné dievčatko a jeden je dokonca chlapec. Nie vždy sa volá Aviva. Aj napriek všetkým metamorfózam, cez ktoré hlavná postava počas filmu prejde – zmena tvaru, veľkosti, farby pleti, pohlavia, zostáva nezmenená. Aviva otehotnie a Solondz nám predostiera viaceré scenáre, ako by jej tehotenstvo skončilo pri rôznych okolnostiach. Necháva na nás, aby sme si vybrali, čo sa nám zdá byť správne a čo nie, aby sme cez náš systém hodnôt rozhodli. Solondz nám ponúka na zváženie otázku morálneho relativizmu – čo je dobré a čo zlé za rôznych okolností. Je to jeho asi najpolitickejší film, veď aj u nás sa otázka potratov v pravidelných intervaloch vracia na pretras a vždy rozpoltí spoločnosť. Todd Solondz si svoje súkromie stráži, má rád svoju anonymitu a nechce sa jej vzdať. Keď práve pracuje na filme, nevyzrádza o ňom žiadne informácie, čo, samozrejme, neteší novinárov. Stráži ich a ochraňuje ako vlastné deti, kým nie sú pripravené, aby vydržali tlak obecenstva. Tento uzavretý, mäkko hovoriaci, artikulovaný intelektuál raz povedal: „Keď som vyrastal na predmestí, kde nebolo nič, čo by ma mohlo potešiť, žiadna kultúra, žiadne skutočné dobrodružstvo, myslel som si, že sa jedného dňa presťahujem na také a také miesto a môj život sa zrazu zmení. Že budem bývať na Manhattane, že sa bude okolo mňa stále niečo diať. A nakoniec, pre mňa divadlá, galérie a múzeá aj tak nie sú. Moje sú ulice a život na uliciach a nekonečné davy rôznych ľudí, ktorých sa neviem nasýtiť. Stále sú tu, stále je ich veľa a nikdy sa mi nezunujú, len sa prechádzať, posedávať a všetko pozorovať. Koniec koncov, ako často sa stáva, že sa človeku splní sen a vysnívaná magickosť sa stane realitou?“