Alena Rochovská, výskumníčka v oblasti chudoby a spoločenského vylúčenia, Queen Mary University of London Vyštudovala matematickú geografiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorandské štúdium prerušila už po roku, lebo odišla na materskú dovolenku. Spolu s manželom Braňom ju prežila na manželských internátoch, čo vzbudilo jej záujem o štúdium sociálnych vecí, vzťahov, sociálnych problémov a chudoby. Práve o chudobe napísala svoju dizertačnú prácu a vzápätí vyhrala konkurz na účasť na projekte Queen Mary University of London, ktorý bol zameraný na štúdium chudoby a spoločenského vylúčenia v bratislavskej Petržalke a podobnom sídlisku Nowa Huta v Katowiciach. Má 8-ročného syna Adama. S hosťom Slova sa zhovára Jakub Topol Prečo nejakú vysokú školu v Londýne zaujíma problém, ktorému nevenujeme žiadnu pozornosť ani my, ktorých sa to týka? – Túto otázku sme dostávali často. Transformácia ekonomiky a celej spoločnosti je pre západných bádateľov zdrojom obrovského množstva užitočných poznatkov. Na čele nášho tímu je navyše človek, ktorý sa už dlhý čas venuje alternatívnym systémom ku kapitalizmu. Je inšpiratívne hľadať ich tam, kde sa kapitalizmus ešte celkom neudomácnil. Na Slovensku by za čosi také možno aj upálili, existuje voči kapitalizmu vari nejaká skutočná alternatíva? – Budete sa čudovať, ale hneď niekoľko. Samozrejme, vo svete fungujú len v podobe lokálnych systémov, sú to akési modely, čo však neznamená, že by nemohli fungovať aj vo väčšom meradle, ale kapitalizmus je proti nim stále veľmi silný. Je to taký paradox, že u nás v akademickej sfére prevládajú pravicové postoje a všetko, čo je iné, je považované za nesprávne. Na univerzite v Londýne som sa zoznámila s Američankou Judit Grahamovou, ktorá na komunitnom základe buduje vo svete alternatívu voči kapitalizmu. A aj keď niektoré projekty prežijú len zopár rokov, podľa mňa to je robota, ktorá má význam. Existujú teda veľké rozdiely medzi pohľadom akademickej obce na takéto pokusy u nás a vo Veľkej Británii? – Na základe rozhľadenosti, dostupnosti informácií z celého sveta, vďaka permanentnému vzdelávaniu sú ľudia v tamojšom akademickom prostredí skôr v opozícii k neoliberálnym modelom. Nevníma sa to ako nejaký ľavicový „úlet“. A ako akademické teoretické bádanie, ktoré však nie je využiteľné v praktickom živote? – Ani to nie. V našom projekte sme sa napríklad zaoberali problémom nevyhnutnosti zabezpečiť také mzdy, z ktorých zamestnanec môže plnohodnotne žiť. Diskusia o tom na škole viedla k boju proti nízkym mzdám upratovačiek a obslužného personálu. Boj bol úspešný, čo si vyslúžilo i širokú medializáciu, a to je najlepší dôkaz, že ani projekty o alternatívach ku kapitalizmu nie sú len od života odtrhnutými akademickými debatami, ale majú praktický pozitívny dosah na každodenný život obyčajných ľudí. Preto sa o výsledky takejto akademickej činnosti zaujíma aj verejnosť. Najmä tá jej časť, ktorá pociťuje negatívne dôsledky neoliberálnej politiky. Kto takéto projekty a školy financuje? – Náš projekt o chudobe v Petržalke bol financovaný z verejných európskych zdrojov. Ale v Británii nemajú problém podporovať takéto projekty, lebo ich spoločnosť je všeobecne solidárnejšia a ľudia preto majú záujem, aby sa uskutočňoval výskum chudoby a spoločenského vylúčenia, lebo to považujú za problém, ktorý má riešiť spoločnosť ako taká, nie je to považované len za problém tých konkrétnych jednotlivcov. S pojmom „social exlusion“ – sociálne vylúčenie – sa stretávame čoraz častejšie aj na Slovensku. Čo si pod ním máme predstaviť? – Tento pojem je úzko spojený s pojmom chudoba, ktorú vnímame najmä ako materiálny nedostatok a nedostatok peňazí. Sociálne vylúčenie však znamená nemožnosť účasti na bežnom živote spoločnosti, teda nemôcť si dovoliť žiť tak, ako žije väčšina spoločnosti. Spoločenské vylúčenie postihuje v prvom rade chudobných ľudí, to je pravda, ale nielen ich a byť vylúčený zo spoločnosti neznamená len nemať peniaze. Toho, čo charakterizuje spoločenské vylúčenie, je viac. O chudobe či spoločenskom vylúčení sa však u nás hovorí v súvislosti s niektorými regiónmi stredného či východného Slovenska. Prečo ste sa vy zamerali naopak na Bratislavu, kde by tento problém podľa ekonomických štatistík ani nemal existovať? – Pretože verejné politiky, opatrenia na odstránenie chudoby a spoločenského vylúčenia – ak vôbec nejaké sú – sa zameriavajú práve na tie „problémové“ regióny a oficiálne sa vlastne ani nepripúšťa, že by tam, kde sa ekonomike ako takej darí, mohli byť aj chudobní ľudia. Teda takí, ktorí z tej prosperujúcej ekonomiky nič nemajú, hoci sa veľmi usilujú. Preto nás zaujímalo, či to tak naozaj je, a ak nie, aké vlastné riešenia takejto situácie hľadajú samotní ľudia, keďže spoločnosť v prosperujúcom regióne chudobu nerieši, lebo podľa nej tam žiadna byť nemôže. A ak, tak ide o povaľačov a drogovo závislých, ktorým nemá zmysel pomáhať. No a našli ste chudobu aj v Bratislave? – Veru, našli sme. A ako vyzerá chudoba v bohatom regióne? – Bežní ľudia si asi v prvom rade predstavia žobrákov a bezdomovcov alebo drogovo závislých ľudí. Nie je to pravdivá predstava? – Určite sú aj takí, ale navštívili sme najmä také chudobné domácnosti, kde obaja rodičia pracovali a mali deti. A napriek tomu boli chudobní. Toto je významný poznatok, lebo predošlá vláda razila teóriu, že zamestnanie je nástrojom na potieranie chudoby. Opak sa vo svete vie už dávno, ale teraz sme to dokázali na konkrétnom výskume: je mnoho zamestnaní, ktoré sú tak zlé platené, že ľudia sa za istých okolností môžu mať lepšie ako na sociálnych dávkach, ale z chudoby sa nedostanú. Za akých okolností? – Keď sú dávky extrémne nízke, neumožňujúce ani to najjednoduchšie dôstojné žitie, ako sa to stalo po nástupe Ľudovíta Kaníka na post ministra práce. V Bratislave sa pritom týmto chudobným žije ešte horšie, lebo životné náklady sú tam ešte vyššie. Označenie niekoho za chudobného môže byť aj veľmi subjektívne. Aké kritériá ste použili vy? – Porovnávali sme príjem s mediánom príjmu v bratislavskom regióne. Pod hranicu 60 percent mediánu sa nám dostalo 15 percent domácností a pod medián až 51 percent domácností. Medián pritom presnejšie ako priemer ukazuje, aké sú príjmy v danej oblasti, a býva preto nižší ako priemer, lebo vernejšie zachytáva rozvrstvenie príjmov medzi obyvateľov a poukazuje na to, aké veľké sú rozdiely medzi tými, ktorí zarábajú najmenej a najviac. To je dosť veľa. Prekvapilo vás takéto zistenie? – Veľmi, aj keď chápem, že do najbohatších rodín sme sa nedostali, lebo naším limitom bola ochota dobrovoľne spolupracovať a máloktorá bohatá rodina cíti potrebu zapojiť sa do výskumu chudoby. Máme chudobných viac alebo menej než pred rokom, pred dvoma? – Podľa našich zistení sa chudoba čiastočne aj rozrastá, ale predovšetkým prehlbuje. 65 percent rodín, ktoré už boli chudobné, sú na tom z roka na rok horšie, tí, ktorí už boli bohatší, sú na tom čoraz lepšie. Takže sú stále väčšie a väčšie, spoločnosť sa čoraz viac polarizuje a to je veľmi nebezpečný trend. V ktorých oblastiach pracujú zamestnaní chudobní a majú šancu zmeniť svoje sociálne postavenie v rámci tohto zamestnania? – Väčšinou to sú ľudia s nižším vzdelaním a práve preto pracujú v službách, ktoré nie sú náročné na kvalifikáciu. Ide o upratovačov, kuchárov, čašníkov, nešpecializovaných predavačov, robotníkov, remeselníkov. To je dôležitý poznatok práve vo vzťahu k hlavnému mestu, ktoré je centrom spoločenského diania, politiky, úradov, turistiky i podnikania a obchodu. Tu bude vždy dopyt po takýchto zamestnancoch, čiže keby sa aj títo ľudia pohli niekam „vyššie“, môžeme si byť istí, že ich nahradia iní. A zase tu budeme mať veľkú skupinu pracujúcich chudobných. Je to výsledok systému, v ktorom je mnoho zamestnaní platených tak zle, že sa z nich nedá vyžiť. A to je veľmi demotivujúce, keď ľudia zistia, že ani poctivou prácou v oblasti, v ktorej je dopyt po pracovných silách sa nemôžu dôstojne uživiť. Toto zistenie je zaujímavé napríklad v súvislosti so sľubom Ficovej vlády opäť posilniť ochranu zamestnancov v Zákonníku práce, proti čomu sa búri časť podnikateľov. Na koho stranu by ste sa priklonili? – Určite na stranu zamestnancov, lebo naše zistenia o ich zneužívaní v práci sú alarmujúce. Ľudia predsa nemôžu byť odsúdení na svojvôľu zamestnávateľov, pretože najčastejšie to vedie k chudobe a spoločenskému vylúčeniu. To, čo podnikatelia nazývajú „flexibilita pracovného trhu“, ľudí doslova ničí. Stabilita zamestnania, istota, že budú mať prácu aj zajtra, ak budú poctivo pracovať, je minimálne rovnako dôležitá ako výška príjmu. Často sme sa stretli s ľuďmi, ktorí si nikdy nemôžu byť istí, kedy dostanú výplatu, na koľkokrát im ju zamestnávateľ dá a teda nie sú schopní zodpovedne hospodáriť, nemôžu si dovoliť rozumne investovať do lepšej budúcnosti, lebo napríklad nemôžu vedieť, či im platba za nejaký kurz nespôsobí problémy s pokrytím základných nevyhnutných výdavkov (napr. nájomné), keďže nemajú istotu, kedy dostanú mzdu. Pomôže týmto ľuďom posilnenie práv zamestnancov v Zákonníku práce? – Vo všeobecnosti áno, neviem však, ako konkrétne budú tie nové ustanovenia vyzerať. Rozhodne potrebujú väčšiu istotu zamestnania, väčšiu istotu vyplatenia mzdy. Okrem toho by však štát mal nájsť zdroje, aby týmto ľuďom pomohol preklenúť dočasnú finančnú núdzu, veď niekedy môže ísť len o pár dní. Títo ľudia totiž nemajú už žiadnu finančnú rezervu a nemajú možnosť získať ani len krátkodobé pôžičky. Oficiálne totiž dostávajú len minimálnu mzdu a aj keď im zamestnávateľ ešte dáva niečo „bokom“, v žiadosti sa posudzuje len oficiálny príjem, takže sa k pôžičke na preklenutie krátkodobého problému alebo na investície do vzdelania, do inej kvalifikácie ani nedostanú. Nehovoriac o tom, že sú to ľudia, ktorí majú právo na mzdu za vykonanú prácu, nie na dva-trikrát, nie potajomky a na čierno. Je to ponižujúce, robí to z nich menejcenných občanov. Uvedomujú si to aj tí ľudia, ktorých sa to týka, vnímajú to ako nespravodlivosť? – Väčšinou iba pokrčia plecami, že s tým aj tak nič neurobia. Je v tom odovzdanosť osudu a bezmocnosť. Najmä starší len dúfajú, že sa ich deti budú mať lepšie. Neuvedomujú si, že majú právo postaviť sa proti. Alebo už jednoducho majú priveľa negatívnych životných skúseností, že nech robili čokoľvek, vždy napokon prehrali, vždy napokon o spoločnosti rozhodli ľudia, ktorí mali politickú moc alebo peniaze. Alebo oboje. Ale napriek tomu si títo ľudia uvedomujú, že by to tak nemalo byť, pociťujú to ako nespravodlivosť, boli by radi, keby to bolo inak, aj keď sú s takýmto stavom zmierení. A ako to berú mladí ľudia? – Je to podobné, pretože tieto pohľady na svet sa v chudobných a spoločensky vylúčených rodinách dedia. Podobne, ako sa nám potvrdilo, že sa dedí aj chudoba. Ako sa môže chudoba dediť? – Deti, ktoré vyrastajú v chudobných rodinách, nemajú podmienky na to, aby sami do chudoby nespadli. Jednak sa nám potvrdilo, že najohrozenejšie sú deti, najmä v rodinách s jedným rodičom a viacerými deťmi zažívajú deti naozaj veľký nedostatok, jednak sa tento nedostatok prejavuje na sociálnom vylúčení: tieto deti sa nedostanú k takému kvalitnému vzdelaniu, k takej dobrej kvalifikácii, k takým dôležitým informáciám, k takým užitočným kontaktom, nezískajú taký dokonalý prehľad o svete a o tom, kam sa hýbe, ako v rodinách bohatších. Tento štát totiž nemá mechanizmy, ktorými by nahradil to, čo im nemôžu dať rodičia. A tak z chudobných detí s najväčšou pravdepodobnosťou vyrastú aj chudobní dospelí. Ako sa tí chudobní usilujú sa zo svojej situácie dostať, aké stratégie používajú na zlepšenie svojej situácie, ak sa vôbec usilujú ju zlepšiť? – V drvivej väčšine prípadov sa o to, samozrejme, aj sami usilujú, najmä ak ide o deti. Ale najmä tí zamestnaní majú minimálne nástroje. Nezamestnaní si aspoň hľadajú prácu, chudobní zamestnaní na inú často nemajú vzdelanie a nemajú čas, aby si ho doplnili, lebo za vzdelávanie sa im nikto nezaplatí, neuživili by sa. Keďže pracujú, nemajú čas sa obzerať po lepšej práci, takže najčastejšou stratégiou je, že si buď požičiavajú peniaze najmä od rodiny, ale majú dve-tri práce, často to však už nie je ďalšie riadne zamestnanie. Hlavnou stratégiou mladých ľudí je zasa nájsť si prácu v zahraničí, v podstate ani neuvažujú, že by sa im to mohlo podariť doma. Podľa minulý týždeň zverejneného výskumu však odísť do zahraničia za prácou neplánujú len tri percentá mladých ľudí, takže túto stratégiu zjavne volia aj deti z bohatších rodín, nie? – To áno, ale je v tom veľký rozdiel. Deti z bohatších rodín sa na to pozerajú ako na príležitosť privyrobiť si, získať zaujímavé životné skúsenosti, rozšíriť si kvalifikáciu, poprípade sa zabaviť, zažiť dobrodružstvo. Oni sa napríklad cielene zameriavajú iba na zamestnanie v odbore, ktorý vyštudovali alebo ktorému sa chcú venovať. Ale deti z chudobných rodín chcú odísť zo Slovenska za každú cenu, lebo chcú prežiť, normálne, dôstojne žiť. Odchádzajú robiť kamkoľvek, čokoľvek, len aby si zarobili, aby si priniesli na Slovensko nejaké peniaze. A čo neformálna, resp. vyslovene čierna ekonomika? Zapájajú sa chudobní a spoločensky vylúčení do nej? – Nelegálne príjmy nám priznala každá druhá domácnosť, v Bratislave je takých možností veľa. Mnoho ľudí sa nehlási do evidencie nezamestnaných či sociálne odkázaných, lebo dávky sú nižšie než nezdanené zárobky, ale aj preto, že pravidelné hlásenie sa na úrade im prácu neprinesie, naopak, môžu tak stratiť čas, ktorý potrebujú na výkon nelegálnej práce. Títo ľudia to nerobia naschvál, nepoznám prípad, že by niekto dal výpoveď z jedného dobre plateného zamestnania, aby si mohol zarábať na čierno. Ľudia chápu, že je výhodnejšie byť legálne zamestnaným z hľadiska budúcej penzie, dovolenky a pod. Takže, ak sa zapájajú do nelegálnej ekonomiky, je to len preto, že sú ochotní živiť sa prácou, ale legálna ekonomika im takéto možnosti neposkytuje. Povedali ste, že tento štát nemá nástroje, aby sa chudobné deti z chudoby dostali, ale aké nástroje by to vlastne mali byť? – V prvom rade bytová výstavba. Nedostupnosť vlastného bývania vrhá mladých ľudí do chudoby, lebo aj na podpriemerné bývanie potrebujú obrovské financie. Najčastejšie to riešia bývaním v podnájme na čierno, čo ich však stojí veľa peňazí, takže si okrem toho môžu dovoliť už len máločo a opäť sú chudobní. Nehovoriac o tom, že si nedokážu našetriť na kúpu vlastného bývania a na splácanie vysokých úverov tiež nemajú. Štát by teda mal týmto ľuďom pomôcť, aby si kúpili byty? Napríklad bonifikáciou úrokov z hypotekárnych úverov? – Ja si myslím, že štát a samospráva by sa mali zamerať na výstavbu nájomných bytov. U nás sa po roku 1989 udomácnila predstava, že každý musí mať vlastný byt. Ale to je nezmysel, veď vo vyspelom zahraničí je nájomných bytov rádovo viac než na Slovensku. Je to rýchly jednoduchý spôsob, ako sa dostať k vlastnému bývaniu, a dostatok nájomných bytov tiež podporuje mobilitu ľudí za prácou, lebo ukončiť nájom jedného bytu a prenajať si iný je jednoduchšie, než byt predať a potom iný kúpiť. Takže ten, kto by sa mal o týchto ľudí starať v zmysle pomôcť im je štát a samospráva? – Štát i samospráva majú nezastupiteľnú úlohu, lebo majú v rukách legislatívu i obrovské financie z našich daní. Mal by to tiež robiť ako rozumnú investíciu, lebo ak sa títo ľudia dostanú z chudoby, budú tiež odvádzať dane, odvody a poplatky. Ale myslím si, že aj preto, lebo štát má byť nástrojom medziobčianskej solidarity. Na druhej strane niektoré aktivity sú výlučne doménou občianskych komunitných iniciatív. V rámci tohto projektu sme rovnaký výskum robili na sídlisku Nowa Huta v Katowiciach, kde sme zistili oveľa silnejšie komunitné väzby medzi ľuďmi. Jednou z vážnych úloh komunitnej práce je pretrhnúť spoločenské vylúčenie chudobných ľudí, zatiahnuť ich do života, do aktivít komunity, v ktorej žijú. A kto by toto mal robiť? – Občania, tzv. tretí sektor, čiže neziskové občianske združenia. Prečo to nerobí? – Lebo je zdecimovaný, občiansky sektor na Slovensku sa scvrkol na zopár tzv. think-tankov alebo nadácií, ktoré len šíria ideológiu a zasahujú do vysokej politiky, ale iba málokde fungujú naozaj občianske iniciatívy, v ktorých hlavné slovo majú radoví občania, ktoré riešenia ich reálne problémy, ktoré im pomáhajú. Všimnite si, že s výnimkou vyslovenej charity spoločnosť ani neoceňuje, nehodnotí vysoko ľudí, ktorí sa venujú nejakej dobrovoľnej práci a to ani na komunálnej úrovni. Čím si vysvetľujete tento stav? – Prvý ani druhý sektor nemajú o silný tretí záujem. Politikom to vyhovuje, lebo tretí sektor je priestorom na nezávislé myslenie a nezávislé konanie. Všimli ste si napríklad, pod aký politický tlak sa dostali ochranári kvôli sporom o obnovu Tatier? Aj toto je tretí sektor a takýchto protivníkov si ani politici, ani veľké korporácie neželajú. Bolo to vidieť aj z vystúpenia jediného človeka z komunitnej sféry na prezentácii výsledkov nášho projektu v Petržalke, ktorý vlastne stál v opozícii. Tretí sektor je takmer vždy v opozícii voči tým, ktorým nejde o obyčajných ľudí. A keďže je ten boj pričasto neúspešný, ľudia stratili chuť sa v niečom angažovať. Lenže spoločensky vylúčení ľudia sú v takom prípade úplne bez šance na zmenu ich situácie, nie? – Zistili sme zaujímavú vec: najčastejšie si pomáhajú chudobní medzi sebou. To sú totiž – okrem rodinných – jediné spoločenské väzby, ktoré im ešte ostali. Je to, samozrejme, len veľmi malá akútna pomoc, napríklad stokorunáčka do výplaty na nákup, takže tieto spoločenské siete im opäť umožňujú „iba“ prežiť. Nemôžu im už pomôcť odraziť sa vyššie. Na druhej strane sme v rozhovoroch zistili, že keď sa ľudia ocitli medzi chudobnými, stratili niekdajšie spoločenské väzby. Napríklad, keď prišli o zamestnanie a usilovali sa hľadať pomoc a podporu u bývalých kolegov, tak tieto kontakty naraz prestali fungovať. Takže zostáva len rodina? – Paradoxne práve v Petržalke občas už ani rodinné väzby nepredstavujú pre chudobných záchranu, lebo v Bratislave vôbec žije veľa ľudí z iných častí Slovenska a chudobní si väčšinou nemôžu dovoliť udržiavať s príbuznými kontakty, ktoré by pre nich mohli znamenať vytrhnutie z chudoby, zo spoločenského vylúčenia. Drahá je pre nich doprava, drahé je telefonovanie, už aj pošta. Takíto ľudia sú už úplne izolovaní. A keďže Nowa Huta vznikla presťahovaním celých komunít z dedín, tak tie väzby medzi ľuďmi – až rodinné vzťahy – sa zachovali a rozvíjajú. V Petržalke sme aké-také vzťahy našli iba v menších bytovkách, vo veľkých panelákov sa ľudia nepoznajú ani len z videnia, o vzťahoch takmer nemôže byť ani reči a o vzájomnej pomoci už tobôž nie. Petržalka a vlastne všetky „socialistické“ sídliská boli zvláštnym fenoménom v tom zmysle, že zotierali spoločenské a ekonomické rozdiely. Na jednom poschodí žil učiteľ s riaditeľom podniku, šoférom nákladiaku a posunovačom na železnici či pracovníkom ministerstva. Zmenilo sa to, začali vznikať čosi ako getá chudoby? – Natoľko náš výskum rozsiahly nebol, ale našli sme také mikrooblasti, povedzme dva-tri vchody v paneláku. Nenazvala by som to však ako getá. Občas to tak vnímajú nespokojní ľudia „zvnútra“, ale iní ľudia na tej istej ulici to tak nevnímajú. Nech aj títo ľudia nemajú peniaze, predsa už len keď idú do obchodu musia vidieť okolo seba dobre oblečených ľudí, drahé autá, každý má moderný mobilný telefón. Ako potom vnímajú svoju chudobu: ako vlastné zlyhanie, alebo z nej vinia spoločnosť? – Väčšinou sa ľudia za chudobu hanbia, nechcú o nej hovoriť, dokonca ju subjektívne odmietajú uznať. Najmä tí, ktorí pracujú, hovoria, že mnoho ľudí je na tom aj horšie, lebo priznanie vlastnej chudoby by považovali za svoje zlyhanie. Pritom práve títo ľudia by mali mať právo byť nahnevaní na spoločnosť: veď pracujú, neflákajú sa, usilujú sa a aj tak sú chudobní. Viete, mám pocit, že keď nás niektorí sociológovia presviedčajú, že ľudia vždy svoju situáciu hodnotia zle, horšie než objektívne je, že sú automaticky pesimistickí, tak to nie je pravda a ak ľudia povedia, že sa majú horšie než napríklad pred rokom, tak sa naozaj majú horšie. A myslíte si, že sociálna politika doterajšej slovenskej vlády bola dosť motivujúca, vytvárala dostatočné prostredie, aby sa chudobní a spoločensky vylúčení mohli zo svojej biedy dostať? – Nepochybujem, že keby také nástroje boli k dispozícii, tak tí aktívni by ich využili. Veď akú väčšiu aktivitu už chcete od ľudí, ktorí pracujú? To nie sú žiadni flákači, ktorí len čakajú na sociálne dávky. Ak ani títo ľudia nevyužívajú nástroje sociálnej politiky na odstránenie chudoby, tak sú len dve možnosti: buď nie sú v praxi využiteľné, alebo žiadne nie sú. Ja to vidím na tú druhú možnosť. Čo by títo samotní ľudia privítali, čo by im pomohlo? – V prvom rade potrebujú informácie, na čo všetko majú nárok, čo všetko môžu na zlepšenie svojej situácie využiť. Viete, až sa musím zasmiať, keď pracovníčka sociálneho úradu povie, že všetko predsa sprístupnili na internetovej stránke. Veď títo ľudia nemajú ani počítače, nieto ešte pripojenie k internetu. Zväčša s ním ani nevedia robiť. Alebo že denne vybavia sto telefonátov. Chudobní nemajú na prevádzku telefónnej linky, dokonca niekedy aj samotný prístroj zanesú do záložne. Riešením by mohli byť akési „help“ centrá, kde by bolo dosť ľudí na individuálny prístup k návštevníkom. Niečo podobné by mohli robiť nejakí terénni pracovníci. Pre tých, ktorí nemajú zamestnanie by boli užitočné verejnoprospešné práce, aby nestratili pracovné návyky, širšie spoločenské kontakty. Na úvod rozhovoru ste hovorili čo z výsledkov výskumu prekvapilo vás. Čo však prekvapilo vašich britských kolegov? – Najviac ich prekvapila tá odovzdanosť osudu, ktorú charakterizovala veta: už sme sa s tým zmierili, dáko už dožijeme, len nech sa naše deti majú lepšie. Oni totiž dobre vedia, že ak sa zmierime s týmto neoliberálnym modelom, naše deti sa lepšie mať nebudú.
