Denník SME uverejnil 4. 8. 2006 zvláštny výklad toho, čo sa stalo v libanonskej dedine Kana. V skutočnosti sa stala dejiskom surového masakru izraelskej armády, čím sa zopakovala tragédia spred desiatich rokov. Izraelská armáda vtedy za vlády umierneného Peresa, ktorý bol poverený aj riadením ministerstva obrany, zabila 109 libanonských civilistov. Na rozdiel od citácií, ktoré uvádza autorka článku, obyvatelia Kane, ktorí prežili túto hrôzu, ihneď ráno po masakre rozprávali celému svetu nasledujúci príbeh. Šesťdesiat občanov Kane pochádzajúci z dvoch rodín sa uchýlilo na prvé poschodie nedokončenej trojposchodovej budovy. Chceli sa ukryť pred raketami a delostrelectvom. Nemali v úmysle sa ukryť pred lietadlami. To sa jednoducho nedá. Robili len to, čo aj v minulých dňoch. Medzi ukrývajúcimi sa dedinčanmi bolo tridsať detí. Večer sa k nim pripojilo niekoľko cudzích detí. Mnohé z nich boli zdravotne postihnuté. Cez deň sa deti hrali vonku, behali po uliciach a ich rodičia zháňali potraviny, varili a starali sa o rodinu. Izraelská armáda je najlepšie vybavená modernými technológiami. Patrí k najlepším na svete. Je známe, že dlhodobo sníma všetko, čo sa deje na libanonskom území. Možno preto predpokladať, že ako každý deň , tak aj v deň útoku snímali deti a ich rodičov. Predpokladáme, že vedeli, kto je v tejto budove. Minimálne o tom mali vedieť – prípadná nevedomosť neospravedlní tento kriminálny čin. Zavádzania a krutá realita Podľa slov dedinčanov začalo bombardovanie hodinu po polnoci. Ich úkryt úplne zničili. Až dve hodiny po útoku sa podarilo spojiť sa s libanonským Červeným krížom a s civilnou obranou. Dovtedy sa totiž nedokázali priblížiť k dedine, hoci boli od nej vzdialení len pár kilometrov. Bránila im v tom intenzívna paľba izraelskej armády. Záchranné práce sa tak začali až ráno. Možno predpokladať, že v úkryte boli hneď po útoku mnohí ľudia ešte nažive a potrebovali pomoc. Tej však nebolo a tak zomierali. Posledné nálety na dedinu boli v čase raňajok. Tých sa však už nedočkali. Na záberoch z televíznej stanice Al – Jazeera, ktoré vysielala už o ôsmej ráno priamo z miesta činu, bolo jasne vidieť hrôzostrašné dielo skazy. Detské obete vyťahovali z ruín. Priamo na mieste tragédie boli okrem dedinčanov aj príslušníci civilnej obrany, Červeného kríža, arabskí aj zahraniční spravodajcovia prestížnych svetových agentúr. Obrazy vysielala okrem TV Al – Jazeera aj BBC, Sky News a CNN. Niet pochýb o tom, že vraždenie vykonala izraelská armáda a že deti boli v úkryte. Naopak, niet jediného dôkazu, že v dedine boli príslušníci hnutia Hizballáh. Nik z tých, čo prežili, masaker nepotvrdil. Nepotvrdil, že z dediny bola vypálená smerom na Izrael čo i len jediná strela. Nielen v deň tragédie, ale aj od začiatku izraelskej agresie vôbec. Niekoľko dní po masakre podsúva slovenskej verejnej mienke redaktorka denníka SME vybrané citáty prinajmenšom čudného charakteru. Dezinformujú a sú polopravdivé. Tvrdenie, že počet obetí je oveľa menší, nezmení fakt, že sa hromadné vraždenie odohralo. V tejto súvislosti je neseriózne citovať niektoré internetové domény, ktoré tvrdia, že obete boli nastrčené. Rovnako neboli ľudským štítom vytvoreným Hizballáhom. A ani ostatní obyvatelia domu, záchranári a novinári neboli nájomní herci platení Allahovou stranou. Pomôže iba pravda Masaker nebol dielom dobrého režiséra, ale výsledkom cieľavedomého rozhodnutia izraelskej armády, ktorá je hlavným vinníkom nielen tragédie v Kane, ale aj mnohých podobných aktivít spáchaných v Libanone a v Palestíne. Napríklad zavraždenia rodiny v Gaze pred mesiacom a pol. Alebo osemsto obetí v Libanone za 20 dní ofenzívy. To nie je bábkové divadlo v réžii Arabov, ale vojnový zločin. Keby autorka spomínaného článku chcela byť objektívna, tak by mohla citovať napríklad Human Right Watch, ktorá označila bombardovanie civilistov izraelskou armádou za vojnový zločin. Podľa tejto organizácie zaoberajúcej sa ochranou ľudských práv neospravedlňuje bombardovanie nevinných obetí ani tvrdenie Izraela, že príslušníci Allahovej strany sa nachádzajú medzi civilistami. Napokon, ak má izraelská armáda čisté svedomie, tak by mala dovoliť vyšetrovanie tragédie nezávislou medzinárodnou komisiou. Po masakre v Kane ostalo nažive 5 dospelých osôb a 1 dieťa. Ich svedectvo, rovnako ako aj ostatných dedinčanov, dokumentuje ľuďom v Libanone a aj na celom svete skutočnú pravdu o izraelskej vojenskej politike a o ľuďoch, ktorí ju tvoria. Musíme si podrobne všímať ako informujú média o vojenskej agresii, vraždách a masakrách. Ak ich niekto kryje, dezinformuje o nich, preberá za ne morálnu spoluzodpovednosť a umožňuje uskutočnenie ďalších takých činov. Uspokojiť sa môžeme len s pravdou a spravodlivosťou. Nezabíjajme obeť dvakrát. Autor je publicista
