Kto prehráva v hre víťazov

Veľká Británia mení svoj postoj k migrácii pracovnej sily. V debate, ktorú ovládal optimistický tón a volanie podnikateľských zväzov po lacnej, kvalifikovanej pracovnej sile z východu, sa ozývajú stále častejšie kritické hlasy. Nedávna správa, podľa ktorej prišli do krajiny niekoľkonásobne viac pracovníkov z nových členských krajín, než sa očakávalo, je ďalším z dôvodov privádzajúcim vládu v Londýne k rozhodnutiu obmedziť mobilitu pracovnej sily z Rumunska a Bulharska. O zmene klímy vo verejnej debate o výhodách a nevýhodách voľného prílevu pracovnej sily do Británie píše pre denník The Guardian ekonomický editor Larry Elliott. Británia bola jedným z troch pôvodných členov EÚ, ktoré po máji 2004 plne otvorili svoj pracovný trh ľuďom z nových členských krajín. Vláda v Londýne prezentovala svoj postoj ako dôsledné nasledovanie liberálnych zásad voľného trhu. Argumentovala však aj ekonomickými výhodami takého rozhodnutia. Tie zhrnul David Levin, výkonný riaditeľ UBM (Veľká britská mediálna skupina) do vety: „Migrácia z Európy do Británie, historicky a súčasne po rozšírení v roku 2004, posilnila rast a zvýšila atraktívnosť otvorenej britskej ekonomiky.“ Malo teda ísť o hru, v ktorej sú víťazmi všetci – migranti, ktorí benefitujú z vyšších platov, než v aké mohli dúfať doma, britskí podnikatelia, ktorí zaplnia lacnou pracovnou silou miesta, v ktorých Briti nechceli pracovať (resp. boli by ochotní pracovať ale za vyšší plat) a tým zvýšia svoju konkurencieschopnosť, britskí spotrebitelia, ktorí získajú lacnejšie tovary a služby, a nakoniec Británia ako taká, nakoľko pracovní migranti sú väčšinou mladí, zdraví ľudia bez rodiny (resp. rodinní príslušníci ostávajú doma), a tak prispievajú do verejných financií daňami a sociálnymi dávkami podstatne viac, než z neho cez sociálne výhody čerpajú. Naviac, o pracovné miesta sa nemali báť ani „obyčajní Briti“ – novoprišelci mali zaplniť najmä pozície, ktoré boli dlhodobo neobsadené. Pozitíva, ale… Príchod lacnej pracovnej sily do krajiny ekonomike pomohol – pri všeobecnom, krátkodobom pohľade. Komu pomohol viac, komu menej a kto mohol dokonca stratiť však naznačujú slová hlavného ekonóma Chief of England Jacsona Hole citované v spomínanom článku: „Pracujúci majú menej priestoru pre rokovania o vyšších platoch, keď stoja tvárou v tvár potenciálnemu odchodu firmy do zahraničia či využitiu, alebo hrozbe využitia lacnej pracovnej sily migrantov.“ Larry Elliott menuje aj ďalšie argumenty, kvôli ktorým je potrebné mať vyváženejší pohľad na migráciu pracovnej sily. Po prvé, ekonomický rast nie je všetkým (a na rozdiel do Slovenska, dokonca aj v „liberálnej“ Británii, sa na tom zhodne drvivá väčšina politickej scény). Ak je jeho dôsledkom poškodzovanie životného prostredia, ak sa v dôsledku zlyhávajúcej, preplnenej verejnej infraštruktúry zhoršuje kvalita života, zvýšenie tempa ekonomického rastu o niekoľko desiatok percenta sa stáva nedôležité. Lídri globálneho kapitalizmu sa budú vždy v prvom rade pozerať na potenciálne hospodárske zisky. Politická reprezentácia však musí vidieť širšie – práve ona je zodpovedná za zachovanie politickej a sociálnej štruktúry, ktorá umožňuje existenciu modernej spoločnosti v jej dnešnej podobe. Nerovné rozdelenie ziskov Spochybniteľný je aj argument, že prílivom lacnej pracovnej sily získavajú všetci – niektorí samozrejme viac (lebo veď nerovnosti sú „prirodzené“), niektorí menej, ale všetci. Všeobecné delenie je rovnaké ako pri distribúcii mnohých iných „výhod neregulovaného trhu“ – čím ste na tom lepšie (či už finančne, vhodnou formou vzdelania či spoločenskými kontaktmi), tým viac získavate. Okrem iného aj preto, že šance že vaše zamestnanie ohrozí lacná pracovná sila z východnej Európy sú malé. Britskí majitelia a manažéri úspešných podnikov, právnici, úspešní novinári… – teda presne tí, ktorí majú podstatne väčšiu možnosť ovplyvňovať verejnú mienku než „bežní ľudia“ – získavajú z takej situácie aj druhýkrát. Platia menej domácim pomocníkom, remeselníkom, majú lacnejšie služby. Podľa výskumu Ian Dew-Beckera a Roberta Gordona z Northwestern University v Illinois získalo najbohatších 10 percent amerických pracujúcich až polovicu zo všetkých výhod, ktoré priniesol vyšší ekonomický rast v rokoch 1966 – 2001. Zvyšných 90 percent sa muselo uspokojiť s druhou polovicou, aj tu však benefity rýchlo klesali smerom k nižším vrstvám spoločenskej hierarchie. Štandardným vysvetlením je, že rýchle technologické zmeny prinášajú prirodzene viac výhod vzdelanejším, kvalifikovanejším ľuďom. Podľa Dew-Beckera a Gordona je však toto vysvetlenie nepresvedčivé. Technologické zmeny prebiehali v americkej ekonomike aj v období 1920 až 1970 – iného druhu, v určitom zmysle pomalšie, ale predsa. Napriek tomu miera nerovnosti v USA v tomto období klesala. Podľa spomínaného výskumu: „Nerovnosť vtedy poklesla rovnako, ako od roku 1970 doteraz stúpla. Máme veriť tomu, že technologické zmeny v rokoch 1920-1970 boli „výhodné pre nekvalifikovaných pracovníkov“? Je možné, že najslávnejšie časy pásovej výroby so silným postavením odborov vytvorili dostatok monotónnych pracovných pozícií pre absolventov stredných škôl. No fakt, že boli tieto pracovné miesta relatívne dobre platené, má skôr omnoho viac spoločného so silou odborov a neprítomnosťou imigrantov a (lacného) dovozu.“ Nie len xenofóbia Podľa Larryho Elliotta sú preto protesty s prílivom nových migrantov nielen otázkou xenofóbie, strachu z cudzieho, ale aj triednou záležitosťou. Pre britského podnikateľa znamená príchod lacnej pracovnej sily z Poľska, pobaltských republík, Slovenska, neskôr Rumunska či Bulharska menej starostí z odbormi, nižšie výdavky na pracovnú silu a vyššie zisky, lacnejšiu opatrovateľku k deťom a lacnejšieho vodoinštalatéra. Pre britských pracujúcich sa však rovná väčšiemu tlaku na znižovanie miezd, väčšej zadĺženosti (príchod migrantov bez intenzívnejšej bytovej výstavby zvyšuje napríklad ceny bývania, ľudia si teda musia brať vyššie hypotekárne úvery), väčšej hrozbe nezamestnanosti. Britské oficiálne kruhy sa niekedy snažia pripísať odpor voči pracovným migrantom z východu Európy len na vrub malej xenofóbnej skupine ľudí, potenciálnych voličov pravicovo–extrémistických strán ako je BNP (Britská národná strana). Čiastočne to je pravda. Nemožno však zabúdať na širšiu dimenziu problému – lacná pracovná sila zo zahraničia neprináša rovnaké výhody všetkým. Pre niektorých môže byť dokonca ekonomickou a sociálnou hrozbou. Od toho je už len krok k tomu, aby bol pocit sociálnej neistoty politicky zneužitý. Druhá strana Pravda o nerovnakých výhodách migrácie platí aj na „druhej strane“ – teda v krajinách, z ktorých pracovníci odchádzajú. Argument, že mladí, kvalifikovaní ľudia odchádzajúci za prácou „vonku“ sa raz vrátia a budú mať nové zručnosti, ktoré im pomôžu lepšie sa uplatniť na trhu práce a pomôžu aj celej ekonomike, platí len čiastočne. Len minimum migrantov si nájde prácu adekvátnu ich vzdelaniu či kvalifikácii. Väčšinou robia manuálne, jednoduché práce, pri ktorých je ťažko hovoriť o zvyšovaní si kvalifikácie či osobnej hodnote na trhu práce. Absolventka slovenskej vysokej školy, ktorá v Británii striedavo upratuje byty a pomáha v supermarkete, to nebude mať po návrate o nič ľahšie pri uplatnení sa na pozícii adekvátnej svojmu vzdelaniu. Domov si síce donesie ušetrené peniaze, ktoré jej uľahčia život, z pohľadu jej vzdelania sú to však stratené roky. V lepšom prípade si zlepší znalosti cudzieho jazyka. V horšom ani to nie – je známe, že napríklad Poliaci v Británii vytvárajú silné komunity. Mnohí „poľskí inštalatéri“ tak po anglicky vôbec neprehovoria. Odchod za prácou do zahraničia môže byť samozrejme pozitívnou skúsenosťou. Často migrantovi finančne pomôže – a často je v tomto zmysle najlepším východiskom z núdze. Nemožno však zatvárať oči práve pred tým, že je to často len východisko z núdze.