Nejde predsa (iba) o telo

Leto a všetko, čo k nemu patrí, je ako stvorené na to, aby nám sústavne pripomínalo, že sme nielen rozumné, ale aj telesné bytosti. Farmaceutické firmy, reklamné agentúry a v neposlednom rade módne (a iné) časopisy majú však „leto“ po celý rok a podľa toho sa správajú. Kult tela Tu sú ukážky niektorých titulov z populárnych časopisov zameraných predovšetkým na ženy: „Prázdninová zlatá pokožka po celý rok“. “Zdravie a harmónia Vašich vlasov“. „Lesk na pery s kovovým efektom“. „Všetko pre Vaše oči“. „Absolútne plus proti vráskam“. “Ako premeniť suché ruky na jemný hodváb?“ „7 tipov pre krásne nohy“. „Vysnívaná sviežosť pre vaše chodidlá“… Ako vidno aj z týchto ukážok, žiadna časť tela nemá byť opomenutá. No pritom sa, pravdaže, nezabúda ani na celé telo: „Darujte si nové telo“. „Vytvarované telo bez liposukcie“. „Zvýraznite svoju ženskosť“. Nezabúda sa však ani na muža a jeho telo, napríklad, že „pravému džentlemenovi nesmie chýbať hydratačná emulzia“. A nezabúda sa ani na zmysly: „Objavte znova svoje zmysly“. „Sex na mieru“. „Zažite vášeň“. „Zvodný prísľub“. Celý svet – aspoň ako vyplýva z týchto reklamných sloganov, ale aj, pokiaľ sa dá usudzovať na základe filmov, kníh, umeleckých fotografií alebo podľa každodenného správania sa ľudí (móda, masové športovanie, piercing, tetovanie atď.) – je už dlhší čas doslova posadnutý ľudským telom, a to mladým, krásnym a zdravým telom. Súčasný človek (a je už takmer jedno, či je to žena alebo muž), ak chce byť „in“, poddáva sa rozmarom módy, redukčným diétam, plastickým operáciám… Zrodilo sa nové náboženstvo – kult tela. Ide však naozaj (iba) o telo, o bezprostredné telo? Imaginárne telo V dejinách kultúry a myslenia sa sformovali dva základné prístupy k telu. Z prvého filozofického („metafyzického“) pohľadu je človek predovšetkým (alebo dokonca výlučne) mysliaca bytosť a ako taký je skoro beztelesný; záležitosti spojené s telom treba ponechať v plnej kompetencii biológie a fyziológie. Zo sociologického pohľadu je ľudské telo spoločenským produktom, ktorému každá spoločnosť vtláča svoju zvláštnu pečať, a teda má svoju vlastnú históriu. Bryan S. Turner, priekopník a zakladateľ sociológie tela, tvrdí, že vo všetkých historických etapách bolo ľudské telo tvarované kultúrou, ale každá kultúra ho utvára svojím vlastným spôsobom. Moderná kultúra vytvárala predovšetkým silné telá robotníka a vojaka. Typ činnosti úloh si jednoducho „vyžiadali“ takéto telo (slabé telá nemôžu vydržať rytmus práce v priemysle a nároky vojenskej služby) a spolu so silným telom stanovovali štandardy sily a slabosti, zdravia a nemoci. Dnes sa však potreba svalnatých robotníkov a vojakov nepociťuje. Predovšetkým sa celkom inak pozeráme na telesné potreby. „Ľudské telo je dnes v prvom rade orgánom spotreby, konzumu… Je predovšetkým odberateľom zážitkov. Konzumuje a stravuje zážitky. Je nástrojom rozkoše…,“ tvrdí Zygmunt Bauman. Súhlasím, ale s tým dodatkom, že dnešné telo nie je ani tak nástrojom bezprostredných zážitkov, bezprostrednej rozkoše, ale skôr produktom ich obrazu, „obeťou“ našich predstáv, fantázii a niekedy tiež sebaklamu. Napokon, mnohí vedia, že celé „tajomstvo“ sexuality nespočíva v samotnom telesnom styku, ale je „skryté“ v hlavách ľudí – v našich obrazoch, predstavách, v našej fantázii. Preto tiež, keď nás už spomínaný reklamný slogan vyzýva „zažiť vášeň“, nemyslí tým naplnenie erotickej túžby, ale kúpu luxusného automobilu. Naplno sa tu využíva jedna zo zvláštností ľudskej imaginácie, ktorá je vždy mnohoznačná, teda nevzťahuje sa na jeden objekt, ale súčasne na viacero objektov. A tak sa stáva, ako v tomto konkrétnom prípade, že vy si pod reklamným titulom možno vybavíte príjemný erotický zážitok, zatiaľ čo on je zameraný na obyčajný, vecný predaj auta. Účelom reklamy je približne takýmto spôsobom využiť mnohoznačnosť imaginárneho sveta a súčasne ho „zdisciplinovať“, zamerať na žiadaný predmet. Takto trh pomocou reklamy modeluje „svojho“ človeka, formuje jeho potreby, vzory, vnucuje mu svoj vkus atď., skrátka, vytvára celú jeho (novú) identitu. A keď si potom povedzme kupujeme nové šaty, zároveň si s nimi – či už vedome alebo nevedomky, chtiac alebo nechtiac – kupujeme nový obraz o sebe samých, zvlášť o svojom tele, vzhľade. Zámerom je súčasne vyvolať dojem, že ide o celkom „prirodzené“ požiadavky alebo hodnoty, teda také, ktoré patria k telu akosi samy od seba. V skutočnosti napríklad štíhle až chudé telo je spojené s požiadavkami, hodnotami, normami a ideálmi, ktoré súčasná spoločnosť momentálne najviac uznáva. Anorexia ako často výsledný produkt nového „ideálu“ nie je teda iba problémom tela. Sama kultúra diktuje, že žena musí byť štíhla, aby bola príťažlivá a mala úspech. A potom si takú ženu aj vytvorí. Ako hlása jeden z ďalších reklamných sloganov: „Aj vy sa môžete stať stelesnením prírodnej krásy a prirodzenej sviežosti“. Ale ako vzápätí dodáva: „Vďaka práci so značkami Dolce&Gabbana, Roberto Cavalli, Missoni či Donna Karan“. Rafinovanosť ľudskej manipulácie spočíva práve v tom, že vám vnucuje pocit možnosti výberu, voľby a súčasne vás – prostredníctvom sugestívnych obrazov, vzorov, noriem, ideálov a príkazov – naviguje na jednu jedinú voľbu. Jean Baudrillard uvádza ako príklad slogan: „Telo, o akom snívate, je vaše“. Tento slogan má vlastne dve časti. V jednej akoby vám zdôrazňoval právo voľby: iba vám patrí toto telo a je teda iba na vás, ako bude vyzerať, a zároveň skrýva v sebe odkaz, že vaše telo sa má ešte len priblížiť k „vysnívanému“ ideálu, to znamená, k nejakému kolektívnemu normatívu. Vaše telo takto je i nie je vaše. Túto neurčitosť a neistotu však kompenzuje bezhraničný optimizmus. Antické mýty rozprávali príbehy plné osudovej predurčenosti. Súčasný mýtus šíri vieru o možnosti zmeniť akúkoľvek ľudskú bariéru, „predurčenosť“ danú individuálnymi dispozíciami a sociálnymi podmienkami. Všetko je v našich rukách: „Všetky ženy môžu byť pekné, len vedieť, ako na to“, ako tvrdí ďalší titul z módneho časopisu. Alebo ako bombasticky oznamuje druhý: „Za pol roka schudla 51 kilogramov!“. Treba mať iba vôľu a hádam niekedy aj „trochu“ peňazí (ale o tých už reklama „cudne“ mlčí). Nepáči sa vám vaša postava? Športujte. Nepáči sa vám váš nos? Objednajte sa na plastickú chirurgiu. Iný z titulov priamo ľudí vyzýva: „Musíme sa zúčastňovať na tvorbe seba samého, naučiť sa čítať svoje telo.“ V tejto súvislosti už spomínaný Baudrillard hovorí o „riadenom narcizme“ a o vystriedaní represie autocenzúrou, respektíve o nahradení vonkajšej represie interiorizovanou represiou. Pritom sa vopred počíta s tým, že moderný človek je otvorený novinkám a niekedy až puntičkárska starostlivosť o vlastné telo ho robí prístupným voči rozličným experimentom. Vďaka tomu bude tiež človek sám na sebe, dobrovoľne vykonávať represívnu prax. Takto i tzv. nezávislé indivíduum (ba, paradoxne, častokrát viac ako „bežný“ človek) do seba vstrebáva represiu moci v podobe sebapozorovania, sebakontroly, autocenzúry a podobne. Takúto imaginárnu a zároveň reálnu „identitu“ možno nanútiť taktiež pomocou rozličných symbolov. Napríklad byť zdravý je identifikačný znak mladosti. Najmä masmédiá a reklamné agentúry sa priam vyžívajú v jednoduchých symboloch, ktoré majú vyvolať konkrétne, očakávané a žiaduce asociácie: „Odborníci“, „celebrita“, „prvá dáma“… Aj v tomto prípade platí: na začiatku bolo – je slovo. Slovo, ktoré vôbec nie je nevinný fenomén. Je odrazom politických pomerov a sám tieto pomery spoluvytvára. Politická reč je preplnená slovami, ktoré prikrášľujú, deformujú, zakrývajú, mystifikujú skutočnosť: napríklad vojna sa nenazýva vojnou, ale iba „ozbrojeným konfliktom“, hrôzy spôsobené bombardovaním sa zakrývajú eufemizmom „vzdušné nálety“ alebo „obyčajná“ genocída sa nazve „etnická čistka“. Kto má slovo, má spravidla aj moc, a kto má moc, má aj slovo. A takisto symboly, predstavy, normy atď. Je napríklad dávno známe, že ženské telo je skôr dielom mužskej imaginácie (počnúc módnymi návrhármi a končiac výrobcami pornografie) než žien samotných. Žena je taká, akú ju muži chcú vidieť a mať – jemná, cudná, ale aj sexuálne príťažlivá, trochu materinská a trochu zase vamp a dobrodruh. Pravda, pre úplnosť treba dodať, že ako je tiež dobre známe (zvlášť ženám), žena sa chce páčiť predovšetkým sama sebe a potom (alebo hlavne) iným ženám, a preto jej vnímanie seba samej je sprostredkovaná imaginárnym pohľadom druhej ženy. „Beztelesnosť“ tela Možno sa bude niekomu javiť toto slovné spojenie nezmyselné. A ono takým v podstate aj je. Ale používa sa, aby poukázalo na niektoré paradoxy a antinómie našej doby. Predovšetkým poukazuje na fakt, že ľudské telo nie je tým, čím bývalo. Kedysi bolo doslova mierou celého okolitého sveta ľudí. Ním sa pomeriavali a vyjadrovali dĺžky, výšky, váhy atď. Svedectvom toho sú ešte tu a tam zachované miery ako palce, päste, lakte, stopy, siahy a podobne. A dnes? Dochádza k stieraniu rozdielov medzi mladými a starými (starí chcú – niekedy za každú cenu – vyzerať mlado alebo aspoň mladšie, mladí zase chcú vyzerať staršie) a deštandandardizácii rodových identít (ženy sa stále viac venujú svojmu profesionálnemu životu a, naopak, muži viac dbajú o svoj vzhľad), čomu napomáha i najnovší trend medzi mladými. Už dnes existuje pomerne početná skupina mladých ľudí, ktorí nie sú v striktnom zmysle slova ani mužmi, ani ženami, ani homosexuálmi. Výsledkom stierania striktných skupinových identít a rolí sú stále neurčitejší jedinci. Ako píše sociológ Gilles Lipovetsky, telo sa stáva „nerozlíšiteľným priestorom“. Navyše svet začína fungovať akoby sám od seba, bez ľudského pôsobenia. Nie je to svet úplne bez človeka. Iba sociálny svet získava nezávislosť od svojho tvorcu, v ktorom samotná fyzická prítomnosť tela už nie je vôbec dôležitá. Je to očividné napríklad v prípade stále populárnejšieho umelého oplodnenie, na margo ktorého ktosi vtipne poznamenal, že kým v 50. rokoch 20. storočia sa ľudia s rozvojom antikoncepcie učili mať styk bez detí, teraz sa začínajú učiť mať deti bez sexuálneho styku. Filozofi a sociológovia na základe dlhodobých a, zdá sa, nezvratných tendencií hovoria o „beztelesnom“ priestore oslobodeného od fyzických a časových obmedzení. O „beztelesnej“ či „elektronickej“ demokracii (dnes už môžete v niektorých krajinách napríklad voliť bez toho, aby ste sa pohli od svojho počítača). Alebo o „beztelesnej“, resp. „exteritoriálnej“ moci nezávislej od konkrétneho materiálneho prostredia (lokality, teritória atď.), v ktorom sa vykonáva a fyzickej prítomnosti tela, ktorý ju vykonáva a na ktorom sa vykonáva. Naozaj, moc sa v súčasnosti často uskutočňuje bez priameho fyzického pôsobenia na telo, akoby „beztelesne“, sprostredkovaná „iba“ vplyvom, normou, autoritou, manipuláciou, kontrolou a sebakontrolou. Moc však nezanikla. Iba sa viac preniesla do vnútra jednotlivca. A stále tu ide aj o telo, navyše o telo obkolesené mocenskými vzťahmi. Je to obkolesenie, ako v súvislosti so všadeprítomnou mocou reklamy povedal Bauman, „z ktorého sa nedá dostať, ale z ktorého sa ani netúžime dostať“. Aj preto ešte nikdy nemala moc tak blízko k telu ako práve dnes. Cieľom najnovších mocenských techník a technológií je preniknúť čo najhlbšie do sociálneho organizmu – tam, kde už niet nič okrem „holého“ tela. Telo sa zbavilo mnohých tradičných zvykov, zákazov, tlakov, psychologických zábran a, žiaľ, neraz aj obyčajného triezveho rozumu. Takéto „holé“, „prázdne“ je potom vydané napospas atakom moci a možno ním možno často manipulovať ľubovoľným spôsobom. Už Hanah Arendtová v prvej polovici 20. storočia upozorňovala (či skôr predpovedala), že štátna moc v modernej spoločnosti v mene ochrany života preniká do súkromnej sféry, do vnútra rodiny, do každého tela. Súčasná moc v mene ochrany proti terorizmu, zdá sa, definitívne skoncovala s tradičným striktným delením života na súkromnú a verejnú oblasť a takmer úplne potrela doposiaľ vždy prítomný a zreteľný rozdiel, nezriedka protiklad medzi biológiou a politikou. Konkrétne mám na mysli napríklad kontrolu biometrických údajov (zachytenie a zaznamenávanie odtlačkov prstov a sietnice) na letiskách alebo kontrolu pohybu obyvateľov v mestách (pričom v niektorých mestách vrátane verejných toaliet) pomocou videokamier. Vo všetkých podobných prípadoch ide koniec koncov o pokusy dosiahnuť skoro absolútnu kontrolu nad tou najintímnejšou, najsúkromnejšou a najbezprostrednejšou sférou v živote ľudí – nad ich telom. Summa summarum: ešte nikdy nám neboli naše telá také vzdialené a zároveň také blízke ako v dnešnej dobe. Telo vzdialené, a predsa blízke. Možno práve toto nás na ňom tak fascinuje. Autor je filozof