Mesto na lagúne

Máloktoré mesto je tak opradené legendami a dýcha takou neopakovateľnou atmosférou ako Benátky. Mesto na lagúne popretkávané množstvom kanálov pospájaných mostíkmi dokonca prepožičiava svoje menom aj iným mestám, ktoré sú s ním porovnávané (napr. Bruggy v Belgicku, Annecy vo Francúzsku či Štokholm vo Švédsku) a z citátov svetových osobností, ktoré podľahli jeho čaru, by sa dala napísať celá kniha. Benátska republika bola prinajmenšom do pádu Carihradu (1453) a objavenia Ameriky (1492) najvýznamnejšou stredomorskou mocnosťou politického i obchodného významu. Mesto vo svojich bohatých dejinách zrodilo mnoho geniálnych osobností patriacich dnes do galérie univerzálneho dedičstva našej civilizácie. Prvým je cestovateľ Marco Polo, ktorého anabáza putovania do starej Číny je zachytená nielen v jeho životopise (diktovanom v roku 1298 v janovskom väzení), ale aj v úspešnej hre amerického dramatika E. O´ Neila Miliónový Marco (uvádzanej v 70. rokoch aj v SND). Ďalším veľkým Benátčanom je najväčší konkurent legendárneho Dona Juana, no na rozdiel od neho reálne existujúci zvodca žien Giacomo Casanova, ktorého memoáre a životné osudy boli mnohokrát sfilmované (okrem iného aj Federicom Fellinim). V bohatom meste, ktoré pri výzdobe svojich chrámov a palácov nešetrilo zlatom, umenie vždy prekvitalo a v rokoch jeho všeobecného úpadku (mocenského, ekonomického i umeleckého) v 19. storočí bolo preň aspoň bohatým inšpiračným zdrojom. Medzi veľkých miestnych umelcov môžeme počítať dodnes na svetových javiskách hrávaného komédiografa Carla Goldoniho píšuceho tak v spisovnom jazyku, ako aj v miestnom nárečí (niekoľko desiatok jeho hier preložil Blahoslav Hečko), ale aj jeho u nás menej známeho konkurenta a zástancu commedie dell´arte Carla Gozziho (známejšieho prostredníctvom operného Pucciniho spracovania jeho rozprávky Turandot). Z významných skladateľov sa v Benátkach narodil iba Antonio Vivaldi, no svoju životnú púť tam ukončil prvý veľký tvorca barokovej opery Claudio Monteverdi a dvestoštyridsať rokov po ňom aj reformátor opery Richard Wagner, ktorého nerealizované stretnutie s Giuseppem Verdim tak pútavo opísal vo svojom románe Franz Werfel (Román opery). Na miestnom cintoríne na ostrove San Michele leží ďalší svetoznámy skladateľ, Rus Igor Stravinskij. Nie je bez zaujímavosti, že medzi Florenciou, kde opera vznikla, a jej rozkvetom v Neapole boli načas Mekkou tohto hudobnodivadelného druhu práve Benátky, kde si v 17. storočí konkurovalo 15 operných divadiel. Umením, ktoré v meste najviac prekvitalo, však bolo maliarstvo. Mesto dalo svetu celú plejádu maliarov „benátskej školy“, počnúc Vivarinim, Carpacciom, Belliniovcami cez Tiziana, Veroneseho, Tintoretta až po Tiepola a Canaletta, ktorého veduty verne dokumentujú dobovú podobu mesta z polovice 18. storočia. Zato slávni talianski sochári sa akoby mestu vyhýbali a vari jediným mimoriadnym sochárskym monumentom (okrem impozantných náhrobkov benátskych dóžov) je jazdecká socha kondotiéra Colleoniho pred tehlovým chrámom Santi Giovanni e Paolo od FlorenťanaVerrocchia. Medzi staviteľmi troch pre Benátky najcharakteristickejších slohových období – gotiky, renesancie a baroka – hrá prím architekt Andrea Palladio. Pre toho, kto obmedzí návštevu mesta na Canale Grande a Piazza San Marco (a takýchto niekoľkohodinových návštevníkov Benátok je väčšina), zostane jeho prínos nepostrehnuteľný, pretože jeho dva hlavné chrámy (San Giorgio Maggiore a Il Redentore) neležia na hlavnom ostrove a treba sa k nim prepraviť loďou. Do Benátok si chodili liečiť svoju ubolenú dušu umelci zo všetkých kútov Európy. Mnohí svetoznámi literáti sem situovali svoje diela, Thomas Mann svoju Smrť v Benátkach, Argentínec Julio Cortázar novelu Bárka a Kubánec Alejo Carpentier novelu Barokový koncert, v ktorej si (v duchu poetiky magického realizmu) v meste dávajú „rande“ umelci najrozličnejších historických období (od Vivaldiho po Louisa Amstronga). Romantické prostredie mesta však najväčšmi priťahovalo romantikov, a tak sa niet čo čudovať, že romantický básnik Lord Byron prepísal do tragédií osudy benátskych dóžov Marina Faliera a Francesca Foscariho. Prvú z jeho hier prerobil potom na operu Donizetti, druhú pod názvom Dvaja Foscariovci samotný Verdi. V miestnom divadle La Fenice (po milánskej La Scale najvýznamnejšom a napriek požiarom v rokoch 1836 a 1996 dodnes významnom opernom dome) premiéroval v 50. rokoch 19. storočia Giuseppe Verdi svoje najpopulárnejšie opery Traviata a Rigoletto. A do Benátok situoval jednu zo svojich najlepších operiet aj majster viedenských valčíkov Johann Straus (Noc v Benátkach). Tým, čo do mesta nezavítajú, dokáže verne priblížiť jeho atmosféru aspoň film. Okrem bežných „dovolenkových“ komerčných snímok a filmových dokumentov atmosféru mesta v polovici a koncom 19. storočia geniálne zachytávajú Viscontiho filmy Vášeň a smrť v Benátkach. Ozajstným „divadlom“ svetovej povesti je februárový benátsky karneval, počas ktorého mesto zaplavia sprievody farebne hýrivých maškár a masiek. Čaro mesta ani tak nespočíva v jednotlivých skvostných umeleckých objektoch, ako skôr v celkovej atmosfére, ktorú, pravda, nie všetci návštevníci vnímajú rovnako. Tým menej citlivým a rozhľadeným v histórii prekáža málo čistá a nie vždy voňavá voda kanálov, ako aj ošarpanosť mnohých fasád. Aj tieto negatíva sú však pre mnohých len dokreslením atmosféry „umierajúceho mesta“, ktoré – podobne ako všetky architektonicko-historické kultúrne skvosty – čosi stratilo zo svojho čara nadmernou komercionalizáciou a modernizáciou cestovného ruchu, no predsa si zachováva poetickosť a malebnosť, ako to dokazujú napríklad aj zábery z Ioselianiho filmu Ráno v Benátkach alebo z Bologniniho lascívnej filmovej verzie anonymnej renesančnej hry Benátčanka, uvádzanej v našich kinách v 80. rokoch pod názvom Benátska noc. Tradičná niekoľkohodinová návšteva mesta sa zvykne začínať na obrovskom parkovisku Tronchetto alebo na menšom, no bližšom Piazzale Roma. Najlepšie je absolvovať prvú časť prechádzky (až po Piazza San Marco) peši a vrátiť sa späť parníčkom, ktorého cena, podobne ako cena parkovného, ale vôbec všetkého, čo si tu chcete kúpiť, je nekresťanská. Úzke uličky – sú preplnenejšie, čím ste bližšie k námestiu sv. Marka, takže zavše sa musíte dopredu priam prebíjať – sa čas od času rozširujú na menšie námestia (nazývané campo), na ktorých zvyčajne nechýba fontána a významný kostol. K tým najvýznamnejším patrí Santa Maria Gloriosa dei Frari, v ktorom nájdete dva skvelé obrazy Tiziana, Belliniho Madonu, Canovovu hrobku a symbolický hrob Tiziana, náhrobky niekoľkých dóžov, drevenú sochu sv. Jána Krstiteľa od Donatella a ďalšie skvelé diela. Asi uprostred vašej cesty sa dostanete k najkrajšiemu mostu Rialto, ktorý až do roku 1854 bol jediným kamenným premostením Veľkého kanála. Potom sa uličky ešte viac zužujú a po bokoch ich lemujú cukrárne, obchody so zlatom a s dvoma najtypickejšími druhmi suvenírov, ktorými sú predmety zo sklární v Murane a výšivky z Burana. Napokon sa dostanete na Piazza San Marco, ktoré Napoleon nazval najkrajším salónom Európy. Je vždy plné turistov a holubov a jeho dominantami sú bazilika San Marco vystavaná s byzantskými vzormi a plná zlatej výzdoby, gotický dóžací palác, odrážajúci vo svojich nádherne zdobených komnatách mocenskú štruktúru republiky s jej svetlými i tienistými stránkami (mučiareň a Most vzdychov vedúci do väzenia), vysokánska zvonica postavená začiatkom 20. storočia na mieste a v štýle tej pôvodnej, ktorá sa zrútila v roku 1902 a z ktorej hľadel na panorámu mesta svojím ďalekohľadom Galileo. Ďalšími skvostami sú renesančný orloj s dvojicou murínov odbíjajúcich hodiny obrovskými kladivami, múzeum Correr s druhou najvýznamnejšou zbierkou malieb v meste a Sansovinova knižnica (z roku 1588). Pod stĺporadím Prokuratúr, ktoré lemujú námestie v celej šírke zo severu a z juhu, sú luxusné kaviarne a reštaurácie, ktorým by sa mal obyčajný smrteľník radšej vyhnúť. Pri ceste parníkom od San Marca k parkoviskám (alebo železničnej stanici) nezaškodí orientovať sa v kvalitnom bedekri, aby ste dokázali identifikovať jednotlivé nádherné gotické, renesančné a barokové paláce lemujúce oba brehy Veľkého kanála. Najvýznamnejšie sú: Palazzo Rezzonico, barokový Longhenom postavený palác, ktorý rok pred svojou smrťou kúpil anglický básnik Robert Brrowning a v ktorom je teraz múzeum Benátok 18. storočia, vari najkrajší gotický palác Ca´ d´Oro, v ktorom sídli Galleria Franchetti, Palazzo Mocenigo, kde svojho času býval Byron, barokový Ca´Pesaro, sídlo Galérie moderného umenia, renesančný Palazzo Vendramin Calergi, v ktorom zomrel Wagner, neskorogotický Ca´Foscari, dnes sídlo univerzity, Palazzo Dolfin-Manin postavený Sansovinom, kedysi sídlo posledného dóžu, dnes Banky d´Italia. Ani s jedným z týchto architektonických lahôdok nemôže súperiť Ca´ Venier dei Leoni, pretože zostal nedokončený, no dodnes priťahuje pozornosť vďaka zbierke moderného umenia Američanky Peggy Guggenheimovej (diela Picassa, Chagalla, Ernsta, Légera, Duchampa, Kleea, Magritta a iných). Kto neholduje výtvarnej moderne a uprednostňuje klasickú maľbu, musí navštíviť (takisto na brehu Veľkého kanála) Galleriu dell´Accademia založenú slávnym maliarom Piazettom (istý čas bol neoprávnene považovaný za autora oltárneho obrazu v kostole Sv. trojice v Bratislave) zahŕňajúcu 24 sál toho najlepšieho, čo sa kedy v Benátkach namaľovalo. Aj dnes však Benátky chcú udávať tón, pokiaľ ide o umenie. Deje sa to prostredníctvom Bienale dell´arte –výstavy moderného umenia konanej každé dva roku a prostredníctvom filmového festivalu, ktorý popri festivaloch v Cannes a Berlíne patrí k tým najprestížnejším. Ten paradoxne v mondénnom a snobstvom napáchnutom prostredí benátskeho Lida výrazne uprednostňuje politicky angažované filmové diela so sociálnym a humanistickým posolstvom. Ten, kto sa rozhodol pobudnúť v meste dlhšie, môže odbočiť z nami označenej trasy a navštíviť viaceré gotické alebo renesančné kostoly, pričom aj v tým menších a menej významných nájdete oltárne obrazy velikánov maliarstva Tiziana, Tintoretta, Palmovcov, Vivariniho či Tiepola. Napríklad od dóžacieho paláca je len kúsok ku kostolu San Zaccaria s Tróniacou Madonou Giovanni Belliniho a v ústí Hlavného kanála sa týči Longhenov barokový skvost Santa Maria della Salute. Kostol Santi Giovanni e Paolo sa nachádza v severnej časti mesta a prezývajú ho panteónom Benátok, pretože v ňom spočívajú (pod honosnými náhrobkami) ostatky dvoch tuctov benátskych dóžov (medzi nimi aj veliteľa kresťanskej flotily, ktorá v roku 1571 rozdrvila Turkov pri Lepante). Tak ako sa z pôvodne prekvitajúceho mesta stal vyľudnený ostrov s občasnými návštevami turistov, osud zániku ohrozuje aj samotné na koloch postavené a prívalmi mora neustále máčané Benátky. Peniaze vynaložené na ich záchranu v nijakom prípade nebudú zbytočným plytvaním.