V dialógu so svetovými náboženstvami sme zatiaľ pokročili len veľmi málo. Potrebujeme viesť dialóg v duchu vzájomnej zodpovednosti a s vedomím, že nikto z nás nie je vlastníkom „hotovej“ pravdy, ale že sme na ceste k „stále väčšej“ pravde. Obojstranná diskusia nemá viesť k nekritickému prijímaniu cudzích prvkov, ale k vzájomnému objasňovaniu a obohacovaniu medzi rôznymi náboženskými tradíciami v teórii a praxi. Čo je hinduizmus? Stručné dejiny indickej náboženskej tradície Dnes žije v Indii asi miliarda ľudí. Najviac stúpencov má hinduizmus (80 percent) s veľkým odstupom nasleduje islam (11 percent). V porovnaní s inými náboženstvami má budhizmus veľmi málo stúpencov (0,7 percenta). Hinduizmus v súčasnej dobe označuje náboženstvo všetkých Indov, ktorí sa nehlásia k inému náboženstvu, napríklad ku kresťanstvu, islamu či budhizmu. Pojem hinduizmus zahŕňa veľmi odlišné náboženstvá, ktoré spája spoločný zemepisný priestor a ktoré sa v priebehu dejín ovplyvňovali a tak prispievali k vytváraniu indickej kultúry. Pre veľké hinduistické náboženstvá je charakteristické, že si nerobia nárok na absolútnu pravdu, hovorí nemecký indológ Heinrich von Stietencron. Mnoho vzdelaných hinduistov dnes hovorí: „Toto je pre mňa adekvátna cesta, kým tá tvoja je správna pre teba. V cieli, ktorým je vyslobodenie, sa stretávame.“ Sú teda vzdialení od akejkoľvek netolerantnosti. O hinduistoch sme si často vytvárali nesprávne predstavy. Nie sú to ľudia, ktorí by boli v prevažnej väčšine odvrátení od sveta a jeho problémov, pasívni, hladujúci a biedni. Nie sú všetci guruovia, jogíni či askéti. Aj oni, tak ako my, majú svoje starosti a problémy. Ale na rozdiel od mnohých z nás Európanov sa nenechajú naháňať ručičkami hodín. Nežijú v stálom strese, že niečo zmeškajú. Možno je to preto, že sa necítia byť zasadení do jednorazového pozemského života, v ktorom sa rozhoduje o ich večnom osude. Možnosť nového zrodenia (reinkarnácie) dáva ich životu širší horizont, a preto inak vnímajú čas, myslí si Stietencron. Kultúra povodia Indu bola vysoko rozvinutou mestskou kultúrou. Sem siaha jedna vetva tradície, ktorá je obsiahnutá v hinduizme. Táto kultúra zanikla pravdepodobne v 18. storočí pred Kristom, nie však v dôsledku vpádu Árijcov na toto územie, ale v dôsledku klimatických zmien, ktoré tu nastali. Od Árijcov pochádza hlavný prúd náboženskej tradície všetkých veľkých hinduistických náboženstiev. Od nich pochádza aj posvätný jazyk hinduistov sanskrt, ktorý bol považovaný za jazyk bohov. Od Árijcov pochádzajú aj najstaršie posvätné texty hinduistov védy. Na počiatku 1. tisícročia pred Kr. sa védski kňazi pokúsili uviesť pomocou ezoterického obetného rituálu do súladu človeka s jeho okolím mikrokozmos s makrokozmom. Hľadanie jednoty za mnohosťou javov sveta, premena polyteizmu na monoteizmus, abstraktné ponímanie absolútneho vedomia, učenie o znovuzrodzovaní (reinkarnácii) a učenie o vyslobodení poznaním, to všetko vidíme v náznakoch medzi 10. a 6. storočím pred Kr. vo védskych hymnoch, v brahmanách a najmä v upanišádach. Súčasne sa však začal vytvárať kastovný systém, ktorý v Indii pretrváva dodnes. Niekedy okolo polovice 1. tisícročia pred Kr. pod vplyvom vonkajšieho tlaku a vnútorného vývoja sa začal hinduizmus otvárať náboženským potrebám a tradíciám neárijskej spodnej vrstvy spoločnosti. Bohovia, ktorí boli kedysi dôležití, ustupujú do úzadia a uvoľňujú miesto filozofom a vzdelanej hornej vrstve. Svet a božstvo v ponímaní hinduistov Aj v dnešnej dobe mnoho hinduistov, najmä z nižších vrstiev, vníma svet tak, ako Indovia védskej doby. Prežívajú svet ako taký, ktorý nie je ovládaný ľuďmi, ale rôznymi mocnosťami, ktoré ho usporiadavajú a udržiavajú alebo aj rušia a ničia a tým môžu ovplyvňovať ľudský život. V Indii sa nikdy nevytvorila vyhranená polarita medzi dobrom a zlom. Indovia už v raných dobách svojich dejín spoznali, že dobro a zlo, slasť a utrpenie môžu mať ten istý pôvod. Tak ako sily a túžby človeka, aj mocnosti, ktoré pôsobia v prírode i vo vesmíre, sú ambivalentné, a preto môžu pôsobiť pozitívne alebo negatívne. Napríklad slnečný boh je ochranca a priateľ ľudí. Prináša svetlo a život, zaháňa tmu a nebezpečenstvo, ktoré prináša. Stavia do denného svetla dobro a zlo. Ale slnko nepôsobí len blahodarne. V apríli, máji a júni je jeho žiarenie v Indii neznesiteľné. Rastliny usychajú, ľudí a zvieratá trápi smäd. Človek, ktorý žije v takýchto extrémnych klimatických podmienkach, nadobudol skúsenosť, že darovanie života a zničenie života stoja blízko seba a sú to vlastne dve strany tej istej mince, konštatuje Stietencron. V posvätnej hinduistickej knihe Bhagavadgíte sa o tom píše: „Smrť i zrodenie prekonali tí, ktorí s pokojnou mysľou vnímajú totožnosť všetkého. Spočívajú v Najvyššom a splynuli s ním“ (V, 19). Na tomto ekologickom pozadí treba vidieť mýty, ktoré hovoria o božskom poriadku, ktorý sa môže zrútiť a nakoniec znovu obnoviť. Tento poriadok nie je statický. Je rovnováhou síl, ktoré sa navzájom vyrovnávajú alebo dopĺňajú, ktoré však pôsobia ničivo vtedy, keď jedna z nich získa prevahu nad druhou a začne vládnuť sama. Kozmický poriadok nie je poriadkom diktátorov, ani jedného božského diktátora, zdôrazňuje Stietencron. Indická skúsenosť s prírodou Pre Inda je príroda v bohatstve svojich foriem obrazom Boha. Hinduistický mudrc vidí Boží obraz vo všetkých dielach prírody: v zemi a ohni, vo vzduchu a vo vode, v rastlinách a zvieratách a v človeku. V Indii sa pripisuje zvláštna posvätnosť všetkým stvoreným veciam. Posvätná je zem a orba, sejba a zber úrody sa nezaobídu bez určitého náboženského obradu. Aj jedenie je posvätná činnosť a každé jedlo sa považuje za obetu, ktorú prijíma Boh. Posvätná je aj voda a žiaden nábožný hinduista sa nezačína kúpať bez toho, aby nevzýval posvätnú silu vody, ktorá zostupuje z neba. Posvätný je aj vzduch, je to dych života, ktorý pochádza od Boha a udržiava pri živote všetky bytosti. Posvätný je oheň, najmä ako zdroj slnka, ktoré poskytuje svetlo a život každej bytosti, teda aj rastlinám a stromom. Posvätné sú aj zvieratá, najmä krava, ktorá dáva mlieko ako matka, ale posvätný je aj slon, opica a had. A nakoniec, posvätný je aj človek. Každý človek je obrazom Boha, ale najmä ten, ktorý je svätý, teda človek, u ktorého je Božia prítomnosť zreteľnejšie viditeľná ako u ostatných ľudí (Cecilly Paul Poothokaren). Dary, ktoré poskytuje príroda, nie sú pre hinduistu len objekty, ktoré si možno privlastniť alebo uchvátiť ako korisť, ale sú považované za subjekty, z ktorých sme vzišli a skrze ktoré sme udržovaní vo svojom bytí. Preto si ich máme vážiť a chrániť a prejavovať im úctu. Ľudské bytosti sú súčasťou prírody, ktorá je nazeraná ako kozmické telo, ako naša životodarná Matka a náš starostlivý Otec. Podľa Bhagavadgíty každým človekom prúdia večné tvorivé sily prírody (III, 27). Keď premýšľame nad Upanišádami, môžeme pocítiť hlbokú vzájomnosť všetkých bytostí v jednom Dychu Atmane (absolútne Ja), ktorý preniká všetkým. Bhagavad Gíta hlása integrálnu spiritualitu, ktorá volá po „vášnivej starosti“ o blaho všetkých bytostí. „Kto je čistého ducha a je oddaný svojej práci, kto víťazí nad sebou samým, má upokojené zmysly a je súcitný so všetkými bytosťami, ten aj keď koná, nepoškvrní sa svojimi činmi“ (Bhagavadgíta V, 7). Hinduistické kontemplatívne nazeranie jednoty kozmickej božsko-ľudskej skutočnosti umožňuje vznik univerzálnej vízie. Božské, Kozmos a ľudská spoločnosť sú prepojené do jedného obsiahleho jednotiaceho vzťahu. „Som srdcom všetkých bytostí, ich pamäťou a ich vnímaním. Sídlim v nich aj vtedy, keď ich pamäť a zmysly opustili, som cieľom všetkého chápania“ (Bhagavadgíta XV, 15). Na svete neexistuje nič, žiadne zviera, žiadna rastlina, žiadny kameň, ktorý by si neuchovával vzťah k svojmu pôvodu a nemal by aj účasť na jedinej absolútnej Bytosti, tvrdí Stietencron. Mystické vedomie tohto prepojenia vytvára ekosofiu, múdrosť, ktorá poznáva zem ako náš domov. Indický duch má vrodenú schopnosť pozorovať univerzálnu symbiózu, ktorá spája všetky bytosti v evolučnom životnom procese. Ľudské bytosti vychádzajú z tohto procesu s duchovným vedomím univerzálnej harmónie (rta) a s pocitom zodpovednosti za blaho všetkých (dharma). Ochrana okolitého sveta je preto pre hinduistu etický príkaz, ktorý má pôvod v mystickej myšlienke o zemi ako o domove, v ktorom zakusujeme životodarnú silu božskej Matky. Ekozofia vyžaduje ochranu matky Zeme, aby nás mohla živiť. Ideál jednotného a súcitného postoja voči prírode však nemohol vplyvom rôznych faktorov preniknúť indickou kultúrou a pretvoriť ju. Dualistická filozofia, kastovný systém, koloniálne panstvo, moderná technokracia, korupcia správnych úradníkov a politikov, konzumom poznačené hodnoty, rozvoj, ktorý devastuje životné prostredie, a nedostatok občianskeho vedomia znemožňovali tomuto ideálu pôsobiť premieňajúco na kultúru. Literatúra Bhagavadgíta, neboli zpěv Vznešeného. Preložil Rudolf Janíček 1989. Domácí náboženství Ameriky a Indie (Prehlásenie Indickej teologickej spoločnosti „Ekologická krize a indická křesťanská odpověď“). In.: Teologické texty 4/99, s. 129-130. Huf, H.: Nebo, peklo a nirvána. Ikar, Bratislava 2000. Kohák, E.: Zelená svatozář. Sociologické nakladatelství (Slon), Praha 2006. Küng, H., von Stietencron, H.: Křesťanství a hinduizmus. Vyšehrad, Praha 1997. Poothokaren, C., P.: Sv. František a tradície indickej spirituality. In.: Serafínsky svet, s. 19-22. Waldenfels, H.: Světová náboženství jako odpovědi na otázku po smyslu života a světa. Zvon, Praha 1992. Autor je teológ
