Konflikt medzi záujmami zástancov trvalo udržateľného využívania Tatranského národného parku (TANAP), vrátane ochrany prírody, na jednej strane a zástancami ich intenzívneho ekonomického využívania narastá. Vláda má schváliť nové rozdelenie Tatier na zóny s rôznou intenzitou zásahov. Štátni i neštátni ochranári a štátni lesníci však predkladajú rozdielne návrhy. Aké je možná budúcnosť Tatier? Smrekové lesy v nižších polohách Tatier, ktoré najviac utrpeli kalamitou v novembri 2004, už predtým intenzívne odumierali, boli postihnuté hubovými ochoreniami a bol v nich premnožený podkôrny hmyz. Je pravdepodobné, že na tom majú „zásluhu“ lesníci, ktorí pri hospodárení odstraňovali nové stromy. Lenže na základe doterajších poznatkov môžeme predpokladať, že smrek sa v podhoriach Tatier udržal práve vďaka opakovanému poškodzovaniu vetrom a kalamitami podkôrneho hmyzu. Tzv. veľký vývojový cyklus umožňoval nahradzovať staré choré stromy novými, ktoré zároveň regenerovali pôdu. Keď ich lesníci odstraňovali, prirodzeným lesom chýbali, a tak začali odumierať. Odumierajúce tatranské lesy Keď v dôsledku ťažby dreva začali lesy pod Tatrami odumierať rýchlejšie, vo väčšom rozsahu ich napádal aj podkôrny hmyz. Lesníci na to reagovali použitím čoraz extrémnejších metód. Najprv kmene napadnuté podkôrnym hmyzom mechanicky lúpali, neskôr ich striekali jedmi. V roku 2003 už letecky postrekovali celé porasty. V ostatných národných parkoch a často aj vo všetkých lesoch v okolitých krajinách sú takéto postupy zakázané. Aj preto, lebo účinnosť leteckého postreku na hmyz, ktorý je skrytý pod kôrou, je sporná. Skôr hynú ostatné živočíchy a chemická kontaminácia územia má nepredvídateľné následky. Použité jedy narúšajú život v pôde, čím len zvyšujú intenzitu odumierania lesa. Pritom vetrom vyvrátené, zlomené a inak oslabené stromy sú prirodzenou potravou pre podkôrny hmyz. Zásahmi proti lykožrútom a spracovaním kalamity stromov sa odďaľuje prirodzené odumieranie a následná prirodzená obnova lesa. Veď každý strom musí raz odumrieť. Buď ho vytne lesník, alebo ho napadne podkôrny hmyz či vyvráti vietor. Ak by sa proti podkôrnemu hmyzu nezasahovalo, dochádzalo by postupne k prirodzenej obnove porastov na vývratiskách a v lokálnych ohniskách premnoženia podkôrneho hmyzu. Namiesto toho máme v Tatrách pomaly odumierajúce lesy. Keď bránime podkôrnemu hmyzu plniť jeho prirodzenú funkciu – napádať už vyvrátené, mŕtve stromy, narastá počet starých a oslabených stromov, ktoré aj tak podkôrny hmyz napadne. Výsledkom nevhodných lesníckych opatrení a následných kalamít je „les“, akoby ho vyrúbali do posledného stromu. V Tatrách sa síce holoruby nepoužívajú úmyselne, ale nevhodné zásahy lesníkov zákonite vedú k veľkoplošnému odumieraniu lesa a veľkoplošným kalamitám. Spracovanie zbytočných kalamít, vyvolaných nevhodnou hospodárskou činnosťou ľudí, sa napokon aj tak podobá holorubnej ťažbe. Užitočná kalamita Je pravda, že aj uplatňovanie koncepcie klasického národného parku môže viesť k lokálnym kalamitám podkôrneho hmyzu. Tie však pomáhajú rýchlejšie odstrániť staré a oslabené stromy a – na rozdiel od lesníkov – bez poškodenia pôdy. Podľa niektorých vedeckých poznatkov sa takto príroda bráni aj nárastu koncentácie oxidu uhličitého v atmosfére a klimatickým zmenám. Pri kalamitách podkôrneho hmyzu bez zásahu sa v odumretej drevnej hmote vo zvýšenej miere viaže a akumuluje uhlík. V 90. rokoch 20. storočia boli v klasických národných parkoch v okolitých štátoch kalamity podkôrneho hmyzu, ktoré mali rôzny priebeh. Vo vyšších pohoriach v Poľsku a v NP Berchtesgaden v Nemecku sa utlmili bez zásahov. Stromy odumreli na relatívne malých plochách. V nižších pohoriach Nemecka v NP Bavorský les a NP Harz odumreli stromy na pomerne veľkých plochách. Napadnuté lesy sa však vždy prirodzene obnovili. Špeciálny výskum v Bavorskom lese potvrdil, že kvalita obnovy lesa po premnožení sa podkôrneho hmyzu je vyššia než kvalita dosiahnutá umelými zásahmi lesníkov. Ani pri rozsiahlej kalamite v Bavorskom lese a na Šumave, ktoré sú nižšie ako Tatry, nedošlo k úplnému odumretiu smrekových porastov. Okrem mladších porastov prežili aj staršie stromy v chladných údoliach, pri vodných tokoch, južne orientovaných porastových okrajoch a výškovo oddelené ostrovy smrekov. V podmienkach Tatier je kalamita podobného rozsahu, aká bola na Šumave a Bavorskom lese dosť nepravdepodobná. Zmiešanie porastov so smrekovcom, chladné dná dolín, tienené svahy v záveroch dolín, vyššia nadmorská výška či dlhé koruny stromov vo vyšších polohách tlmia šírenie kalamity. Lykožrúty sa ďaleko nedostanú Výsledky výskumov v podmienkach Vysokých Tatier, Šumavy a Nemecka potvrdili, že pri extrémne veľkej kalamite sa podkôrny hmyz presúva do vzdialenosti 500 metrov od bezzásahového územia. V horských podmienkach účinkom údolných vetrov to môže byť aj niekoľko kilometrov hore svahom alebo hore údolím, prípadne za hrebeň. Vo Vysokých Tatrách sa jadrová (bezzásahová) zóna podľa návrhu ochranárov nachádza výškovo nad náraznikovou, takže podkôrny hmyz sa mimo jadrovej zóny nedostane. V nárazníkovej treba intenzívne zasahovať do vzdialenosti asi kilometer od bezzásahovej oblasti a tým kalamitu izolovať od okolia. Často sa na verejnosti vyskytujú názory o vzniku „pandémie“ a o ohrození lesov v širokom okolí, dokonca až v Nízkych Tatrách. Doterajšie zistenia vedcov takéto obavy vyvracajú. Ani pri extrémne veľkej kalamite v Bavorskom lese a na Šumave sa lykožrút nerozšíril na susedné pohoria. Takýto prípad nie je známy ani z histórie a ani z odbornej literatúry. Fáma o schopnosti lykožrúta presúvať sa až do vzdialenosti 20 kilometrov vznikla pri neodbornom vysvetľovaní laboratórnych pokusov z roku 1985, pri ktorých niektoré jedince prekonali 19 kilometrov. Lenže na takýto let potrebuje lykožrút vhodnú teplotu a rýchlosť vetra okolo 1 m/s. Aj keby vzdušné prúdy preniesli časť lykožrútov do väčšej vzdialenosti, boli by natoľko oslabené, že by neboli schopné prekonať obranné reakcie stromu. Výskum tiež ukázal, že nárazníková zóna v šírke 500 – 1000 m, v ktorej sa intenzívne zasahuje proti podkôrnemu hmyzu, stačí na oddelenie hospodársky využívaných lesov od prípadného premnoženého hmyzu v bezzásahovej zóne. Problém je v tom, že v nárazníkovej zóne vznikajú rozsiahle holiny po ťažbe stromov napadnutých hmyzom. Preto musí byť nárazníková zóna umiestnená mimo vzácnych území. Škodlivý lobing lesníkov Aby nárazníková zóna mala význam, musia sa v nej lesníci o stromy intenzívne starať. Stromy napadnuté podkôrnym hmyzom je potrebné vyhľadávať a včas spracovať. Kontrolovať ich treba raz za dva týždne, keď je vhodné počasie na let lykožrúta. Napadnuté stromy musia byť odstránené do 2 – 3 týždňov. A netreba zabúdať ani na pozitívny účinok feromónových lapačov. Lenže v minulosti bola nárazníková zóna (3. stupeň ochrany prírody) na južných svahoch Tatier nevhodne obhospodarovaná. Lesnícka prevádzka sa v lete sústreďovala na ťažbu vo vyšších polohách (tlak na ťažbu v rezerváciách). Ťažba v dobre prístupných porastoch nižších polôh bola odsúvaná na zimu. Kalamity tak lesníci spracovali neskoro, čo viedlo k ďalšiemu poškodzovaniu lesa. Vlastne sa takto v lesoch „udržiavala“ permanentná kalamita, čo dávalo lesníkom možnosť sústavne v nich ťažiť a drevo draho predávať. Ale v takom prípade nárazníkovú zónu v Tatrách ani netreba. Rovnako škodlivý je aj lobing lesníkov za „rozkúskovanie“ bezzásahovej zóny TANAP-u, pretože to podstatne sťaží, až znemožní ochranu lesa v nárazníkovej zóne. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je lesník, pracuje v Ústave ekológie lesa SAV
