Šéfredaktor verejnoprávneho televízneho spravodajstva vyvolal zaujímavý škandál. Jeho sťažnosť na premiéra, ktorý mu telefonoval pre nespokojnosť s (ne)informovaním o návšteve v Taliansku, odhaľuje viac, než len ďalší pokus politika o ovplyvňovanie médií. Vyvoláva totiž otázku, či nezávislosť novinárov, osobitne v prípade verejnoprávnych médií, znamená, že môžu vysielať, resp. nevysielať, čo sa im zachce. Dnes je totiž aj menej informovaným jasné, akú moc či aký spoločenský vplyv majú médiá. Politici už dávno podľahli tejto novodobej závislosti a mnohí sa viac ako na to, čo a ako urobia, sústreďujú na to, ako to bude prezentované v médiách. Robia všetko pre to, aby ani na deň nezišli z obrazovky alebo zo stránok novín a časopisov. Médiá, ktoré pohryzú Hoci sa to na prvý pohľad môže zdať absurdné, v súčasnej ére „mediokracie“ politici nemajú veľmi na výber. Od médií sú naozaj dosť závislí. Ak sa tie rozhodnú, poľahky dokážu politikov úplne zlikvidovať. Médiá sa totiž ani v demokratickom politickom systéme nesprávajú priveľmi zodpovedne, nerobia si ťažkú hlavu z objektivity svojich výstupov a hovoriť v tejto súvislosti o čestnosti sa zdá až smiešne. Odborníci na oblasť médií pritom sústavne upozorňujú na ich obrovský spoločenský význam a očakávajú, že by sa podľa toho mali správať. Predovšetkým spravodajstvo by nemalo odrážať vlastné politicko-ekonomické záujmy a ciele médií alebo majiteľov, ale malo by byť prísne objektívne, vyvážené, malo by zodpovedať demokratickým hodnotám. Teória to vyjadruje pojmom „spoločenská zodpovednosť tlače“ (social responsibility of the press) a v širšom zmysle médií ako takých. Mediálny odborník Lutz Hagen zas hovorí o tzv. verejnej úlohe médií, ktorá spočíva v ich informačnej, artikulačnej či antikorupčnej funkcii. Zodpovedné médiá majú prinášať čerstvé a objektívne informácie, občanom a ich združeniam umožňovať šíriť názory a presadzovať legitímne záujmy. Mali by byť tiež strážnym psom demokracie, ktorý síce nemusí vždy štekať, ale keď treba, pohryzie. Politici uvarení z vody V praxi však tieto svoje pozitívne úlohy plnia iba minimálne a podliehajú rôznym „chorobám“. Najzávažnejšou je ich podliezanie politickým a ekonomickým tlakom, manipulovanie verejnosťou a šírenie propagandy. Na Slovensku sme sa už neraz presvedčili o tom, že politikov dokážu nielen zlikvidovať, ale aj „vyrobiť“ z ničoho. A keby len politikov: takýmto spôsobom sa až do vlády dostal nejeden politický subjekt. Nemožno sa preto čudovať, že politici chcú mať médiá „pod kontrolou“. Neraz sme boli toho svedkami aj počas pôsobenia Dzurindovej vlády – a neraz pritom bola aj úspešná. Na rozdiel od R. Fica to pritom mala o to jednoduchšie, že na Slovensku je väčšina médií (a novinárov) „pravicovo“ až anarchokapitalisticky orientovaná. Slovenskú televíziu v predošlom volebnom období možno označiť za objektívnu iba zo žartu (nejde len o spravodajstvo, ale aj politickú a „spoločenskú“ publicistiku). Ľudia, ktorí za tento stav nesú zodpovednosť, vo verejnoprávnej televízii pôsobia stále. Preceňovanie kúzelníka Lenže práve Smer-SD je dôkazom toho, že ani vplyv médií netreba preceňovať. Ficova strana nielenže nemala na svojej strane žiadne vplyvné médium, ale médiá boli skôr proti nej. Napriek tomu dokázala s vysokým náskokom vyhrať voľby. Navyše vzápätí zostavila vládu, ktorá sa opäť stala terčom mediálnych útokov – a predsa popularita premiéra a jeho strany vo verejnosti sústavne stúpa. Televízia, rozhlas, noviny a časopisy teda vo vzťahu politika – občan nie sú všemocným kúzelníkom. Možno ovplyvňujú správanie sa ľudí v obchodoch, ale oveľa menej ich správanie sa vo volebných miestnostiach. Ľudia totiž čoraz viac vidia aj do mediálneho zákulisia a odhaľujú ich prepojenie s politikmi. Čoraz menej sa spoliehajú na ich „dobre mienené“ rady a radšej sa rozhodujú podľa vlastného úsudku, vychádzajúceho z vlastných praktických životných skúseností. Preto stále menej podliehajú tradičnej mediálnej manipulácii. Politici, ktorí si to uvedomujú, neustále hľadajú nové a účinnejšie metódy. Zdá sa, že aj do budúcnosti budú predbiehať schopnosť časti ľudí manipuláciu rozoznať. Preto treba pochváliť návrh ministra kultúry Mareka Maďariča na vznik nového školského predmetu mediálna výchova. Nie náhodou sa jej mnohé krajiny (vrátane USA a Slovenska) dlhodobo vyhýbajú. Takáto výchova totiž robí z človeka zodpovednejšieho a vzdelanejšieho občana. Takého, ktorý menej podlieha mediálnemu nátlaku, je odolnejší voči mediálnej manipulácii. Samozrejme, tá časť politickej elity, ktorej terajší stav vyhovuje, bude proti zavádzaniu tohto predmetu. Dúfajme, že vláda nám aj v budúcnosti bude namiesto káuz ponúkať skôr podobné priaznivé opatrenia. Autor študuje politológiu
