Je paradoxom, že najväčší poriadok vo verejných financiách a jedna z najnižších inflácií je v štátoch Škandinávie? Pre neoliberálov áno, keď argumentujú, že model sociálneho štátu sociálnodemokratického typu je finančne neudržateľný. Pre iných to paradox nie je. Už dávno nie je pravdou, že sociálnodemokratická politika je finančne nezodpovedná: koniec koncov, pre sociálnych demokratov je zadlžovanie štátu principiálne zlé riešenie, lebo presúva náklady z dneška na zajtrajšok, na budúce generácie. Rozpočtová politika a euro Denník SME začiatkom júna informoval o výsledku prieskumu agentúry Reuters, týkajúci sa prijatia eura v desiatich nových členských štátoch EÚ. Analytici podľa tohto prieskumu očakávajú oslabenie fiškálnej disciplíny v SR, čo by odsunulo vstup SR do eurozóny o rok. Je dôležité uspokojiť trhy – a aj z tohto dôvodu sa zaviazať k finančnej disciplíne, robiť v jej záujme dôveryhodné kroky. Rovnako dôležité je však rozlíšiť, či ide o politiku krátkodobej alebo trvalej finančnej udržateľnosti. Teda či ide o politiku, ktorá síce môže krátkodobo zhoršiť finančné hospodárenie štátu, no v strednodobom horizonte umožní dosiahnuť vyrovnanie verejných financií – konkrétne vďaka výdavkom do vedomostnej ekonomiky, infraštruktúry a produktívnym sociálnym výdavkom. Takáto politika je prezieravejšia, no ťažšie sa „predáva“ Európskej komisii. Ešte ťažšie je presvedčiť o nej trhy, pre ktoré je typické krátkodobé uvažovanie a „stádovité správanie“ (herd behaviour). Nová opozícia kritizovala Programové vyhlásenie vlády tvrdením, že bude mať katastrofálne dosahy na deficit verejných financií. Kritike podrobila predovšetkým zámer zaviesť nižšie sadzby DPH, nové výdavky štátneho rozpočtu do sociálnej sféry, zrušenie niektorých poplatkov v zdravotníctve a pod. Medzi kľúčové riziká verejného rozpočtu však treba zaradiť v prvom rade dve: nízku úroveň zamestnanosti a dôchodkovú reformu. Keby sa náklady dôchodkovej reformy boli v roku 2005 započítavali do schodku, ako to bude od roku 2007, tento schodok by bol na úrovni 3,6 percenta, a nie 2,95 percenta! Bez zmeny odvodového percenta bude dosah na verejný rozpočet v roku 2007 a v ďalších rokoch ešte väčší. Ako chce vláda udržať schodok v roku 2007 na úrovni 3 percent? Kaníkova dôchodková reforma bola Danajským darom novej vláde. Ministerstvo financií SR za I. Mikloša napokon pripustilo, že zdroje z privatizácie SPP sa vyčerpajú už v roku 2009 (a podľa posledných odhadov Sociálnej poisťovne ešte skôr), čím bude vláda čeliť nielen nominálnemu rastu deficitu, ale aj reálnej otázke jeho financovania a rastu zadlženosti štátu. Dobrou správou je, že SR bude v najbližšej sedemročnici disponovať asi 400 miliardami korún z európskych zdrojov. Ich efektívne využitie môže prispieť k realizácii viacerých zámerov programového vyhlásenia a zmierniť či eliminovať mnohé z rizík a napätí budúceho vývoja v SR. Nie je to však „všeliek“: európske zdroje predstavujú „len“ asi 8,9 percenta ročne z výdavkov verejného rozpočtu SR. Nový minister dopravy napríklad ráta s investovaním čiastky 130 miliárd Sk ročne do dopravy, z toho z domácich zdrojov asi 30 miliárd Sk. Tieto očakávania sú evidentne nereálne, v „naturáliách“ však neznejú až tak bombasticky: jedna miliarda korún k investovaná do diaľnic totiž predstavuje asi 1 až 1,5 km diaľnice. Najdiskutovanejšou otázkou vládneho programu bol záväzok predchádzajúcej vlády vstúpiť do eurozóny v roku 2009. Tento záväzok využila predchádzajúca vláda na svoje politické ciele vo voľbách 2006 a bude ho v tomto smere ešte veľakrát využívať. Kde bola opozícia v roku 2003, keď vláda prijala spoločný dokument ministerstva financií a Národnej banky Slovenska o vstupe SR do eurozóny? Žiaľ, zasvätená odborná diskusia o tejto druhej najzávažnejšej otázke po vstupe do EÚ, o ktorej sa konalo referendum, neprebehla a verejne sa o tomto skoro nediskutovalo. Citovaný dokument prevzal niektoré argumenty o nevýhodách skorého vstupu do eurozóny od odborníkov z NBS, na druhej strane ich však bagatelizoval. Naopak, to, čo sa akcentuje predovšetkým, sú výhody. Úroveň argumentácie je nízka: za rozhodujúci prínos vstupu do eurozóny sa považuje zrýchlenie rastu hospodárstva o 1 percento ročne. Ak by bol i odhad do vzdialenej budúcnosti korektný, aké budú dosahy fiškálnej politiky a politiky NBS, zameraných predovšetkým na znižovanie fiškálneho schodku a znižovanie inflácie, na hospodársky rast v najbližších rokoch? Ako môžu predkladatelia tvrdiť, že nebudú mať negatívny vplyv na reálnu konvergenciu? A aké budú mať dôsledky na konkurencieschopnosť slovenského hospodárstva, na sociálnu inklúziu a pod.? Podľa konvergenčného programu má deficit verejných financií v roku 2010 dosiahnuť 1 percento HDP. Guvernér I. Šramko by na jednej strane rád prijal aj „ambicióznejší cieľ“, na strane druhej upozorňuje, že štátny rozpočet bude musieť v nasledujúcich rokoch vykrývať aj deficit prvého dôchodkového piliera. Podľa konvergenčného programu to zhorší deficit iba za rok 2007, inými slovami, výdavky sa v nasledujúcich rokoch sa budú musieť ešte viac obmedziť, aby absorbovali náklady dôchodkovej reformy. Mimochodom, je to medzigeneračná solidarita naruby, keď dnešná generácia prispieva na dôchodky budúcim generáciám dôchodcov. Z diskusie o fiškálnom kritériu vstupu do eurozóny sa za predchádzajúcej vlády stalo tabu. Alebo inak – v dôsledku záväzku vlády v konvergenčnom programe sa táto diskusia stala prekonanou. Diskutovalo sa a diskutuje sa o tom, že zavedenie eura môže ohroziť inflácia, čo sa prihodilo pobaltským štátom. Ako riziká sa pritom uvádzajú ceny ropy a plynu, kurz koruny a zvýšenie výdavkov štátu. Ak sa nová vláda zaviaže nezvyšovať výdavky, zodpovednosť zostane na NBS, ktorá v tomto roku zvýšila základnú úrokovú sadzbu už trikrát na 4,5 percenta. Je ťažké predpokladať, či sa jej podarí spomaliť rast inflácie bez toho, aby nespomalila hospodársky rast. Národná banka pritom chce splniť inflačnú podmienku v roku 2007. Inými slovami, rozhodnutím o vstupe do eurozóny v roku 2009 reálna konvergencia padla za obeť nominálnej konvergencii. To Smer v opozícii nikdy nepovedal. A nepovedal to ani v rozprave k programovému vyhláseniu vlády. Záverom Vládny program je dôležitý dokument predovšetkým pre vládu, opozíciu, trhy, analytikov, politológov atď. Je to prvý krok, prvý signál, no široká verejnosť sa ním spravidla nezapodieva. Čaká na prvé, druhé a ďalšie kroky novej vlády. Čaká, či bude všetko po starom, alebo či sa aspoň niečo, ak už nie všetko, pohne k lepšiemu. Čaká, aké bude smerovanie štátu, krajiny. V polovici augusta SME zhrnulo názory sociológa P. Havlíka, politológov G. Mesežnikova a M. Kusého a ekonóma P. Kárásza na túto otázku takto: Smer krajinu nepresmeruje inak. Pre P. Kárásza je toho zárukou záväzok vlády prijať euro v roku 2009. G. Mesežnikov, ktorý sa síce znepokojuje opätovným otváraním tém, „na ktoré sa už zabúdalo“ (napr. maďarská menšina, koncentrácia moci, zmena volebného zákona), nás ubezpečuje, že situácia je iná a že neočakáva deformácie, ktoré by vrátili Slovensko pred rok 1998. Fico si podľa neho získal podporu voličov antireformnou politikou, no predvolebnú rétoriku bude prispôsobovať pragmatickým krokom. A M. Kusý tieto takmer identické názory priklincoval: „V krajine sa dá všeličo pribrzdiť, ale celkové zvrátenie už nie je možné. Sociálny štát Smeru je neurčitá vízia.“ Čo si o týchto názoroch možno myslieť? To, že Smer nevycúva z EÚ a NATO, je zrejmé každému. To, že politika vlády má byť pragmatická, je mnohým tiež zrejmé: bolo to však treba zdôrazňovať i v predchádzajúcom volebnom období, keď ideológia a uprednostňovanie skupinových a individuálnych záujmov pred záujmami verejnými (a, žiaľ, často aj nekompetentnosť) diktovali vládnu politiku. Ak to však bude skutočne tak, že Smer štát nepresmeruje, že nezmení dnešný charakter štátu, ktorý sa tu vytváral v rokoch 2002 – 2006, bude to nevyužitá príležitosť, stratená príležitosť, ktorá môže mať dlhodobé následky. Budeme totiž odkázaní na život v spoločnosti, ktorej rozmer sociálnej diferencovanosti bude ohrozovať jej demokratické základy, bezpečnosť a komplexný pokrok. Len ťažko chápem, že to politológovia, sociológovia či ekonómovia nedokážu vnímať. Presmerovanie spoločnosti po roku 2002 (vo Ficových vyjadreniach bolo kus demagógie a volebnej taktiky, keď situoval tento zvrat pred rok 2002, do volebného obdobia 1988 až 2002) možno prirovnať k nástupu thatcherizmu v roku 1979. Blair sa nedostal k moci len preto, že z Manifestu Labouristickej strany vypustil klauzulu o spoločenskom vlastníctve, ale aj preto, že britská spoločnosť už mala tejto politiky „plné zuby“. Žiaľ, Blair, ako hovorí SME (nie o Blairovi), „nepresmeroval krajinu“, urobil iba niektoré skôr kozmetické zmeny. Vyhráva voľby, no prehráva v spoločnosti a spoločnosť. Bude Fico kráčať v jeho šľapajach? Neviem. Nemal by však zabudnúť na to, že čiastkovými opatreniami, ktoré sú skôr populistické a ktorým zatiaľ dáva prednosť a ktoré nemenia nič na „smerovaní krajiny“, si možno zabezpečí opätovné volebné víťazstvo o štyri roky. Pre spoločnosť to však bude iba Pyrrhovo víťazstvo … Autorka je prezidentka Progresívneho fóra
