„Popierať globálne otepľovanie začína byť podobne absurdné, ako popierať holokaust,“ takto oslovil novinár, aktivista a mysliteľ George Monbiot vo štvrtok devätnásteho októbra vyše päťstočlenné publikum v preplnenej aule Oxfordskej univerzity. Vidieť masy ľudí všetkých vekových kategórií, ako zaujato počúvajú vedeckú prednášku – to sa nestáva príliš často ani len v Oxforde. A tu išlo dokonca o takú na pohľad spornú tému, akou sú klimatické zmeny. Keď však Monbiot predložil tézy svojej knihy Horúčava: Ako zabrániť tomu, aby nám zhorela planéta, okamžite sa vyjasnili dve veci. Po prvé, že ide o človeka s obrovským zmyslom pre zodpovednosť, a po druhé, že na klimatických zmenách, žiaľ, nie je vôbec nič sporné – naopak, sú zaručenou a približujúcou sa katastrofou. Aspoň, ako na to Monbiot upozorňuje, ak nezačneme okamžite konať. Horúčava je nielen do hĺbky vedecky prepracovaná, ale aj poetická kniha. Monbiot nazýva náš postoj faustovským paktovaním s diablom – teda s fosílnymi palivami. Naša generácia v západnej časti sveta konečne dosiahla to, o čo sa ľudstvo usilovalo odjakživa: sme zasýtení, je nám príjemne teplo, máme absolútne bezpečie, pohodlie a slobodu pohybu. Stlačením gombíka sa nám doma dejú divy, ktoré pritom považujeme za samozrejmosť: zasvieti svetlo, spustí sa horúca sprcha. Zároveň sme však poslednou generáciou, ktorá si tieto výdobytky užívať môže. Tak ako Faustovi, aj nám podľa Monbiota zostáva ešte dvadsaťštyri rokov pôžitkárstva. I keď vieme, že fosílne palivá nás nakoniec privedú do záhuby, máme pocit, že nám to za to stojí. Horí nám za pätami Podobne ako na Slovensku, aj v Británii sme sa tento rok tešili mimoriadne teplej jeseni. V Európe nám klimatické zmeny až tak neprekážajú. Naopak, sú nám príjemné: prinášajú dlhšiu jeseň, miernejšie zimy a skoršie jari. Toto neprirodzené globálne oteplenie vzniká zvýšenou prítomnosťou skleníkových plynov v atmosfére, najmä oxidu uhličitého (CO2). Oxid uhličitý pochádza z fosílnych palív, ktoré sú hlavným zdrojom elektrickej energie na svete – uhlia, ropa a zemný plyn. Ak podľa Monbiotových výsledkov zostane obsah CO2v atmosfére taký, aký je dnes, do roku 2030 stúpne priemerná globálna teplota o dva stupne Celzia. Hoci sa nám to nezdá veľa, Monbiot vysvetľuje, že takéto zvýšenie teploty znamená smrť pre väčšinu tropických ekosystémov. Vo chvíli, keď sa dosiahne táto teplota, amazonský dažďový prales začne umierať. Stromy nielenže prestanú pohlcovať CO2, ale začnú sa rozkladať a uvoľňovať pritom ďalšie tony tejto látky. Vznikne dominový efekt, ktorý postupne naberie na obrátkach: začne sa roztápať arktická ľadová kôra (podľa výskumov sa môže celá roztopiť za jedno leto) a odhalená zem začne vypúšťať uhlíkové plyny. Golfský prúd zriedený s vodou z roztopenej kôry prestane temperovať severozápadnú Európu, ktorá sa stane neobývateľnou. Naopak, v krajinách, ktoré závisia od ľadovcových riek ako zdrojov pitnej vody, nastane smäd, keď sa ľadovce roztopia a odtečú do mora, ako napríklad v krajinách pod Himalájami a Andami. Zvýšená morská hladina zaplaví mnohé z najväčších prímorských metropol, ako sú Šanghaj, Bombaj, Buenos Aires alebo Bangkok. Zatopí aj poľnohospodársku pôdu a zamorí zdroje pitnej vody. V dôsledku tepla sa rozšíri malária a iné vírusové ochorenia a prudko sa znížia výnosy takých kľúčových poľnohospodárskych produktov, ako napríklad ryže, ktorej peľ sa teplom sterilizuje. Vznikne hlad, smäd a pribudnú milióny environmentálnych utečencov. Tento proces sa už započal. Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že tento rok zahynie na následky klimatických zmien 150 000 ľudí. Skeptickým názorom navzdory Monbiot verí, že všetko ešte nie je stratené. Ak budeme konať okamžite a znížime emisie skleníkových plynov vo vyspelých krajinách o 90 percent, proces sa dá zastaviť. Nie však o menej. Späť do doby kamennej? To mnohí vedci už dávno pripustili. No to, k čomu by takéto zníženie podľa nich viedlo – rozpad civilizácie a návrat do jaskýň – je však pre väčšinu ľudí nemysliteľné. Argument proti takémuto znižovaniu emisií skleníkových plynov znie, že liek je horší ako samotná choroba. Monbiot však nepatrí medzi obhajcov návratu do doby kamennej. Jeho dôkladný výskum ukazuje, ako sa dá zmeniť náš spôsob života, priemyselnej výroby a dopravy tak, aby sme toto zníženie dosiahli bez rozpadu civilizácie. Monbiot vysvetľuje, že veľká časť našej spotreby fosílnych palív je úplne zbytočná – napríklad pri vykurovaní domov, na ktoré v Európe spotrebujeme okolo 30 percent všetkej energie. Kľúčom k nižšej spotrebe je izolácia domov: v Nemecku už dávno vytvorili model superizolovaného domu (Passivhaus), ktorý všetku energiu na vykurovanie zachytí zo slnečného svetla cez okná, a pritom si udrží vnútornú teplotu 21°C. Ak namiesto auta pocestujeme autobusom, ušetríme 88 percent energie. To, samozrejme, znamená, že autobusová doprava by musela byť rýchlejšia, spoľahlivejšia a pohodlnejšia. Monbiot navrhuje vytvorenie cestných pruhov len pre autobusy a stavby autobusových staníc na okrajoch miest, nie v centrách, aby sa tak diaľkové autobusy vyhli mestskej špičke, v ktorej stratia väčšinu času. Čím viac ľudí pocestuje autobusmi, tým budú cesty voľnejšie a o to viac sa zvýši ich rýchlosť. Jednou z hlavných Monbiotových myšlienok je proces „carbon capture and storage“, čiže oddeľovania, zachytávania a skladovanie uhlíka z fosílnych palív, buď pred alebo po spálení. Je to proces, ktorý sa už využíva pri získavaní zemného plynu zo Severného mora. Uhlík sa oddelí od zemného plynu a napumpuje späť hlboko do zeme. Ďalšou možnosťou je podzemná premena uhlia na plyn: uhlie sa premení na metán a vodík bez toho, aby sa vykopalo na povrch. Z metánu sa oddelí uhlík buď pred alebo po spálení. Podľa Monbiota má obrovský potenciál aj slnečná energia: „Káble vysokého napätia, ktoré by odvádzali slnečnú energiu zo Sahary do celého sveta, by mohli zmeniť svet.“ Skepticky sa však díva na mnohé doterajšie návrhy, akým je napríklad biopalivo. Ak by mali autá jazdiť na rastlinný olej, viedlo by to k tomu, že poľnohospodárska pôda sveta by začala kŕmiť autá namiesto ľudí. Je dokázané, poukazuje Monbiot, že trh reaguje na finančnú silu, nie na potreby: hoci 800 miliónov ľudí na svete hladuje, nárast svetovej poľnohospodárskej produkcie sa využíva na výkrm zvierat, nie na nasýtenie ľudí. Je to na nás Ak je však situácia taká kritická, kde sú masové demonštrácie? Kde sú radikálne politické kroky? Kde sú vodíkové autá, ktoré nám automobilové spoločnosti už roky sľubujú? Chce zmeny podnebia vôbec niekto zastaviť? Doteraz podniknuté opatrenia – teda Kjótsky protokol, ktorý zaväzuje signatárske krajiny znížiť do roku 2012 emisie o 5,2 percenta – ani zďaleka nezodpovedajú požadovanej redukcii. A napokon, krajina, ktorá vypúšťa zďaleka najviac emisií na svete, teda USA, protokol ani nepodpísala. A ukázalo sa, že napríklad Veľkej Británii sa nepodarí dosiahnuť ani len takéto mierne zníženie emisií. Politici nekonajú preto, lebo to od nich občania nežiadajú. Ľudia sú dezinformovaní: existuje mnoho pseudovedeckých výskumov, ktoré tvrdia, že globálne otepľovanie je mýtus. Monbiot odhaľuje, že mnohé americké „výskumné centrá“ popierajúce vzťah medzi globálnym otepľovaním a emisiami skleníkových plynov majú spoločného sponzora: je ním ExxonMobil, najväčší dodávateľ fosílnych palív na svete. Ďalším dôvodom nečinnosti však je, že sa jednoducho nechceme vzdať svojho pohodlia a svojho životného štýlu. Jedna vymoženosť civilizácie, pre ktorú Monbiot nemá alternatívu, je letecká doprava. „Jeden spiatočný let cez Atlantik vytvorí toľko emisií CO2 na pasažiera, koľko by sa jednému človeku nemalo dovoliť vyprodukovať za celý rok.“ To znamená, že sa musíme predsa len vzdať niektorých luxusných vymožeností – „pokiaľ len nie sme presvedčení, že cestovanie je dôležitejšie ako samotný život.“ Aj pre nás sa od príchodu nízkorozpočtových leteckých spoločností lietanie po Európe – za prácou, za štúdiom, za oddychom – stalo samozrejmosťou. V tomto ohľade je aj autorka týchto riadkov žalostným pokrytcom. Máme sa vzdať tohto výdobytku, ktorý sme konečne, po desaťročiach reálnosocialistickej uzavretosti, získali? Napokon, letecká doprava otvára obrovské možnosti a nové horizonty, a len vďaka nej mnohí z nás získali skúsenosti a poznatky, ktoré im umožnili vôbec si začať uvedomovať problémy tejto planéty, akými sú globálne otepľovanie či nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Šéf britských konzervatívcov David Cameron odpovedá spôsobom, ktorý predstavuje pohľad liberálnej demokracie: „Nízkorozpočtové letecké spoločnosti nemožno zastaviť. Ľudia totiž majú právo ísť na dovolenku.“ Áno, odpovedá Monbiot. Ľudia majú právo na mnoho vecí, ktoré, žiaľ, vedú k ich sebazničeniu. Ľudia však majú aj právo prežiť. A niektoré práva sú jednoducho základnejšie ako iné. Mimochodom, ľudia, ktorých zmeny podnebia postihnú najviac, na palubu lietadla nikdy v živote nevstúpia. „Asi ste si všimli, že vôbec nehovorím o tom, ako politikov dotlačiť k tomu, aby urobili, čo treba,“ ukončil Monbiot svoje vystúpenie v Oxforde. „O tomto nerozprávam naschvál. To je totiž na vás.“ Autorka je doktorandka na katedre anglickej literatúry Oxfordskej univerzity
O kampani proti klimatickým zmenám viac na tejto stránke
