V polovici novembra sa na Dvojke objavujú zábery z Námestia SNP v roku 1989. Každoročne kradnú Labudovi tvár, Kňažko utvára koridor, veľa mladých ľudí štrngá kľúčmi od bytu… Dnes sú nám, rastúcej novej generácii, tieto udalosti vzdialené. „November ‘89? Čo to tam bolo?“ pýta sa ma nechápavo spolubývajúca. Mala v tom čase šesť rokov. „Hej, neustále sa nad tým hlboko zamýšľam a zásadne to ovplyvňuje moje konanie,“ žartuje druhá. Až do tretice si od spolužiačky pri večeri na internáte vypočujem o niečo pozitívnejší názor. Hovorí mi: „Vieš, ak by sa to neudialo, asi by som tu dnes nesedela.“ Pýtam sa jej, prečo si to myslí, veď aj vtedy sa študovalo. „Neviem, či by som bola dostatočne motivovaná a cítila takú potrebu…“ Nám, už kapitalisticky vychovanej generácii, sa November možno zdá ako historicky dôležitá udalosť. V škole nám tieto časy pripomínali, spomínajú ich aj naši rodičia – v rôznych kontextoch a s rôznym tónom hlasu. No vnímame to asi tak, ako naši rodičia august 1968 – ako nepríliš známe a pochopiteľné obdobie. Nie je nám čo vyčítať, keď sa do udalostí nevieme priamo vžiť. Nevieme si dnes už predstaviť, že väčšina má silnejší politický názor ako tí pri moci, a preto sa rozhodne niečo v krátkom čase zmeniť. Demokracia, možnosť slobodne sa rozhodnúť a voliť, ide, zdá sa, pomimo nás. Pasívna mládež už bude asi fenoménom dnešnej doby. Väčšina cíti, že jeden hlas je málo. Mladí sa takmer vôbec nezaujímajú o dianie v štáte. Osobne si neviem predstaviť podobnú revolúciu, podobné zomknutie sa v dnešnej dobe. V novembri 1989 boli naši rodičia o čosi starší ako sme dnes my. A boli asi rovnakí. Mnohí sa na udalostiach reálne zúčastnili. A mnohí sa tešili, že nie je škola, že sa môžu zadarmo odviezť do Prahy na pivo, v krčme si pozrieť v televízii zopár záberov z námestí. Asi sa však verilo tomu, že nápady ľudí na tribúnach sú realizovateľné a dostavia sa výsledky. Že nastane progres. Možno to bude znieť fantasticky, ale moja prvá spomienka z detstva sa spája práve s Novembrom ‘89. Mala som dva a pol roka a už som celkom slušne behala a rozprávala. V rodine som bola najväčšou revolucionárkou, šprintovala po byte, štrngala ťažkým zväzkom kľúčov od pivnice a spievala, že sme si sľúbili lásku. Ostala mi táto spomienka v pamäti pre dôležitosť udalostí? Pre to, že som to skutočne vnímala ako veľkú zmenu? Vo dvoch rokoch? Ktovie, možno áno. Škoda len, že mi tá zmena medzitým niekam unikla, odplynula. A asi nielen mne. Autorka študuje žurnalistiku
