Návrat Daniela Ortegu

Americká administratíva kedysi robila všetko možné i nemožné, aby odstavila tohto muža od moci. Dnes sa Daniel Ortega opäť vrátil – ako demokraticky zvolený prezident Nikaraguy. S omnoho menej radikálnym programom, zaťažený škandálmi a kompromismi, ale súčasne ako znak upadajúceho vplyvu USA v Latinskej Amerike a rastúceho odporu Latinoameričanov voči politike diktovanej washingtonským konsenzom. Keď už bolo jasné, že sa Daniel Ortega stal už v prvom kole volieb prezidentom Nikaraguy, v Spojených štátoch sa objavili komentáre pripomínajúce rétoriku studenej vojny či zlú sci-fi. Charakteristický je komentár bývalého autora prejavov R. Reagana a G. Busha Marka Klugmana pre National Review: „…Nikaragua, ktorá otvára dvere vražednému radikalizmu, je hrozbou pre Ameriku aj pre svet… Nukleárna Severná Kórea a nukleárny Irán by so spojencom tak blízko priepustnej deravej hranice mohli mať možnosť spôsobiť chaos, o akom sme si kedysi mysleli, že ho je schopný iba Sovietsky zväz.“ Bushova administratíva sa naozaj usilovala Ortegovmu víťazstvu zabrániť. Americký veľvyslanec otvorene podporoval jeho súperov a pokúšal sa zjednotiť pravicu okolo jedného kandidáta. Americký minister obchodu Carlos Gutierrez naznačil, že nesprávny výsledok volieb môže ohroziť 220 miliónov dolárov pomoci a stovky miliónov investícií. Tesne pred voľbami sa k tlaku pridali aj republikánski kongresmani. Navrhli, aby boli zablokované prostriedky, ktoré nikaragujskí imigranti posielajú z USA svojim rodinám. Neúčinné hrozby Predstava, že by malá, chudobná a politicky okrajová stredoamerická krajina dokázala ohroziť Spojené štáty, je návratom k rétorike studenej vojny. V osemdesiatych rokoch Washington neváhal porušiť medzinárodné právo (napríklad zamínovaním prístavu v Manague) či živiť občiansku vojnu v krajine (financovaním takzvaných „contras“), ktorá si vyžiadala obrovské ľudské a materiálne obete – v priebehu 80. rokov klesol príjem na hlavu v krajine o 80 percent – len aby zbavil moci sandinistickú vládu vedenú Danielom Ortegom. Dnes napriek ostrej rétorike sa Washington pravdepodobne bude musieť zmieriť s politickou zmenou v krajine. Hrozba amerického nesúhlasu či dokonca hnevu už nie je pre voličov v Latinskej Amerike dostatočne silným dôvodom, aby akceptovali neoliberálnu politiku. Ako dôležitejšie sa ukázalo, že po 15 rokoch vlády odobrovanej Spojenými štátmi patrí Nikaragua stále medzi tri najchudobnejšie krajiny západnej hemisféry. Muž škandálov a kompromisov V roku 1990 si vojnou unavení obyvatelia Nikaraguy nakoniec v slobodných voľbách zvolili antisandinistickú vládu a Daniel Ortega svoju porážku prijal. Pred týždňom sa vrátil do prezidentského úradu. Netreba mať naivné predstavy – nie je to revolučný vodca z osemdesiatych rokov a jeho politická kariéra po prehre v roku 1990 je plná kompromisov, výmeny ideálov za moc. V sandinistickej strane drží Ortega moc pevne v rukách, odmieta volanie vnútornej opozície po demokratizácii. V deväťdesiatych rokoch odišlo zo strany mnoho popredných kultúrnych a intelektuálnych osobností a vytvorili Sandinistické hnutie obnovy, ktoré postavilo do týchto volieb vlastného kandidáta, bývalého starostu Managuy Hertyho Lewitesa (vylúčeného zo Sandinistického hnutia pre opozíciu voči Ortegovi). Mal šance na úspech, v júli však umrel na srdcový infarkt, čo jeho stranu odstavilo. Okrem vnútrostraníckych bojov poškodili Ortegovu povesť aj politické škandály. V roku 1999 sa dohodol s vtedajším prezidentom Arnoldom Alemánom na obojstranne výhodnej zmluve. Obaja politici získali parlamentnú imunitu, vďaka ktorej sa Ortega vyhol vyšetrovaniu obvinení jeho nevlastnej dcéry, že ju sexuálne zneužíval. Alemán zas unikol obvineniam z korupcie (aj keď nie úplne – neskôr imunitu stratil a teraz je v domácom väzení, usvedčený zo sprenevery asi sto miliónov dolárov). Za ďalší kompromis je považovaný drakonický zákon, ktorý urobil z každého interrupčného zákroku trestný čin. Sandinisti zaň tesne pred voľbami zahlasovali spolu s vládnymi stranami. Za obetovanie liberálnych postojov získali podporu katolíckej cirkvi. V mnohom však Ortega zrejme môže byť len taký „čistý“, ako je „čisté“ politické prostredie, v ktorom sa pohybuje. Obracia sa vietor? Hrozby USA ani Ortegova poškodená povesť nemohli zabrániť, aby sa Nikaragua nepridala k politickej vlne, ktorá mení podobu Latinskej Ameriky. Daniel Ortega v kampani sľuboval zmenu politiky konzervatívnych vlád posledných 15 rokov. Privatizácia štátneho sektora a „zóny voľného obchodu“ nedokázali naštartovať hospodársku obnovu. Dnes, samozrejme, nie je jasné, ako bude jeho skutočná politika vyzerať. Spojené štáty majú dosť hospodárskych možností zhoršiť mu situáciu zastavením pomoci či obmedzením investícií. Alternatívne zdroje (napríklad pomoc Venezuely, ktorá svoje príjmy z ropy využíva aj na budovanie protiváhy vplyvu USA v Latinskej Amerike) nemusia výpadok úplne pokryť. Výsledok však bude určite závisieť aj od schopnosti Ortegovej vlády vyhnúť sa chybám mocných, ktoré vyčítali svojim predchodcom – korupcii, nedemokratickému vládnutiu, tvorbe politiky bez účasti tých, o ktorých živote rozhoduje. Už samotné zvolenie Daniela Ortegu je však ďalším znakom, že pochybnosti o neoliberálnej politike washingtonského konsenzu, považovanej ešte pred pár rokmi za nevyvrátiteľnú pravdu, sa prenášajú z roviny teórie do praktickej politiky.