Odchod Donalda Rumsfelda z Bushovej administratívy vyvolal v americkej tlači živú diskusiu. Niektorí komentátori sa nazdávajú, že výmena na poste ministra zahraničných vecí by sa dala považovať za symbol víťazstva Busha staršieho nad Bushom mladším. Iní to odmietajú ako „príliš jednoduché, príliš lacné“. Reportér novín Washington Post to zhodnotil lakonicky: „No, len preto, že je to jednoduché a lacné, to ešte nemusí byť nepravda.“ Odchod Donalda Rumsfelda z Bushovej administratívy vyvolal v americkej tlači živú diskusiu. Niektorí komentátori sa nazdávajú, že výmena na poste ministra zahraničných vecí by sa dala považovať za symbol víťazstva Busha staršieho nad Bushom mladším. Iní to odmietajú ako „príliš jednoduché, príliš lacné“. Reportér novín Washington Post to zhodnotil lakonicky: „No, len preto, že je to jednoduché a lacné, to ešte nemusí byť nepravda.“ Vtip je totiž v tom, že Robert Gates, ktorý Rumsfelda nahradil, patril k „vernej trojke“ Busha staršieho. Výmena osôb v okolí súčasného prezidenta by mohla naznačovať opustenie grandióznych neokonzervatívnych vízií a návrat k republikánskej politike staršieho vydania. Donald Rumsfeld patril medzi najmenej populárne osoby administratívy G. W. Busha. Bolo preto prirodzené, že po porážke republikánov v kongresových voľbách musel odísť. Zďaleka však nie je len „obetným baránkom“ – k nepopulárnosti Bushovej vlády prispel výrazne sa rodiaci debakel v Iraku a Rumsfeld patril medzi architektov a propagátorov invázie. Oteckova pomoc Rovnako dôležité ako „kto odišiel“ je však aj „kto ho nahradil“. Ako sme už spomenuli, Robert Gates patril do skupiny blízkych spolupracovníkov Busha staršieho, spolu s dôležitou postavou Jamesa A. Bakera. Mnohým to pripomína akýsi pravidelný cyklus v živote mladšieho Busha. Syn čosi pokazí, otec pomáha zachraňovať. Tom Engelhardt, komentátor časopisu The Nation, píše: „Životná trajektória pádu nahor Georga W. Busha má vlastný rytmus… Oteckovi priatelia a kontakty mu pomohli dostať sa do podnikania s ropou – a po jeho zlyhaní mu pomohli z biznisu vycúvať; pomohli mu dostať do bejzbalového biznisu – a opäť z neho vycúvať; a teraz sa zdá, že mu pomáhajú von z neúspešnej hry na globálnu politiku.“ James A. Baker III. nepomáha Bushovi prvýkrát. Ako upozorňuje Engelhardt, bol to on, kto ho zachránil na Floride, keď v roku 2000 na hlasy prehral prezidentské voľby, a predsa nastúpil do úradu. Teraz sa znova objavuje po šiestich rokoch, „po ďalších prehratých voľbách, aby ho zachránil po tom, ako (G. W. Bush) pokazil, čo sa v ropnom srdci planéty pokaziť dalo.“ Odporúčania, ktoré neboli Zaujímavá je aj história tejto výmeny na postoch. Engelhardt upozorňuje, že fakty nie sú úplne známe, ale k pravde sa možno priblížime malou špekuláciou. Kongres ustanovil v marci Výskumnú skupinu pre Irak (Iraq Study Group – ISG), ktorá mala prísť s nejakými odporúčaniami pre politiku. Spolupredsedovia Baker a Lee Hamilton začali pracovať v apríli, no hoci je situácia v Iraku zo dňa na deň horšia, skupina nedodávala nič, len sľuby, že odporúčania budú „niekedy v decembri či januári“. Prečo tak neskoro? Jednou z možností je, že Baker vôbec nemal v úmysle nechcel predložiť nejaký súbor odporúčaní, ktorý by potom Rumsfeld – starý rival Busha seniora ešte z čias administratívy Geralda Forda – mohol šmahom ruky zhodiť zo stola. Namiesto toho si Baker pekne počkal, kým architekt vojnovej stratégie v Iraku nebol donútený odísť. Podľa Engelhardta by to „znamenalo, že vedel, že ak bude práca jeho skupiny trvať dosť dlho, Rumsfeld odíde a on môže dať výsledky ministrovi obrany, ktorý mu viac vyhovuje. Preto ten neskorý dátum… Všetci zúčastnení, samozrejme, tvrdia, že otec Bush s tým nemá priamo nič spoločné a Baker dokonca až do poslednej sekundy ani nevedel, že Rumsfeld je na odchode. Budem prekvapený, ak sa tento príbeh bude považovať za reálnu možnosť dlhšie ako do konca mesiaca.“ Zmena? V tejto situácii ide podľa Engelhardta o viac ako len o neskoré zverejnenie odporúčaní pre irackú politiku. Možno je to koniec ešte zostávajúcich neokonzervatívcov a ich spojencov. Hovorí sa, že neokonzervatívci, ktorí v Pentagone ešte sú – medzi nimi mnohí spojenci Dicka Cheneyho – čakajú po nástupe Gatesa už len na svoje výpovede. Všetko smeruje k tomu, aby viceprezidenta Cheneyho čoraz viac izolovali, odsunuli bokom. Baker dokázal v posledných mesiacoch okolo seba zhromaždiť ľudí, ktorí tvoria čosi ako alternatívne ministerstvo zahraničných vecí i Národnú bezpečnostnú radu a CIA. Ukrývajú sa pod pláštikom Výskumnej skupiny pre Irak, plnej starých harcovníkov so skúsenosťami až z Reaganovej éry. Dokonca sa už pustil do akejsi vlastnej zahraničnej politiky, keď sa stretol so sýrskym ministrom zahraničných vecí a iránskym veľvyslancom pri OSN. Desať kľúčových členov skupiny však v skutočnosti nie sú vojenskí stratégovia a geopolitickí analytici toho druhu, od ktorého by sa dalo očakávať riešenie irackej krízy. Pôsobia skôr ako výkvet establišmentu s koreňmi v bývalej administratíve prezidenta Reagana. Podľa Engelhardta je to znakom dôležitého mocenského politického posunu vo Washingtone. Jeho rozsah je zatiaľ otázky. Vyvstáva viacero otázok. Skloní sa prezident Bush pred oteckovými „starými chlapcami“? Ak áno, dokážu noví ľudia dostať Spojené štáty z Iraku? A chcú to vôbec?
