Alexander Dubček mal osemdesiate piate narodeniny. Ani nevieš, ako veľmi nám chýbaš, hovorili koncom minulého týždňa jeho priatelia. Slovenskí, českí, talianski, nemeckí… Na Župnom námestí, v budove bývalej SNR, nad všetky krištáľové lustre žiaril jeho vľúdny úsmev v ľudskej tvári. Na počudovanie: narodeniny Alexandra Dubčeka sa dokonca dostali do hlavných správ slovenských médií. Ale iba tak, mimochodom. Len aby sa dalo pošpekulovať, čo to zase vyrobil slovenský predseda vlády. Len si to predstavte! Nerečnil dvadsať minút, ale iba tri, prehovoril prvý, hoci v programe bol zapísaný ako tretí, po svojom príhovore hneď z konferencie odišiel a Boris Zala povedal toto, lenže premiérova hovorkyňa povedala tamto. (Slyšíš ten rozdíl? pýta sa hrdina v slávnom Formanovom filme.) Mediálni pracovníci dreli až sa im z kečky parilo. Telefonovali, konfrontovali, pátrali. Po čom vlastne? Vajatala hora, porodila myš, povedal by Vladimír Mináč. Na Slovensku vraj nemáme štandardných politikov. Na Slovensku vraj nemáme štandardné politické pomery. Na Slovensku vraj nemáme dokonca ani štandardných voličov – veď si len pozrite, ako si v parlamentných voľbách nerozumne počínali. Môžu takto voliť múdri ľudia? Nemali by sme tým, ehm, hlúpym odňať volebné právo? Môžeme sa však tešiť: na Slovensku máme nadštandardných spravodajcov a iných umelcov. Zapísali si na prednáškach mediálnej psychológie dobre za uši: ľudí nezaujíma, keď pes pohryzie človeka. Iná káva je, ak človek pohryzie psa. Že nehryzie? No a čo, ale nám sa nepáči. Prečo sa nám nepáči? Lebo si dovolil vyhrať voľby, no – neudreli by ste si? Mal rečniť dvadsať minút a rečnil tri, mal hovoriť ako tretí a rečnil ako prvý… – nie je to, no, povedzme, prinajmenšom neštandardné? Čo len za tým je?! Vždy ma mimoriadne zaujímalo, ako mohli dospelí ľudia, novinári vždy čomusi slúžiaci, vykonávať svoje rozsudky. Raz nad Clementisom, Husákom a Novomeským, potom – pars pro toto – nad Dubčekom či Uhlom. Nič podstatné o tých ľuďoch nevedeli. I tak tresty žiadali, dokonca občas i v priamom prenose. Vina odsúdených sa neskúmala, vina bola otázkou viery v ich zločinnosť. Nebezpečná nebola zjavná lož, ale (ne)zjavná polopravda. Zažila som to. A dodnes ma to desí. I dnes sa často pýtam, prečo dospelí, často i vzdelaní ľudia čomusi uverili, vo viere dopredu odsúdili a pravda im zostala ukradnutá? A prečo je (ich netušiacim nasledovníkom) ukradnutá i dnes. Ak by sme sa nepísaného lídra súčasnej opozície Mikuláša Dzurindu opýtali, kto rozbil jadro atómu, vinník by bol jasný. Má to v náplni práce, donivočiť boľševika jedného nemóresného. Ale prečo tak hlava-hlava kopú tí „nezávislí“? Na čom fičia? Pán Dubček, nepripomínajú vám niečo?