Dielo nestora slovenského insitného maliarstva Júliusa Považana má povesť výnimočnosti a kvality na Slovensku i v Európe. Monografia Július Považan (Slovart, Bratislava 2006) vychádza pri príležitosti umelcových 80. narodenín a zachytáva po prvý raz jeho dielo ako uzavretý celok. Jeho obrazy sú úprimné, hlboko prežité, precítené a ľudské. Odmietajú vžité pravidlá a rozbiehajú sa po vlastných cestách. Sú naplnené poéziou a pokorou. Nesú so sebou posolstvo, ktoré pretrváva celé stáročia – ľudskosť a slobodu. Sú trvalo včlenené do obrazu súčasného a bezpochyby i budúceho výtvarného umenia. Použitie farby je odvážne a odráža autorov vitalizmus. Tak objavujeme na jeho plátnach červené kravy, modré kone, červené husle, fialové oblaky… zahalené zvláštnou poéziou. Považan sa okrem maľby vyjadruje aj v technike kresby a akvarelu, ktoré väčšinou slúžia ako skice k olejomaľbám. Kresba má virtuózny ťah, línia je pevná, hladká a plastická. Korene Považanovej spontánnej tvorby sú i v rozprávkovosti detstva, ktoré žije v ňom a pretrváva. Nikdy nepretrhol citovú väzbu so svetom svojho detstva, a to sa preň stalo mohutným prameňom inšpirácie pri zobrazovaní ľudových mystérií, piesní, legiend a rozprávok. Zostalo platformou, ktorá pretrvala v citlivej duši autora, kde sa snúbi svet dospelosti zo zázračným svetom detstva. Odrazili sa v neopakovateľných podobách autorovej fabulácie. Súčasťou monografie sú resumé v angličtine, nemčine a francúzštine. Bartleby a spol. (Garamond, Praha 2006) je kniha, ktorá autora Enrique Vila-Matasa najviac preslávila v cudzine a pomohla mu výraznejšie preraziť i doma v Španielsku, kde dnes patrí medzi kultovných autorov. Podľa slávnej Melvillovej postavy pisára, ktorý na všetko odpovedá „Ja radšej, prosím, nie“, až umrie od hladu, pomenoval Vila-Matas spisovateľov, ktorí sa po prvom či druhom dieli odmlčali alebo písať ani nezačali. Kniha je štylizovaná ako 86 poznámok pod čiarou k neexistujúcemu textu – poznámky si spisuje samotársky úradník, prototyp bartlebyovcov, ktorý pred dvadsiatimi piatimi rokmi vydal jednu prózu a od tej doby odmietal písať. Pátra po podobných prípadoch a spisuje akýsi katalóg či slovník bartlebyovcov, odmietnutia spisovateľov, kde susedia slávne mená ako Kafka, Musil, Rimbaud, Rulfo, Sokrates s fiktivnými autormi. Citáty a parafrázy sa miešajú s biografickými čriepkami a všetko to dohromady je ako napínavé, ale veľmi vtipné detektívne pátranie v knižnici, číhánie na všeodhaľujúci záblesk náhlej súvislosti. Keď v auguste 1939 Hitlerove vojská prepadli bez varovania Poľsko, život mladého, talentovaného a úspešného pianistu židovského pôvodu Władysława Szpilmana sa zmenil na nepoznanie: stratil prácu, rodinu i priateľov, prežil utrpenie vo varšavskom gete i niekoľkomesačné ukrývanie v bytoch svojich varšavských priateľov a nakoniec i varšavské povstanie a totálnu deštrukciu mesta. Hneď po ukončení vojny vylíčil Szpilman svoje zážitky v knihe nazvanej Smrť mesta (1946), ktorá však bola vinou poľských stalinistov čoskoro stiahnutá z behu a až po viac ako 50 rokoch vyšla znovu pod názvom Pianista (Academia, Praha 2006). Pre mnohých ľudí, najmä v Nemecku, sa kniha stala senzáciou tým, čo k nej bolo pridané: po prvý raz publikovaný denník dôstojníka wehrmachtu Wilma Hosenfelda, bez ktorého by bol Władysław Szpilman neprežil posledné týždne a dni vojny. Podľa Szpilmanovej knihy natočil rovnomenný film slávny americký režisér poľského pôvodu Roman Polański.
