Začnime optimisticky: Za-po-ro-žec! Za-po-ro-žec! skanduje publikum niekoľko hodín po silvestrovskej polnoci. Zaporožec, to bolo také milé auto, vysvetľuje spevák kapely Russkaja do mikrofónu pred začiatkom piesne. Po nemecky so šarmantným ruským prízvukom. Za-po-ro-žec je potom refrénom piesne. Spevák v červenom tričku so žltou hviezdou vyzýva publikum, aby spievalo s ním. Boľšoe spasiba! kričia niektorí. Charašo! Jediné slová, ktoré po rusky vedia. Na nový rok ráno vo viedenskom Ost-klube. Neďaleko južnej stanice, na ktorú prichádzajú vlaky „z východu“. Mokrí od potu vyjdeme z malej miestnosti, v ktorej sa koncert koná, na chodbu. Ja a môj rakúsky kamarát. Prihovorí sa mu dievča vo vysokých čižmách a krátkom bielom kabátiku z umelej kožušiny. V jednej ruke cigareta, druhou mu zvodne zájde do vlasov. Neznáma ho hladká po čele. Tu sa musí hovoriť po rusky, keďže sme na ruskej party, hovorí a pripíja mu. Zdvihne svoj pohár a priblíži k nemu tvár. A po nemecky povie, že ona je Ruska. Kamarát je v rozpakoch, lebo vedľa stojí jeho slovenská milenka. Východ sa priblížil k Západu a ruština sa stala cool. Mladá generácia si na Silvestra pripíja vodkou dovezenou z Ukrajiny. Vodkou, ktorá sa neviezla v kamiónoch celým Slovenskom, ale ľudia si ju priniesli sami. V ruksaku z Krymu cez Ľvov až do Viedne. A sú nadšení a zdá sa im, že v živote nezažili nič krajšie. Asi o mesiac neskôr spieva na tom istom pódiu turecká speváčka. V tom istom klube paroduje volebnú kampaň pravicovej ÖVP, podľa ktorej sa z Viedne nesmie stať Istanbul. Tentoraz osloví ktosi mňa. Rakúšan po rusky, keďže vraj v Prahe študoval umenie. U Knižáka. Sme vo Viedni. Je tu doma. Rozprávame sa ruskou češtinou. A po koncerte hrá z reproduktorov nemecká skladba s francúzskym prízvukom. Vraj je to sexy. Hovorí môj rakúsky kamarát. Ktorého bývalá bola Bulharka. Zdá sa, že všetko je, ako má byť. Všetci sa môžeme pochytať za ruky. Na farbe kože a pasu predsa nezáleží. Postavme sa všetci do kruhu a spoločne si zaspievajme. Tak ako kedysi: Solnečnyj krug, nebo vokrug. Potom sa veziem vlakom z Trenčína. V IC-éčku z Košíc do Viedne. Večer, keď sme na hokejových majstrovstvách hrali pre nás rozhodujúci zápas s Čechmi. Čo si myslím, ako to dopadne, pýta sa ma zhovorčivá spolucestujúca. Pokrútim hlavou a hovorím, že to asi prehráme. Rozhovor sa rozprúdi. Vraví, že jej je to jedno. Keby išlo o medaily, držala by palce aj Čechom. Lebo ona to nemôže vystáť, keď sa ľudia navzájom nemajú radi. Keď Bratislavčania nemôžu vystáť Východniarov. Veď sme si predsa všetci rovní. Len keby tých Turkov bolo v Rakúsku menej. Ona tam totiž žije. Už desať rokov. Je čašníčka v Operncafé. Dá mi dokonca vizitku, aby som sa mohla staviť na kávu. Tam v tom Rakúsku sa dá totiž dobre zarobiť. Ona je teda bohatá. Keď dostane dobré prepitné, má aj osemsto eur za mesiac. Len s tými Rakúšanmi je to ťažké. Našťastie pracuje s jednou Češkou. Ale najhorší zo všetkých sú tí Turci. Aj keď si za to Rakúšania môžu sami. Že si ich tam pustili. Videla predsa na vlastné oči, ako turecké deti na ihrisku vytiahli nôž. Horší sú už len Srbi. Moju nesmelú poznámku, že keby si tam Rakúšania nepustili Turkov, nemuseli by si tam pustiť ani Slovákov, prepočula. No comment. Moji rodičia pracovali celý život na Slovensku. Nemohli ináč a boli spokojní. Ja sa trápim, lebo nemôžem pracovať v Rakúsku. Lebo potrebujem pracovné povolenie. Neviem, kto je spokojnejší. Takýchto príbehov môžem vyrozprávať desiatky. Zbieram ich ako známky. Je to nenáročné hobby. Nachádzam ich na každom kroku a nemusím chodiť ani na zberateľské burzy. Je princíp sveta, že existujem ja a existuješ ty. Že tu sme my a tam ste vy. Že existuje tu a tam. Nemôžem si pomôcť. Ako deväťročná som sa stala pionierkou. Na Slavíne som sľúbila, že budem budovať a brániť svoju socialistickú vlasť. Brala som to vtedy celkom vážne a v aute vyspevovala Od Dunaja k strmým štítom Tatier, až sa na mne rodičia smiali. O štyri roky neskôr mi bolo ľúto, že sú preč časy, v ktorých sa tajne rozmnožovali zakázané knihy. Vo svojom naivnom nadšení z českej undergroundovej literatúry som sa totiž zúfalo chcela zúčastniť na niečom, čo zrazu neexistovalo. O pätnásť rokov neskôr (ach! ach!) sa učím psychoanalýze. Buržoáznej pavede. Kto by si to bol pomyslel. A kto vie, čo sa ešte stane. Ešte je priskoro na optimizmus. Autorka je spisovateľka. Text bol publikovaný v angličtine na www.doingculture.com
