Rekordne nízka… Práve takéto slová som začul (možno veľmi symbolicky) v piatok 17. novembra v spravodajstve istej televízie v súvislosti s „poklesom“ nezamestnanosti. Podľa tejto informácie sa jej miera znížila na „rekordných“ 9,27 percenta. Pre mnohých politikov dôvod na nadúvanie hrude. Po dobách, keď sme dennodenne počúvali, ako „padá“ jedna fabrika za druhou, ako sa nové desiatky, stovky a tisíce ľudí ocitajú bez práce, ako sa celé doliny a regióny menia na hladové, vyznieva takáto správa bez skúmania súvislostí naozaj príťažlivo. Priznám sa však, štatistike veľmi neverím. Osobitne nie tejto. Úlohou informácií je nielen prinášať jasno do temných kútov neznáma, ale aj zahmlievať či iným spôsobom interpretovať aj viditeľné fakty. Niečo na spôsob vtipu, ako muž nájde doma svoju manželku v náručí iného a ona s nevinnou tváričkou a slzičkou v oku položí vražednú otázku – to veríš viac vlastným očiam ako mne? Samotné čísla sú iba tou najjednoduchšou stránkou interpretácie viditeľného javu. Lenže – potrebuje taký jednoznačný fakt, ako je pád miery nezamestnanosti, niečo iné ako nadutú hruď? Veď je to také jasné! Nuž, skúsme sa na tento jednoduchý a „jasný“ fakt pozrieť z iného uhla. Nedávno som sa brázdil nekonečnými pláňami internetu a narazil som na zaujímavý údaj. V rokoch 1900 až 1910 vraj opustilo dnešné územie Slovenska okolo 380-tisíc obyvateľov. Utiekli pred biedou. A utekali na všetky strany sveta, najmä do Ameriky. „Šífy“ boli plné zbedačených Slováčikov túžiacich po slušnom dôstojnom živote. A rovnako ešte relatívne nedávno som s údivom sledoval diskusiu v televízii, kde bývalá ministerka Radičová vysvetľovala, že podľa oficiálnych údajov Slovensko v ostatných rokoch opustilo okolo 150-tisíc obyvateľov, no priznala aj to, že v skutočnosti to môže byť aj dvojnásobok. V posledných rokoch teda opustilo svoju vlasť možno až 300-tisíc občanov Slovenska. Nemyslím si, že by všetci odišli kvôli láskam a dobrodružným povahám. Rovnako ako predkovia utiekli pred biedou, hlbokou beznádejou! A tak ako sa z minulých migrácií navrátilo mizivé percento, stavím sa najmenej o svoj mizerný mesačný plat, že títo ľudia sú vo veľkej miere pre Slovensko definitívne stratení aj teraz. Sám mám v zahraničí dvoch synov a to, čo počúvam, znie asi tak – a prečo by sme sa mali vrátiť! Veď je to „humus život“ v tejto krajine. Nesúhlasím celkom so svojimi potomkami, no tento pocit sa v nich nezahniezdil len tak, z ničoho nič. Asi je to dané mnohými atribútmi života, ktoré mnohých v tejto krajine neuspokojujú, ba až vyháňajú za hranice. To, čo je na tomto fakte desivé, je skutočnosť, že bývalý minister financií a podpredseda vlády Mikloš sa doslova chválil, že magnetom pre investorov je lacná pracovná sila. Teda – bieda národa bola dôvodom na hrdosť podpredsedu vlády! Ja by som to hodnotil ako vlastizradu s nedozernými následkami do budúcnosti. Z tejto krajiny totiž neodišli gauneri, darebáci, čo by zrejme všetci poriadni občania tejto krajiny iba privítali. Naopak. Odišli najambicióznejší, najdravejší, najodvážnejší, možno aj najschopnejší. Odišli ľudia zrelí, plní elánu, chuti zabojovať o svoj lepší osud. Stali sme sa genetickou bankou vyspelých ekonomík. A odišli najmä preto, že vláda či vlády nemali záujem riešiť s rozmyslom reálne problémy tejto krajiny. Dôležité bolo najskôr dosadiť do štátnych podnikov svojich „odborníkov“ na likvidáciu výroby, potom začať hlásať, že štát (teda oni sami!!!) je zlý hospodár, a potom ako v amoku predávať. A verejne tak dokazovať, že o nič iné nejde, iba o drancovanie vlastného národa v prospech vlastný i v prospech takzvaných investorov, ktorých jediným prínosom je okamžitý rast cien a zrejme aj osobné prospechy tých, ktorí umožnili privatizáciu. A práve to je najdesivejšie. Tento národ a táto krajina sú systematicky ničení a nikto za to nenesie zodpovednosť. Rozdiel oproti rokom z počiatku minulého storočia je iba v tom, že už sa nemôžeme vyhovoriť na neznesiteľný útlak maďarskej šľachty. Dovolili sme vznik vlastnej. Zrejme rovnako bezohľadnej. Pracovitých ľudí už niet. Ostali notorickí flákači, starí a deti. O niekoľko rokov budeme pozerať do obrovskej diery bez potrebných pracovných síl. Vlastne už dnes do nej nazeráme. Že o pár rokov nebudeme schopí ponúknuť investorom možno žiadnych pracovitých ľudí, že možno aj preto investori po čase odídu od nás niekam ďalej na východ či juh, asi tiež nie je podstatné. Že sa zrúti mýtus o našom hospodárskom zázraku založenom na lacnej pracovnej sile, tiež asi nikoho veľmi netrápi. Koho už zaujímajú súvislosti! Koho zaujíma, že nebude mať kto napĺňať štátny rozpočet. Hlavne, že po takom dlhom čase máme konečne rekordne nízku mieru nezamestnanosti. Že máme aj rekordne nízku mieru analytických schopností, rekordne nízku politickú kultúru, rekordne nízku úroveň novinárskej profesionality – to je predsa nepodstatné. Vypnime hruď! Veď už sme ju vypínali aj pre desivejšie skutočnosti. Autor je manažér regionálneho rozvoja a strategického plánovania
