Dvadsiateho štvrtého septembra získala nad strategickým prístavným mestom Kismayo bez násilia kontrolu Únia islamských súdov (UIC). Po tom, čo sa jej moc rozšírila do regiónov Stredná a Dolná JubbaDžubba, sa konflikt naďalej vyostruje a vstupuje do fázy ozbrojených zrážok UIC s Etiópiou. Únia sa snaží zjednotiť Somálsko v islamskom štáte, kým Etiópia je rozhodnutá zabrániť tomuto zámeru a podporuje jej rivala, dočasnú federálnu vládu Somálska (TFG), ktorá bola vytvorená v súlade s ústavou založenou na klanových princípoch. Prevzatím moci nad Kismayom islamisti spravili rozhodujúci krok, od ktorého už niet cesty späť. Vláda je obkľúčená v meste Baidoa, na ochranu ktorého Etiópia vyslala do oblasti svoje jednotky. Práve tento presun jednotiek viedol k eskalácii napätia a donútil UIC verbovať bojovníkov a mobilizovať svoje milície. Dočasná vláda sa dostala do defenzívy a všetkými možnosťami sa usiluje otupiť vplyv Únie za účinnej podpory vojenských veliteľov, puntlandských milícii a etiópskych jednotiek. Vláda v Somalilande a Puntlande represívnymi opatreniami potláča snahy o založenie islamských súdov. Šírenie ideológie UIC Islamské hnutie získava podporu predovšetkým využívaním protietiópskeho sentimentu a somálskeho nacionalizmu, pričom si zabezpečilo aj podporu príslušníkov bývalej somálskej armády, klerikov mystického moslimského učenia súfizmu a miestnych podnikateľov. Pomocou tejto širokej podpory sa UIC podarilo naverbovať podľa predpokladov asi desaťtisíc bojovníkov. Únia naráža len na sporadický domáci odpor, aj napriek tomu, že uzavrela kiná, divadlá, zakázala užívanie ľahkej domácej drogy khat, obmedzila svadby, dočasne zakázala vydávanie niektorej tlače a exemplárne trestá zločincov odsúdených podľa zákona šaría. Najčastejším dôvodom prejavu nespokojnosti obyvateľstva s opatreniami islamistov je zákaz predaja khatu, mäkkej drogy, ktorá sa žuje a prináša konzumentovi stav pokoja a potláča pocit hladu. Nepokoje a demonštrácie však spravidla organizujú predavači drog, ako to bolo v októbri v meste Kismayo a pri posledných novembrových nepokojoch v Mogadiši, ktoré boli potlačené silou. UIC sa naďalej snaží o export svojej ideológie do Puntlandu, Somalilandu i ďalších regiónov, ktoré ešte nemá pod kontrolu. Využíva pritom miestnych klerikov a sympatizantov. Práve vytváranie miestnych islamských súdov vyvolalo razie a zatýkania zo strany miestnych vlád. O úspechoch Únie pri šírení ideológie a propagandy svedčí aj skutočnosť, že sa jej podarilo preniknúť do juhozápadného regiónu Gedo. Jej miestni sympatizanti založili islamský súd napriek základniam milície. Gedo bol jediný región južne od Puntlandu, kde zatiaľ islamisti nemali vplyv. Podobne sa im podarilo založiť islamský súd aj v meste Galkayo na puntlandských hraniciach, a to aj napriek mobilizácii puntlandských bezpečnostných síl v meste. Predpoklady mnohých analytikov o rozkole medzi radikálnymi a umiernenými zástancami islamu sa nenaplnili. Naopak UIC presadzuje program vytvorenia islamskej spoločnosti, ktorý zakazuje diskrimináciu slabších, neozbrojených a nižšie postavených klanov a subklanov a úspešne pokračuje v zavádzaní vlády islamského zákona šaría na územiach, ktoré má pod kontrolou. O úsilí zaviesť poriadok svedčí aj úspešná bezpečnostná operácia milícií Únie na záchranu pirátmi obsadenej obchodnej lode v novembri 2006. Polarizácia vonkajších aktérov Polarizácia vonkajších síl na severnú skupinu podporujúcu Úniu a južnú skupinu sympatizujúcu s dočasnou vládou je hlavným faktorom narastajúcej pravdepodobnosti vojnového konfliktu. Potvrdila ju aj predbežná správa monitorovacej skupiny OSN, ktorá dohliada na zbrojné embargo Somálska. V správe sa uvádza, že severné štáty a islamistické hnutia dodávajú zbrane pre Úniu, južné zas pre vládu. Severný blok – Džibuti, Egypt, Líbya, Irán, Saudská Arábia, Spojené Arabské Emiráty, Sýria, Sudán, Eritrea – podporujúci islamistov sa snaží o získanie sféry vplyvu vo východnej Afrike prostredníctvom zjednoteného islamského Somálska, ktoré by mohlo byť v oblasti protiváhou Etiópie. Južný blok – Uganda, Tanzánia, Keňa, Etiópia – podporujúci vládu chce zabrániť rozširovaniu vplyvu islamu na juh, a tým aj vplyvu severného bloku, hoci aj za cenu zmrazenia konfliktu v Somálsku. Situácia sa zhoršila zmenou postojov Džibutska a Kene. Doteraz sa pokúšali o zachovanie objektívneho prístupu. Nedávno sa však pridali do severného (Džibutsko) resp. južného bloku (Keňa), čím sa vyčerpali možnosti sprostredkovať mierové rozhovory nezaujatými regionálnymi aktérmi. Snaha o diplomatické riešenie sporu vedie vonkajších aktérov k úsiliu zintentívniť bilaterálne rokovania, ktoré začali v polovici októbra 2006. Ani jedno z nich však neprinieslo kompromis, ktorý by umožnil severnému a južnému bloku dosiahnuť spoločný postoj a vyvinúť spoločný tlak na obe strany. Aj keď sa zahraniční hráči pokúšali o obnovenie rokovaní, zdá sa, že nič nenechávajú na náhodu. Podľa správy OSN z polovice novembra 2006 porušovalo zbrojné embargo uvalené na Somálsko desať krajín. Sýria, Irán, Eritrea, Džibuti, Egypt, Líbya a Saudská Arábia údajne vyzbrojovali islamistov, Etiópia, Jemen a Uganda zas vraj poskytovali zbrane somálskej dočasnej vláde. Za najväčších porušovateľov embarga bola označená Etiópia a Eritrea. V správe sa tiež hovorí, že Irán poskytoval Únii zbrane výmenou za urán, keďže Teherán sa snaží urobiť pokrok vo svojom jadrovom programe. Znepokojujúcou skutočnosťou v správe je, že sa odhalili pevné väzby medzi UIC, Iránom, Sýriou a Libanonom. V správe sa uvádza, že 720 vojakov Únie pomáhalo v júli Hizballáhu v boji proti Izraelu. Sýria údajne poslala islamistom do Mogadiša nákladné lietadlo plné zbraní a Irán tri veľké nákladné lode naplnené vojenskou výzbrojou. Krach mierových rozhovorov Pod vplyvom rastúcej hrozby vojny vyvíjajú USA, EÚ a OSN diplomatický tlak na pokračovanie mierových rozhovorov medzi oboma stranami. Diplomatické aktivity sa začali pod vplyvom vyhlásenia Únie o ochote zúčastniť sa na chartúmskom procese, kým vláda s účasťou na rokovaniach váhala. Postoj TFG bol pravdepodobne ovplyvnený aj rozšírením území pod vplyvom islamistov, čím sa dočasná vláda dostala na rozhovoroch do nevýhodnej pozície. Na stretnutí Medzinárodnej kontaktnej skupiny pre Somálsko devätnásteho októbra v Nairobi s predstaviteľmi Ligy arabských štátov, Africkej únie, OSN ako aj oboch znepriatelených strán došlo k vyjasneniu postojov. TFG v rámci rozhovorov odmietla pokračovať v mierových rozhovoroch sprostredkovaných Ligou arabských štátov a presvedčila vonkajších aktérov, aby vymenovali za sprostredkovateľa pre tretie kolo rokovaní Keňu. Únia ju však ako sprostredkovateľa odmietla z dôvodu jej priamej účasti na vytvorení dočasných federálnych inštitúcií Somálska. Zároveň požaduje stiahnutie etiópskych jednotiek z územia Somálska. TFG podmienky odmietla prijať, čím sa stratila nádej na produktívnu diskusiu. Mierové rokovania nakoniec začali tridsiateho prvého októbra. Zúčastnili sa na nich len delegácie na nižšej úrovni. Vláda odmietla podmienky islamistov, ktorí vyhlásili, že rokovania sa dostali do slepej uličky. Snaha regionálnych a medzinárodných sprostredkovateľov presvedčiť proti sebe stojace strany, aby uznali Sudán ako predsedajúcu krajinu rokovaní, nepriniesla úspech. Tretie kolo rokovaní sa skončilo krachom prvého novembra, keď si obe strany odmietli zasadnúť za spoločný rokovací stôl. Jedným z hlavných príčin krachu tretieho kola rozhovorov bola absencia dôvery UIC i TFG v objektivitu sprostredkovania rokovaní. Iniciatíva parlamentnej frakcie TFG Kým regionálni a medzinárodní aktéri nedosiahli žiaden pokrok, UIC a parlamentná frakcia TFG vedená predsedom parlamentu Šarífom Hassanom Šejchom Adanom sa ujali vlastnej iniciatívy, ktorá viedla k rokovaniu delegácie vlády s vedúcimi predstaviteľmi Únie v Mogadiši s cieľom znovu naštartovať mierové rokovania. Exekutíva TFG sa neúspešne pokúšala rokovaniam zabrániť, v dôsledku čoho hrozilo, že dočasné federálne inštitúcie sa nenávratne rozštiepia a legitimita na rokovania sa stratí. Podpísala sa vtedy „predbežná mierová dohoda“, ktorá obsahuje odmietavý postoj k „zásahom zahraničia“ do vnútorných záležitostí Somálska a vyzýva medzinárodné spoločenstvo na pokračovanie v zbrojnom embargu, čo by malo zabrániť nasadeniu mierových síl v krajine. Ako sa dalo predpokladať, exekutíva TFG dohodu odmietla, v dôsledku čoho sú dnes diplomatické vyhliadky bezútešné. Čo ďalej? Somálsko stojí na prahu nového vojnového konfliktu, no napriek jeho reálnej hrozbe posledný vývoj situácie poukazuje skôr na neochotu a nepripravenosť zasadiť prvý úder či vyhrotiť situáciu do bodu, v ktorom to protivník už bude nútený urobiť. Existuje viacero dôvodov, prečo ani jeden z aktérov zatiaľ nechce začať vojnu. UIC má širokú podporu obyvateľstva, ale jej jednotky, vyzbrojené len strelnými zbraňami na terénnych vozidlách, nie sú vhodné na boj s obrnenými jednotkami Etiópie, ale iba na partizánsku vojnu. Väčšina pozorovateľov si myslí, že jedinou dobre vycvičenou ozbrojenou jednotkou Únie je Šahab (Arabská mládež) s 2 000 bojovníkmi. Ostatné jednotky sú konvenčné milície, ktoré v minulosti bojovali pod velením rôznych vojenských veliteľov, alebo noví, ešte slabo vycvičení regrúti. TFG vyhnaní vojenskí velitelia a puntlandské milície nemajú dostatok síl a prostriedkov, aby UIC sami porazili, a sú plne odkázaní na Etiópiu. Etiópia, ktorá má dosť síl a prostriedkov na porážku islamistov v konvenčnej vojne, sa však obáva partizánskeho spôsobu boja, čo by mohlo priamo ohroziť jej zásobovacie trasy. Obáva sa aj eskalácie napätia na svojich hraniciach s Eritreou. Podobne jej hrozí vznik sociálnych nepokojov rozdeleného obyvateľstva, ktoré by posilnili politickú opozíciu, ako aj opozíciu v armádnych kruhoch. Z dlhodobého hľadiska však existuje vysoká pravdepodobnosť, že sa jeden z rivalov nakoniec rozhodne uštedriť prvý úder, alebo k nemu dotlačiť protivníka. Z krátkodobého hľadiska však situácia bude skôr stagnovať. UIC by obsadením vládneho sídla Baidoa s najväčšou pravdepodobnosťou zatiahla Etiópiu do vojny. Keby sa Addis Abeba rozhodla pre preventívnu ofenzívu v centrálnom Somálsku, dostala by sa do medzinárodnej izolácie, a to aj v prípade, že by vojenskú akciu posvätili Spojené štáty. Nič zatiaľ nenasvedčuje tomu, že by bola Keňa ochotná otvoriť tzv. južný front na podporu etiópskych vojsk. No Nairobi sa obáva o bezpečnosť svojich hraníc, ktorá by bola určite ohrozená nepokojmi vyvolanými inváziou na severovýchode krajiny. V tomto čase bola dosiahnutá dočasná rovnováha záujmov aktérov. V blízkej budúcnosti sa však situácia nezmení. Lokálne ozbrojené zrážky pravdepodobne budú pokračovať, pričom tu je hrozba, že sa môžu vymknúť spod kontroly a stať sa rozbuškou pre vojnový konflikt. Autor je analytik think-tanku Pylon Medzinárodné spoločenstvo Washington a EÚ by len neradi videli vznik islamského štátu a volajú po dialógu s Africkou úniou, podporujúc vyslanie jej mierovej misie. To by mohlo znížiť tlak na etiópsku vládu a poskytnúť vzpruhu pre dočasnú somálsku vládu. Blok arabských štátov sa však stavia proti vyslaniu mierového kontingentu a vyzýva UIC a TFG, aby vyriešili svoje názorové rozdiely „bez cudzieho zásahu“ do vnútorných záležitostí. To vyhovuje islamskej Únii. Medzinárodné spoločenstvo takto stojí medzi dvoma stranami konfliktu bez jasného politického smerovania, zato však s narastajúcou averziou voči vojne, ktorá by mohla vypuknúť v celej východoafrickej oblasti a na veľmi dlhú dobu rozdeliť štáty Blízkeho východu a Východnej Afriky do nezmieriteľných proti sebe stojacich blokov. Etiópia sa obáva ohrozenia svojej územnej integrity v prípade vzniku islamského štátu podporovaného Eritreou. Už teraz sa začína aktivizovať separatistické hnutie v regióne Ogaden. Túto hypotézu potvrdzujú aj hlásenia OSN o prítomnosti 6-8 000 etiópskych vojakov priamo v Somálsku alebo v jeho pohraničných oblastiach. V krajine sa nachádza aj 2 000 eritrejských vojakov podporujúcich UIC. Vyvoláva to obavy, či Etiópia a Eritrea nechcú svoje dlhoročné hraničné spory riešiť vojnou v Somálsku. Najpravdepodobnejší prvý úder vyjde od Etiópie, ktorá chce obmedziť šírenie vplyvu UIC a islamizmu ešte na území Somálska. Okrem ohrozenia vnútornej integrity sa obáva obkľúčenia súperiacimi štátmi, pričom pre suchozemskú Etiópiu je životne dôležitý prístup k moru. Zatiaľ však Etiópia je blokovaná postojom USA indikujúcim zamietnutie vojenského riešenia konfliktu. Konflikt sa tiež rozšíril do Kene, kde UIC začala verbovať bojovníkov z radov miestnej somálskej menšiny v severovýchodnej provincii. UIC donútila získaním kontroly nad hraničným regiónom Dolná Džubba kenskú vládu, aby uviedla bezpečnostné sily do zvýšenej bojovej pohotovosti a presunula ich do pohraničnej oblasti so Somálskom. Hoci UIC jasne deklarovala, že nemá v úmysle Keňu ohroziť, vláda v Nairobi sa obáva rozšírenia bojov aj za hranice Somálska a jej odpor voči založeniu islamského štátu v Somálsku viditeľne rastie. V súčasnosti sú pre kenskú vládu najväčším problémom utečenci zo Somálska, utekajúci zo strachu pred vypuknutím vojnového konfliktu i pred prísnou a krutou vládou islamských súdov. Podľa posledných správ prekročilo hranice v októbri až 14-tisíc Somálčanov, čím celkový počet utečencov v roku 2006 dosiahol 34-tisíc. OSN odhaduje, že celkový počet utečencov v troch táboroch vo východnej Keni dosahuje 130-tisíc osôb a príchod ďalších tisícok sa dá očakávať v najbližších týždňoch. Na hraniciach v súčasnosti vládne chaos lebo na hraničných prechodoch nie sú schopní zvládnuť priebežnú registráciu masy utečencov. Preto kenská vláda zastavila príjem utečencov a vyzvala OSN, aby zdokonalila proces registrácie.
