Predvolebnú kampaň treba regulovať viac

Zrušenie regulácie kampane pred parlamentnými voľbami z nej urobilo súťaž reklamných agentúr, a nie politických strán. Vzájomné obviňovanie z populizmu je v tejto súvislosti smiešne. Občania nemajú šancu zistiť, kto čo naozaj v parlamente chce. Viac ako o čom, ide stranám o to, ako komunikovať. Nečudo, že potom sú ľudia z pôsobenia strán sklamaní. Obmedzovanie výdavkov na kampaň a zákaz predvolebnej agitácie 48 hodín pred otvorením volebných miestností má aspoň trochu ľuďom umožniť, aby im zostal priestor na zvažovanie, koho voliť aj podľa politických a programových kritérií. Netreba podliehať ilúzii, že voliči budú študovať volebné programy. Zároveň je však dnes už aj laikom jasné, ako veľmi dokáže človeka pomýliť dobre zvládnutá reklamná kampaň. V nej dokonca nie je dôležitá ani pravdivosť použitých údajov a informácií, veď kto už verí, že mlieko do Milky zbierajú svište a medvede? Dôvodom na obmedzovanie výdavkov na predvolebnú kampaň je fakt, že efektívnosť reklamy nezávisí od pravdivosti jej posolstva, ale od mohutnosti jeho komunikovania. Propagovaný produkt sa podarí dobre predať nie vtedy, keď o ňom ľuďom poviete pravdu, ale keď sa jeho obrázok s lákavým reklamným sloganom na ľudí „valí“ zo všetkých strán. V takej situácii väčšina ani nemá čas viac sa nad pravdivosťou posolstva zamyslieť. Nečudo, že reklamné rozpočty globálnych spoločností často vyzerajú takmer ako štátne rozpočty menších krajín. Obmedzenie výdavkov na predvolebnú kampaň takúto reklamnú lavínu aspoň čiastočne brzdí, umožňuje, aby propagácia menších strán celkom nezanikla v lavíne propagácie veľkých, a tak zvyšuje šance na slobodné rozhodovanie ľudí vo voľbách. Sociológovia už dávno dokázali, že veľká časť voličov – dokonca sa zdá, že väčšina – sa rozhoduje až na poslednú chvíľu. V posledných dňoch, posledných hodinách, celá štvrtina voličov rozhodnutých ísť voliť dokonca až pri ceste do volebnej miestnosti či priamo v nej. V týchto rozhodujúcich chvíľach by už nemali byť pod reklamným tlakom politických strán. Preto existuje zákaz predvolebnej kampane 48 hodín pred voľbami. Vtedy by už voliči mali byť odkázaní len sami na seba, na svoju pamäť, ako jednotlivé strany doteraz pôsobili, na vlastné uvažovanie, čo sa im vlastne sľubuje a akí ľudia tie sľuby reprezentujú. Preto v okolí volebných miestností nemôžu byť umiestnené žiadne reklamné plochy s predvolebnými odkazmi strán. Zakázať predávať tlač, ktorá vyšla pred moratóriom, možné nie je, ale to ani netreba, lebo za tie dva dni už nejde o taký rozsah propagácie, ktorá by mala významnejší vplyv. Bilbordy by mali byť pred začiatkom moratória (v noci) prelepené. Môže to byť zákonná povinnosť strán, ktoré si to objednajú u reklamných firiem, ktoré im robia kampaň. Ak sa to nestane, ráno môže bilbordy prelepiť samospráva na náklady strán, ktoré aj tak musia skladať finančnú zábezpeku pol milióna korún. Je jasné, že regulácia predvolebnej kampane nikdy nebude fungovať na sto percent. Lenže to isté platí aj o obmedzeniach rýchlosti na cestách a aj tak nikto neuvažuje o tom, že by sme ich mali zrušiť. Pretože z praxe vieme, že predsa len nejaký význam majú, že predsa len šoférov brzdia. V prípade predvolebnej kampane síce obmedzenia nechránia priamo životy a zdravie ľudí, ale tiež ide o dosť vážnu vec, aby sme pri nej postupovali rovnako ako pri spomínanej rýchlosti áut. Autor je stály spolupracovník Slova