Šťastné a veselé

Že Vianoce sa stávajú komerčnou záležitosťou, je známe. Ako by však vyzeral svet, v ktorom si korporácie neprivlastnili len možnosť využiť tieto sviatky na zvýšený predaj, ale sprivatizovali aj Vianoce samotné? Britský spisovateľ sci-fi China Miéville, ktorý je zhodou okolností socialista, si túto situáciu predstavil v nasledujúcej poviedke. Pri tej príležitosti si zároveň troška vystrelil aj z rôznych skupín a skupiniek, ktoré sa zúčastňujú na demonštráciách proti podobným trendom. Ich atmosféru sa mu podarilo zachytiť dosť verne, až na miernu zaujatosť v prospech jeho vlastných predstáv… Ak by ste však radi vedeli, čo sú naozaj zač napríklad tí hrôzostrašní „antiglobalisti“, čítajte ďalej… Poviete si, že som ako malé decko, ale ja všetky tie hlúposti – sneh, čečinu, kapra… – naozaj milujem. Milujem darčeky. Milujem koledy a sentimentálne pesničky. Jednoducho milujem Vianoce®. Preto som bol taký rozrušený. A nielen kvôli sebe, ale aj kvôli Annie. Aylsa, to je jej mama, povedala, že nechápe, čo je na tom také ohromné, a že prečo som taký sentimentálny, ale ja som vedel, že Annie sa nevie dočkať. Môže mať štrnásť, ale som si istý, že v tejto veci je stále malým dievčatkom, ktoré sníva, že sa cez komín zosypú darčeky. Vždy, keď som na rade, aby bola Annie u mňa – od rozvodu sa s Aylsou striedame – snažím sa dvadsiateho štvrtého decembra ako len viem. Priznávam sa, že Aylse sa podarilo vyvolať vo mne zlé pocity. Hrozil som sa toho, že Annie bude sklamaná. Takže vám asi nemusím vysvetľovať, ako ma rozradostilo, keď som sa dozvedel, že po prvýkrát v živote budeme môcť Vianoce osláviť, ako sa patrí. Aby ste mi rozumeli – niežeby som vlastnil akcie Prvej štedrovečernej, a nemôžem si dovoliť ani jednodňovú užívateľskú licenciu, takže legálnu oslavu som usporiadať nemohol. Chvíľu som uvažoval o tom, že by som ju kúpil od nízkorozpočtových konkurentov ako Vianox alebo od pridruženej výroby nejakého nešpecializovaného podniku, napríklad Coca-Crissmas, ale predstava lacnej náhradky bola jednoducho príliš strašná. Nemohol by som použiť veľa z tradičných vecí, a ak nemožno mať všetko, prečo vôbec niečo? (Vianox vlastnil práva na Purpuru®, ale Purpura® smrdí.) Ostatné firmy sa neustále pokúšajú vytvoriť vlastné alternatívy k patentovaným klasikám, napríklad sobom a snehuliakom, ale tie sa nikdy nemôžu uchytiť. Nikdy nezabudnem na to, s akým nedostatkom nadšenia reagovala Annie na Sviatočnú jaštericu od Jinglebellsu. Nie, podobne ako väčšina ľudí aj ja som sa chystal len na drobný Sviatok zimy, iba Annie a ja. Ak si dám pozor a vyhneme sa produktom s licenciou, bude všetko v poriadku. Sviečky sa ešte stále dajú. Čečina je vylúčená, ale dopestoval som si trocha pažítky a chystal som sa ňou obsypať slané tyčinky. Staniolové lamety by som neriskoval, ale mal som zopár pestrofarebných opaskov, ktoré som sa chystal obtočiť okolo fíkusu. Veď to poznáte. Inšpektori nie sú takí hrozní, občas prižmúria oči nad jednou-dvoma vianočnými guľami (ešteže tak, veď pokuty za oslavy Vianoc® bez licencie sa pohybujú v astronomických výškach). Takže som si to všetko pripravoval, keď sa stala úplne ohromujúca vec. Vyhral som v lotérii! Teda, nevyhral, ale bol som jedným z tých, čo dostali druhú cenu, a tá stála za to. Bola to pozvánka na špeciálnu licencovanú oslavu Vianoc® v centre Londýna, organizovanú samotnou Prvou štedrovečernou. Keď som čítal ten list, až som sa triasol. Prvá štedrovečerná, to znamená, že to bude naozaj. Bude tam Santa®, aj sob Rudolph®, aj Čečina®, aj Puding®, aj Vianočný stromček®, aj s darčekmi pod ním. Cez to posledné som sa nikdy nevedel preniesť. Zdalo sa mi to také smutné ukladať do novín zabalené darčeky vedľa fíkusu. Ale odkedy si Prvá štedrovečerná kúpila práva na farebný baliaci papier a podstromový úložný priestor, inšpektori začali proti páchateľom „tažkého ukladania pod stromom“ tvrdo zasahovať. Nemohol som prestať myslieť na to, že Annie bude môcť siahnuť pod ihličím obsypané vetvičky a vytiahnuť svoj darček spod nich. Možno som to Annie nemal hovoriť a len ju prekvapiť v ten deň, ale bol som príliš vzrušený. A keď mám pravdu povedať, povedal som jej sčasti aj preto, lebo som chcel, aby Aylsa závidela. Vždy sa honosila tým, ako jej za Vianocami® nie je vôbec ľúto. „Len si to predstav,“ povedal som, „budeme si môcť legálne zaspievať koledy – jaj, prepáč, zabudol som, ty koledy neznášaš…“ Správal som sa hrozne. Annie od vzrušenia skoro ochorela. Zmenila svoj online nick na stastneavesele a pokiaľ som to vedel zistiť, v jednom kuse sa vystatovala pred chudákmi kamarátmi, čo mohli len ticho závidieť. Fľochol som na obrazovku, keď som jej niesol čaj: chaty boli plné mien ako vilaamalka12 a zahrstkvetov, a kým ju zakryla a začala sa dožadovať súkromia, videl som akurát výkriky typu: „neeeeee!?!?!?! vanoce?!?!? to je kuuuuuuuuloveeeeee!!!!! „Maj zľutovanie,“ povedal som jej. „Nemusíš tým trápiť kamarátov.“ Ale ona sa len zasmiala a povedala mi, že sa v ten deň aj tak chceli stretnúť a že neviem, o čom hovorím. Keď sa dvadsiateho piateho zobudila, na konci postele na ňu po prvýkrát v živote čakala pančucha®. Na raňajky prišla aj s ňou a zubila sa od ucha k uchu. S nesmiernym potešením som zámával svojím povolením od Prvej štedrovečernej a celkom legálne povedal „Veselé Vianoce®, zlatko.“ Bol som rád, že sa nemusí vyslovovať aj to ®. Darček som v súlade s inštrukciami poslal do Prvej štedrovečernej. Bude ju čakať pod stromčekom. Bola to najnovšia herná konzola. Nemohol som si ju v skutočnosti dovoliť, ale vedel som, že jej urobí radosť. Videohry jej idú. Vybrali sme sa von skoro. Na uliciach bolo pomerne veľké množstvo ľudí. Všetci robili to, čo sa dvadsiateho piateho robieva, človek nepovie nič ilegálne, ale zdvihne obočie a vianočný pozdrav vyjadrí úsmevom. Formálne mali ísť autobusy tak, ako obyčajne cez týždeň, ale, samozrejme, polovica šoférov bola akože na péenke. „Nečakajme tu,“ povedala Annie. „Máme kopu času, čo keby sme išli pešo?“ „Čo si mi kúpila?“ vypytoval som sa jej. „Aký darček?“ Zatváril som sa, že idem nazrieť do jej tašky, ale zamávala mi prstom pred nosom. „Uvidíš, oci. Som s ním veľmi spokojná. Myslím si, že to bude pre teba veľa znamenať.“ Nemalo nám to trvať tak dlho, ale z nejakého dôvodu sme išli veľmi pomaly, zachádzali sme si a rozprávali sme sa, a ja som si zrazu uvedomil, že prídeme neskoro. To bol šok. Pridal som do kroku, ale Annie sa začala správať trucovito a sťažovala sa. Zdržal som sa toho, aby som podotkol, kto vymyslel, aby sme šli pešo. Keď sme sa dostali do stredu Londýna, už sme dosť meškali. „No tak,“ hovorila Annie dokola, „už tam budeme?“ Na Oxford Street bolo prekvapujúco veľa ľudí. Úplná masa, a všetci sa tvárili, akoby mali príjemné tajomstvo. Aj ja som sa musel usmiať. Zrazu sa Annie rozbehla dopredu, potom sa po mňa vracala a ťahala ma. Teraz chcela pridať ona. Musel som sa ospravedlňovať ľuďom, do ktorých som vrážal. Poväčšine to bola mládež, takí dvadsiatnici, vo dvojiciach a malých skupinkách. Veľkoryso nám uhýbali, keď ma Annie potiahla, pobehla, zase potiahla. Naozaj tam bolo ohromné množstvo ľudí. Vpredu som začul hudbu a nejaké výkriky. Stislo ma, ale nezneli rozhnevane. „Annie!“ vykríkol som aj tak. „Poď sem, zlatko!“ Videl som, ako poskakuje pomedzi dav. A on to naozaj bol dav. Začul som píšťalku? Kde sa tu všetci nabrali? Strkali do mňa, nieslo ma to, akoby všetok ten ľud bol prílivom. Zazrel som jedného mládenca a zatriaslo mnou, keď som si všimol, že má na sebe veľký sveter a na ňom soba s červeným nosom. Hneď na pohľad mi bolo jasné, že na to nemá licenciu. „Annie, poď sem,“ volal som, ale môj hlas nebolo počuť. Mladá žena vedľa mňa zdvihla hlas a začala spievať jeden tón, veľmi hlasné „Ňééééééé…“ Pridal sa k nej aj chalan, s ktorým tam bola, potom jeho kamarát, potom skupina vedľa nich, a o chvíľu to už boli všetci, zmeska dobrých i hrozných hlasov sa zlúčila do takého strašného huku. „Ňééééééé…“ a potom, s dokonalým načasovaním, sa stovky ľudí akoby zrakom dohodli a ich pieseň pokračovala. „…siem vám noviny, počúvajte! Z betlehemskej doliny, pozor dajte! Čujte ich pilne, sú neomylné, čujte ich pilne, sú neomylné, rozjímajte!“ „Zbláznili ste sa?“ vykríkol som, ale v tom príšernom ilegálnom hukote ma nikto nemohol počuť. Panebože. Vedel som, čo sa stalo. Boli sme obkolesení radikálnymi vianočiarmi. Točil som sa okolo svojej osi, vykrikoval som na Annie, pobehoval som, dával pozor, kedy sa objaví polícia. Toto si bezpečnostné kamery nemohli nevšimnúť. Určite sem pošlú Oddiel Sviatkov pokoja. Zbadal som v dave Annie – dopekla, ľudí stále pribúdalo! – rozbehol som sa za ňou. Posunkami ma k sebe volala, znepokojene sa obzerala – odstrkoval som ľudí z cesty, ale ako som sa tak k nej blížil, videl som, ako sa pozrela nahor na niekoho vedľa seba. „Oci!“ vykríkla. Videl som, ako sa jej rozšírili oči poznaním, a potom – bola to niečia ruka, čo ju schytila a stiahla preč? „Annie!“ kričal som, keď som dobehol na miesto, kde stála. Ale už tam nebola. Bol som v panike: je to síce inteligentné dievča a bol biely deň, ale komu patrila tá blbá ruka? Zavolal som ju mobilom. „Oci,“ odpovedala mi. Príjem bol v tom dave príšerný. Reval som na ňu, pýtal som sa, kde je. V hlase mala napätie, ale nie strach. „… Poho… budem… pozrieť.. priateľa… na oslave.“ „Čo?“ kričal som. „Čo?“ „Na oslave,“ zopakovala, a potom som stratil signál. Aha, áno. Oslava. Tam pôjde. Ovládol som sa. Pretláčal som sa cez dav. Ten dav sa správal čoraz búrlivejšie. Prerastalo to do čečinových nepokojov. Oxford Street bola zablokovaná. Stál som uprostred ľudí, z ktorých sa zrazu stali tisíce protestujúcich. Trvalo mi celé veky, kým som sa plný obáv dostal cez demonštráciu ďalej. Pôvodne zdanlivo rozzúrená masa zrazu rozkvitla do farieb a pestrosti. Všetci pochodovali. Kráčal som okolo rôznych zoskupení. Kde dokelu sa vzali všetky tie transparenty? Heslá poskakovali nad hlavou ako mydlové bubliny. MIER, SOCIALIZMUS A VIANOCE. RUKY PREČ OD NAŠICH SVIATKOV! MY VÁM DÁME PRIVATIZÁCIU. Jeden malý transparent bol všade. Bol jednoduchý : písmeno R v krúžku – vo väčšom červenom krúžku a prečiarknuté. Bude v poriadku, pomyslel som si naliehavo. Veď mi to povedala. Obzeral som sa, ako sa tak blížil k oslave, už to bolo len pár ulíc. Vpíjal som do seba demonštráciu. Tí ľudia boli strelení. Niežeby som si myslel, že to nemyslia dobre, ale takto sa predsa nedá nič dosiahnuť. Nespravia nič, akurát si na seba privolajú trable. Každú chvíľu tu budú policajti. Ale aj tak, musel som obdivovať ich tvorivosť. So všetkými tými karnevalovými oblekmi a farbami to vyzeralo úžasne. Netušil som, ako sa im podarilo pri ceste po ulici prepašovať to všetko sem, ako si to zorganizovali. Museli to spraviť cez internet, čiže použiť nejaké veľmi rafinované šifry, aby sa im podarilo oklamať policajný softvér. Každá časť pochodu kričala iné heslá alebo spievala piesne, ktoré som už roky nepočul. Kráčal som cez krajinu zimných zázrakov. Šiel som okolo oddielu kresťanov, všetci niesli kríže a spievali koledy. Rovno pred nimi šla skupina zle oblečených ľudí, ktorí predávali ľavicové noviny a niesli obrazy Marxa. Na hlave mal prirobenú santovskú čiapku. „Snívam o Vianociach červených,“ spievali falošne. Teraz sme kráčali okolo obchodného domu Selfridges a vedľa výkladov plných zvyčajnej zmesi parfémov a topánok sa zastavila hlúčik ľudí. Demonštranti sa pozerali po sebe navzájom a potom zase na sklo. V bočnej uličke pozorovalo neobyčajný výjav niekoľko bežných okoloidúcich. Zarazilo ma, keď som zrazu zbadal „normálnych“ nakupujúcich – predtým sa mi zdalo, akoby na ulici nebol nikto okrem demonštrantov. Vedel som, na čo myslia tí, ktorí hľadia na Selfridges: spomínali si (alebo spomínali, ako im niekto povedal – lebo niektorí vyzerali príliš mladí, než aby si mohli pamätať čas pred Zákonom o Vianociach ®) na starú tradíciu. „Ak nám nechcú dať vianočne vyzdobené výklady,“ skríkla jedna žena, „musíme si ich urobiť sami.“ A nato vytiahli kladivá. Panebože. Pustili sa do skla. „Nie!“ počul som kričať muža v peknom vlnenom kabáte. Jeden z oddielov demonštrácie vyzeral zhrozene a odhadzoval svoje transparenty, na ktorých stálo SOCIÁLNODEMOKRATICKÍ PRIATELIA VIANOC. „Všetkým nám ide o to isté,“ kričal ten muž, „ale násilie podporovať nebudeme!“ Nikto si ho však nevšímal. Čakal som, že ľudia si začnú brať vystavený tovar, ale oni ho len odhrnuli bokom spolu s rozbitým sklom. Sami tam dávali veci. Z ruksakov a vreciek vyťahovali maličké jasličky, podomácky vyrobených Santa Clausov ®, pestrofarebne zabalené Darčeky ®, Čečinu ®, a rozmiestňovali ich kade-tade do improvizovaných výstaviek. Pohol som sa ďalej. Do cesty mi vstúpil muž. Bol jedným zo skupiny elegantne oblečených chlapíkov na okraji davu. Zaškeril sa a dal mi do ruky leták. INŠTITÚT ŽIJÚCICH MARXISTICKÝCH IDEÍ „Prečo nepochodujeme. Pohŕdame úbohými pokusmi starej ľavice oživiť tento kresťanský rituál. Predstava, že vláda nám ,ukradla‘ ,naše‘ Vianoce je len súčasťou vládnucej kultúry strachu, ktorú odmietame. Je čas nových hodnôt za hranicami pravice a ľavice, čas na to, aby spoločnosť dali do pohybu dynamické sily. Len minulý mesiac IŽMI usporiadalo v kultúrnom inštitúte konferenciu o tom, aké nezaujímavé sú štrajky a ako sú trendom budúcnosti golfové ihriská…“ Nedávalo mi to nijaký zmysel. Hodil som leták na zem. Zrazu bolo počuť hluk motorov helikoptér. Dopekla, pomyslel som si. Už sú tu. „Pozor, pozor,“ zaznel z oblohy hlas z reproduktorov. „Porušujete Zákon o Vianociach ®, paragraf štyri. Okamžite sa rozíďte, lebo inak budete zatknutí.“ Na moje obrovské prekvapenie bol reakciou roztopašný rev. Začalo sa skandovanie. Najprv som nevedel rozoznať slová, ale čoskoro sa už nedali s ničím pomýliť. „Vianoce sú naše! Vianoce sú naše! Vianoce sú naše!“ Niežeby to bol nejaký skvelý rým. Prešiel som okolo skupiny, ktorú som poznal zo správ, radikálnych feministiek-vianočiarok, oblečených v bielom a na nosoch s mrkvami: SNEHULIAČKY – sNIEžní MUŽI. Okolo mňa prebehol maličký chlapík, obzeral sa a mrmlal si popod nos, „Privysoký, privysoký.“ Potom začal kričať: „Ak meriate menej ako stošesťdesiat centi, poďte voľačo porozbíjať so Santovými trpaslíkmi!“ Iný malý muž mu začal čosi rozhorčene vyčítať. Začul som slová „vtip“ a „zvysoka“. Ľudia jedli vianočný Puding ® , podávali si podkovičky kapra. Ba dokonca sa pchali aj suchými oplátkami, iba tak z princípu. Niekto mi dal medovník. „Požehnanie!“ zareval mi do ucha radikálny pohan a podal mi leták, v ktorom sa žiadalo, aby sa Vianoce, keď ich získame späť, premenovali na Sviatky slnovratu. Odtlačila ho skupina svalnatých baleťákov v kostýmoch luskáčikov a bábik. Blížil som sa k miestu oslavy, ale na uliciach bolo hádam ešte viac ľudí. Miesto bolo určite obkolesené. Ako sa dostaneme dnu? V dave sa hýbali postavy. Dopekla, pomyslel som si, polícia. Ale nebolo to tak. Bola to skupina ľudí, ktorí vyzerali rozzúrene, boli agresívni, po ceste rozbíjali sklá na autách. Všetci boli oblečení ako Santa Claus ®. „Doriti,“ povedal niekto. „Červeno-biely blok.“ Bolo zjavné, že ČB si chceli udrieť. Zvyšok davu sa od nich odťahoval. „Choďte doboha!“ počul som niekoho kričať, ale vôbec si to nevšímali. Všimol som si, že v bočných uličkách sa zhromažďujú policajti. Červeno-biely blok sa ich snažil vylákať, hádzali po nich fľaše a revali „No poďte, poďte!“ ako ožratí futbaloví® fanúšikovia. Ustupoval som. Otočil som sa, a bolo predo mnou. Miesto oslavy. Hračkárstvo Hamleys. Ozbrojená stráž, ktorá ho obyčajne chráni, určite tvárou v tvár tomuto chaosu už dávno utiekla. Zdvihol som zrak a zbadal v oknách zhrozené tváre. Mal by som byť tam hore, pomyslel som si. S vami. To boli tí, čo prišli na oslavu. Deti a ich rodičia, obkolesení demonštrantmi, sledujúci, ako sa blíži polícia. A – och, tam bola Annie, volala na mňa, stála pri stenách hračkárstva. Zavyl som od úľavy a rozbehol sa k nej. „Čo sa deje?“ zakričala. Vyzerala prestrašene. Oddiel Sviatkov pokoja sa blížil k provokatérom Červeno-bieleho bloku, bubnujúc obuškami po staniolom vyzdobených štítoch. „Prekristapána,“ zašepkal som, objímajúc ju na ochranu rukami. „Bude zle,“ povedal som. „Priprav sa, budeme utekať.“ Ale zatiaľ čo sme tam v čoraz väčšom napätí stáli, prihodilo sa niečo ohromujúce. Zažmurkal som – a z ničoho nič sa objavil mladý muž v dlhej bielej róbe. Kým ho niekto mohol zastaviť, dostal sa medzi línie Červeno-bieleho bloku a polície. „Šibe mu!“ skríkol niekto, ale všetky tie stovky a stovky ľudí postupne tíchli. Muž spieval. Policajti naňho gánili, ČB sa ho akoby pokúsili odstrčiť, ale jeho hlas stúpal k nebesiam a obe strany zaváhali. Nikdy v živote som nevidel nikoho takého krásneho. Z hrdla mu vychádzal jediný tón nepozemskej čistoty. Natiahol ho na celé dlhé sekundy, a potom pokračoval. „Tichá noc, svätá noc. Všetko spí, všetko sní…“ Urobil pauzu, až sme to nevedeli vydržať. „Sám len svätý bdie dôverný pár…“ ČB blok zmeravel. Všetko zmeravelo. „Stráži dieťatko nebeský dar…“ A teraz ustávali aj policajti. Odkladali obušky. Jeden po druhom skladali svoje štíty. „Sladký Ježiško spí, sní, nebesky tíško spí, sní.“ Objavovali sa ďalšie postavy v bielom. Pokojne sa pridávali k svojmu priateľovi. Strhol som sa a uvedomil si, že si zacláňam oči. Tieto ohromujúce postavy, ktoré sa objavili ako blesk z jasného neba, niesli v sebe neotrasiteľnú autoritu – títo vysokí, úžasní, neuveriteľní mladí muži. Beloba ich rób pôsobila priam neznesiteľne žiarivo. Nemohol som ani dýchať. Teraz už spievali všetci. „Tichá noc, svätá noc! Anjeli zleteli. Najprv pastierom podali zvesť, ktorá svetom dnes dáva sa niesť…“ Jeden po druhom si policajti dávali dole helmy a počúvali. Z odložených slúchadiel znelo rozrušené kvákanie ich nadriadených. „Kristus Spasiteľ je tu…“ Spievajúci urobil pauzu, až kým som bolestne netúžil, aby sa melódia uzavrela. „Tešiteľ sveta je tu.“ Policajti uprostred hŕby pozahadzovaného plastového brnenia a obuškov sa usmievali i slzili. Prvý zo spievajúcich zdvihol ruku. Pozrel na zem, na všetku pozahadzovanú výzbroj. Zadeklamoval smerom k Červeno-bielemu bloku: „Nemali ste sa pokúšať biť,“ povedal. Blokári vyzerali zahanbene. Spevák sa odmlčal. „Boli by vás rozbili na márne kúsky. Kým teraz,“ pokračoval, „sa tí hlupáci sami odzbrojili. Teraz sa treba biť…“ Otočil sa na opätku a spolu s ostatnými spievajúcimi sa ako jeden muž vrhli na policajtov, až im róby povievali. Bezradní poliši vypúlili oči, otočili sa, pustili sa do behu – dav zaručal a vydal sa za nimi. „Sme Teplý radikálny zbor!“ zakričal hlavný spevák svojím nádherným tenorom. „Sme hrdí v boji za ľudové Vianoce!“ On a jeho druhovia začali skandovať: „Sme tu! Sme teplí! Zvyknite si na nás!“ „Na Vianoce sa stal zázrak!“ povedala Annie. Ja som ju akurát objal, až kým nezačala mrmlať. „No dobre, oci, už dosť.“ Za mnou reval dav a zaberal ulice. „To je ten problém s Červeno-bielym blokom,“ zamrmlala Annie. „Že vraj ,stratégia napätia‘, blbci jedni. Kopa anarchistických dobrodruhov.“ „Hej,“ povedal chlapec vedľa nej. „A veď polovica z nich sú aj tak provokatéri. To je prvá vec, nie? Ten, kto je najviac za násilie, je určite poliš.“ Stál som s otvorenými ústami, otáčal som hlavou pozerajúc najprv na jedného, potom na druhého, akoby som slabomyseľne sledoval tenis. „Čože…?“ povedal som napokon. „Ale no tak, oci,“ povedala Annie. Pobozkala ma na líce. „Inak by si mi v živote nedovolil sem ísť. Museli sme sem ísť pešo, inak by sme tu boli príliš skoro. Uväznení ako tamtí.“ Ukázala na výhercov lotérie, ktorí stále hľadeli z najvyšších poschodí Hamleys. „A potom som musela utiecť, lebo inak by si mi v živote nedovolil sa pridať. Poď.“ Chytila ma za ruku. „Teraz, keď sme prerazil policajnú líniu, môžeme presmerovať pochod k Downing Street.“ „No tak potom to je dokonalá príležitosť zmiznúť odtiaľto…“ „Oci,“ povedala a prísne na mňa pozrela. „Nemohla som tomu uveriť, keď si vyhral tú cenu. Nikdy by som nebola uverila, že budem mať možnosť tu dnes byť.“ „Niekto ťa uchytil,“ povedal som. „To bol Marwan.“ Ukázala na mladíka, ktorý hovoril predtým. „Oci, toto je Marwan, Marwan, toto je môj ocko.“ Marwan sa usmial a zdvorilo mi potriasol rukou, prekladajúc z nej svoj transparent. MOSLIMOVIA ZA VIANOCE, stálo na ňom. Všimol si, že ho čítam. „Mne o to až tak veľmi nejde,“ povedal, „ale všetci si pamätáme, ako nám títo tu prišli pomôcť, keď sa Umma, a. s. pokúsila sprivatizovať náš Íd. Vtedy sme to veľmi ocenili, fakt. A vôbec…“ hanblivo otočil hlavu. „Viem, že pre Annie je to dôležité.“ Zahľadela sa naňho. Á, pomyslel som si. „zahrstkvetov, to je Marwan, oci,“ povedala. „Teda na internete.“ „Pozri, musím Ti povedať, že ma toto celé dosť rozladilo,“ povedal som. Už sme sa blížili k Downing Street. Marwan sa rozlúčil na Trafalgarskom námestí, takže sme boli len sami dvaja, okrem asi desaťtisíc ďalších ľudí. „Kúpil som ti – stratil som veľa – na tej oslave ťa čaká veľký darček…“ „Oci, keď ti mám pravdu povedať, nepotrebujem novú konzolu.“ „Ako si vedela…?“ povedal som, ale ona pokračovala. „Tá, čo mám, je v pohode. Aj tak ju väčšinou používam na strategické hry, a tie nepotrebujú toľko energie. Navyše mám v tej svojej všelijaké red-záplaty. Bola by riadna otrava všetky ich prenášať, a znova ich sťahovať je príliš riskantné.“ „Čo za záplaty?“ „No také, ako Red3.6. Transformujú všelijaké hry. Zo SimuCityState sa robí RedOctober. Také veci. Už som na leveli 4. Ten zlý na jeho konci je cár. Keď sa mi podarí zistiť, ako sa cez neho dostanem, už budem pri dvojvládí.“ Ani som sa nepokúšal to chápať. Pred vchodom do premiérovej rezidencie stál obrovský Vianočný stromček®, celý biely a strieborný. Ako sme sa tak blížili, všetci začali kričať fúúúúúj. Strážili ho vojaci, takže si ľudia dávali pozor, aby to fuj znelo dobromyseľne. Niekto hodil vianočný puding, ale okamžite si ho všetci za to podali. „Hento nie sú Vianoce!“ kričali sme, keď sme pochodovali okolo. „Toto sú Vianoce!“ Obloha sa začala zaťahovať a dav sa rozptyľoval, kým sa znova stihli dať dokopy policajti. Prešli sme okolo oddielu, kde mali všetci červené šatky, a pridali sme sa k ich spevu. „Poďme bratia do Betlehema, Didlaj didlaj didlaj dá, Ježišku, miláčku, utvoríme Internacionálu…“ „Ale aj tak,“ povedal som. „Mrzí ma, že si nevidela tú oslavu.“ „Oci,“ povedala Annie a zatriasla mnou. „Toto boli tie úplne najlepšie Vianoce. Úplne. OK? A bolo hrozne fajn, že si tam bol so mnou.“ Pozrela sa na mňa potmehúdsky. „Už si to uhádol?“ povedala. „Aký darček som ti chcela dať?“ Hľadela na mňa uprene, veľmi vážne, veľmi intenzívne. Celkom ma to dojalo. Pomyslel som si, čo všetko sa v ten deň stalo a ako som na to reagoval. Všetko, čím som prešiel a čo som videl – čoho som bol súčasťou. Uvedomil som si, ako veľmi som sa od toho rána zmenil. Bolo pre mňa úžasné si to uvedomiť. „Áno…“ povedal som váhavo. „Áno, myslím si, že som uhádol. Ďakujem ti, zlatko.“ „Čože?“ povedala. „Ty si to uhádol? Doprčic.“ Podávala mi malý balíček. Bola v ňom kravata. Preložil Michal Polák. Zdroj: Socialist Review 12/2004. Poznámka: V záujme priblíženia slovenskému čitateľovi sme prispôsobili niektoré cudzie reálie našim. Vznikol tak neskutočný slovensko-britský svet – súčasťou Vianoc v Británii je moriak a ružičkový kel, nie kapor a oplátky – ktorý je ešte neskutočnejší ako v pôvodnej poviedke. Hádam to nie je príliš na škodu veci.