Už je to tak, asi strácam pamäť. Bol by som prisahal, že sa už na Slovensku vystriedala kopa politikov, ktorých nemožno za „demokratických“ označiť ani s veľkou dávkou fantázie, že si s nimi slovenskí politici potriasali veselo ruky na rôznych recepciách, kongresoch, summitoch, schôdzkach a návštevách. A teraz to zrazu vyzerá, že prvým diplomatickým slonom v porceláne (alebo dokonca skrytým nepriateľom demokracie) je náš súčasný premiér. Nešťastník, na kubánskej ambasáde oslavoval ich (komunistický) štátny sviatok. A ešte k tomu sa chystá do Líbye. Ach jaj. Ničí našu zahraničnopolitickú povesť, starostlivo budovanú objatiami a úslužnosťou voči všetkým možným štátnikom sveta. Bez ohľadu na ich vzťah k demokracii a ľudským právam. Isto, ťažko možno spochybniť fakt, že Kuba nie je demokratický štát podľa západných predstáv. Že sa tam porušujú ľudské práva odporcov režimu. Rovnako tak Líbya, kde si plukovník Kaddáfí udržiava svoju zelenú skoromonarchiu bez ohľadu na cenu. Ale buďme trochu úprimní a menej čiernobieli. Bez snahy porovnávať (čo by predsa len mohlo kde-koho uraziť) si pripomeňme niekoľko podobných prípadov „principiálnej“ podpory globálneho šírenia ľudských práv: spôsob, akým sa dokáže čínska vláda „vysporiadať“ s akoukoľvek politickou opozíciou. Prezident Putin a operácie ruských vojsk v Čečensku či postoj jeho vlády k slobode médií. Spojené štáty a ich priateľstvo s režimami v Kolumbii, Saudskej Arábii, Egypte… Nehovoriac o hlbokom rešpekte medzinárodného práva, ktoré prejavili útokom proti Iraku či vo „vojne proti terorizmu“. Priateľstvo rôznych európskych krajín s vládami v severnej Afrike či v strednej Ázii… Dokážete si spomenúť, koľkokrát zabudli slovenskí (i zahraniční) politici na ľudské práva a demokraciu? Nedokážete. Mnoho. Preto buďme aspoň my principiálni. Buď budeme kritizovať všetkých politikov, čo zabúdajú na demokratické princípy, alebo si úprimne povieme, že zahraničná politika je často bez princípov. Inak nám hrozí, že bude naša zásadovosť vyzerať ako poklonkovanie (aktuálne) mocným. Nakoniec, aj „principiálna flexibilita“ je jedným z možných postojov – v úklone až po zem si možno nevšimnúť krv na rukách chlebodarcu. Máme s tým svoje historické skúsenosti.
