V médiách sa opakujú dve správy, ktoré akoby spolu nesúviseli, hoci ich príbuznosť je zrejmá. Podľa prvej sa za vážny problém stále považuje dosť vysoká nezamestnanosť, najmä v regiónoch, kde sú bez práce celé rodiny. Lenže podľa druhej, ktorú len minulý týždeň opäť zdôraznila – dosť komicky – podpredsedníčka SNS Anna Belousovová, hrozí, že nebude dosť pracujúcich, ktorí zaistia dôchodky penzistov. Chudobní ľudia naozaj mali vždy veľa detí, to bolo ich jediné bohatstvo. Mnohým sa nepáči, keď sa z médií dozvedajú o rodičoch, ktorí v chudobných regiónoch, predmestiach veľkých miest či v utečeneckých táboroch privádzajú kopu detí do tých najbiednejších pomerov bez perspektívy. Pýtajú sa, načo majú takí ľudia toľko detí, keď nemajú prácu, kde bývať a ani čo jesť. Nuž, smutná pravda je, že sa takto usilujú zvýšiť svoje šance na prežitie v starobe, lebo veria, že aspoň niektoré dieťa sa uchytí alebo všetky dokopy sa o rodinu dajako postarať dokážu. V hospodársky vyspelých krajinách dosiahla technológia produkcie tovarov a služieb takú úroveň, že na zabezpečenie základných potrieb všetkého obyvateľstva bude v blízkej budúcnosti stačiť 20 percent ich pracovnej sily. Vedie k tomu jednak prudký rast počtu práceschopného obyvateľstva, jednak automatizácia výroby, zavádzanie nových technológií a zvyšovanie produktivity práce. Zatiaľ čo v roku 1927 boli na Zemi dve miliardy ľudí, v súčasnosti je nás 6 701 107 910. V roku 2006 sa k dvadsiatemu druhému novembru narodilo na celom svete 115 miliónov detí a umrelo 47 miliónov ľudí, takže nás pribudlo 68 miliónov. V jedinom roku. Modernizovaná výroba v poľnohospodárstve a potravinárstve sa neraz uskutočňuje „kriminálnym“ spôsobom: stámilióny vajec, hektolitre mlieka a tony mäsa pre supermarkety sú a budú k dispozícii, ale za cenu, že zvieratá celý život nevidia belasé nebo a ich životné prostredie je peklo! V továrňach vládnu, resp. zavládnu také pomery, že sa človek stane súčiastkou supermoderného automatu – a bude štatisticky patriť medzi dvadsať percent šťastných pracujúcich. Na protest neostane sila a protestovať im nedovolí ani strach o zamestnanie. V hospodársky vyspelých krajinách, ktoré poznajú starobné zabezpečenie – teda aj u nás – zároveň klesá pomer počtu pracujúcich a počtu penzistov. Kým v roku 2002 pripadali na Slovensku na jedného obyvateľa po šesťdesiatke šiesti ľudia vo veku od 15 do 64 rokov (1 : 6), v rokoch 2020 až 2055 sa tento pomer trojnásobne zníži (1 : 2). Vedie k tomu tak dynamika predlžovania veku kvalitnejším a zdravším spôsobom života a zdravotníctvom, ako aj nižšou pôrodnosťou znížený počet detí. Aj politici si začínajú uvedomovať: nebude dosť pracujúcich, ktorí na nás budú robiť, keď zostarneme. Preto sa Svetová banka usiluje po celom svete presadzovať „reformu“, ktorej výsledkom má byť zánik (doterajšieho) štátneho dôchodkového systému, u nás v priebehu 30 rokov. Nehovorí sa o výške penzie, ale o chatrnosti či štedrosti prvého piliera dôchodkového poistenia, o súkromnom poistení v špekulujúcich poisťovniach, o zabezpečení príjmov v starobe investovaním v zahraničí, ale málo o platoch riaditeľov a vlastných nákladoch dôchodkových fondov. Lenže z hľadiska (ne)zamestnanosti je vlastne druhá demografická predpoveď optimistickejšia než prvá: na jedného dôchodcu by pracovali dvaja zamestnaní a ekonomicky by systém mohol fungovať. V prvom prípade sa však okrem dvoch pracujúcich majú ďalší štyria len prizerať, ako jeden pracuje. Samozrejme, obe situácie sú hypotetické a kyvadlo sa zastaví vždy v strede. Bude to viac ako 20 : 80 a menej ako 2 : 1. Ako východisko z dilemy sa oficiálne hlása len udržanie doterajšieho samovražedného spoločenského poriadku. Omieľajú sa úvahy o staronových a nových zdrojoch energie, o surovinách, o rentách pre všetkých. Zneužívajú sa štatistické pravdy, že viac úst síce viac zje, ale viac rúk viac vyrobí. Tom Flynn, vydavateľ časopisu Free Inquiry sa však pred 35 rokmi rozhodol inak. Keďže nás je dosť a ešte viac je a bude aj strojov, aby šedivejúci ľudia nemuseli mať obavy, že o nich nebude postarané, keďže nás je priveľa, aby nás Zem uživila, zaopatrila potrebným a aby sme všetci mali prácu – prestaňme sa nekontrolovane množiť ako za starých čias. „Vidiac to všetko, rozhodol som sa nemať deti,“ povedal Flynn. Ťažkosti so starnúcou populáciou sú naozaj čoraz väčšie, ale nárast pôrodnosti nie je riešením. Perspektíva ľudstva spočíva v inom: musí ísť viac o kvalitu ako o kvantitu spoločnosti. Vývoj do značnej miery odpojil živočíšnu reprodukčnú povinnosť ľudí od ich sexuality. Populačný inštitút vo Washingtone má členov zo 172 štátov a hľadá cesty, ako udržať v rovnováhe počet ľudí so zdra-vým prostredím a zdrojmi potrieb podľa hesla „Každé zníženie je lepšie ako zastavenie a každé zastavenie lepšie ako pokračujúci rast”. Demokracia neprežije preľudnenie. Ľudská dôstojnosť ho neprežije. Slušnosť ho neprežije. Ak pripustíme na Zemi stále viac a viac ľudí, hodnota života sa nezníži; ona sa celkom stratí. Nebude záležať na tom, že niekto umrie. Čím viac je ľudí, tým menej záleží na jednotlivcovi. Jednopätinová spoločnosť sa nevyhne ani nám. A nebude to o sto rokov. Sťahovanie tovární zo západu na východ nás už prekračuje: Volkswagen má náborové čaty aj ďalej ako na Ukrajine. Za znížením nezamestnanosti je kamufláž preškoľovaním, čiastočnými úväzkami a odchodom do cudziny. Ak sa súčasní dospelí nedožijú jednopätinovej spoločnosti, pre ich deti je takmer istá. Kto je dnes jedným z piatich detí, bude zrejme ako dedko či babka podporovať štyroch nezamestnaných, ale bodaj by už nemusel ich kŕdeľ detí. Autor je biológ a publicista
