Vymaniť sa z obyčajného sveta

Chlapec so zvláštnym menom Kafka Tamura sa v deň svojich pätnástych narodenín rozhodne ujsť z domu. Len s najnutnejšími vecami a istou sumou peňazí, ktoré ukradol otcovi, cestuje z Tokia na ostrov Šikoku, do mesta Takamatsu. Cestuje bezcieľne, ale úzkostlivo dodržiava svoje každodenné rituály: pravidelne sa stravuje a dokonca chodí do posilňovne, aby absolvoval svoj pravidelný tréningový program a uchoval si tak telesnú zdatnosť. Kafkov bezcieľny pohyb bez akéhokoľvek plánu je v kontraste s týmto až obsedantným dodržiavaním zabehnutých rituálov. Dôvodom úteku je proroctvo, že po dovŕšení pätnástych narodenín zavraždí svojho otca a bude mať pomer so svojou matkou, ktorá ho ako štvorročná opustila a po ktorej mu zostala len fotografia. Murakami tu naráža na slávny oidipovský motív, ktorý sa vďaka Freudovi a psychoanalýze dostal aj do povedomia širokej verejnosti. Druhú líniu románu tvorí príbeh postihnutého muža Nakatu. Zo začiatku rekonštruuje Murakami Nakatovo detstvo vo fiktívnych rozhovoroch americkej tajnej služby týkajúcich sa zvláštnej udalosti počas druhej svetovej vojny. Skupina detí na školskom výlete stratila na istý čas vedomie. Všetky deti sa po chvíli prebrali bez následkov, len jeden chlapec, Nakata, ležal niekoľko týždňov v nemocnici. A keď sa prebral, nielenže stratil pamäť, ale zostal aj mentálne zaostalý. Nakata zohráva v Murakamiho príbehu rolu hlupáka a šaša, ktorý je vo svojej naivite blázna nositeľom najväčších múdrostí. V tomto zmysle je Nakata postavou skutočne rozprávkovou. Okrem toho sa Murakami v týchto fiktívnych rozhovoroch vracia k poetike jednej zo svojich predchádzajúcich kníh, kde zozbieral skutočné rozhovory s obeťami, ktoré prežili plynový útok v tokijskom metre, ako aj s príslušníkmi sekty, ktorá bola za útok zodpovedná. Hoci mám rada Murakamiho beletriu, spomínanú knihu považujem prinajmenšom za rovnako vydarenú. Román Kafka na pláži nadobúda neskôr pravidelný rytmus, v ktorom sa striedajú kapitoly o Kafkovi, jeho pobyte v miestnej knižnici pod ochranou kamarátskeho Ošimu a správkyne knižnice, o ktorej predpokladá, že je jeho matka. Nadviaže s ňou zvláštny ľúbostný vzťah, o ktorom nie je jasné, nakoľko je skutočný a nakoľko sa odohráva v akomsi zvláštnom, „inom“ svete. Ostatné kapitoly sú venované Nakatovi, jeho vražde muža, o ktorom sa neskôr dozvieme, že bol Kafkovým otcom, a o jeho bezcieľnej ceste na Šikoku a do Takamacu, kde sa obe línie spoja. Murakamiho svet je v každom prípade zvodný. Odpúšťame mu jasnú nelogickosť – napríklad postavu Nakatovho sprievodcu Hošima, kamionistu, ktorý ho najprv berie len ako stopára, potom sa však rozhodne nechať tak svoj celý doterajší život a bez váhania sa pustiť do dobrodružstva so starcom, ktorý na prvý pohľad „nie je normálny“ (v Hošimovej terminológii). Odpúšťame mu, že postavy nie sú plastické – napríklad Ošima (ktorý je vlastne ženou v mužských šatách) cituje siahodlhé pasáže z gréckych tragédií a je ochotný diskutovať s pätnásťročným chlapcom, ktorý sám pripúšťa, že mal v škole problémy s násilím, o potenciálnej vražde svojho otca v sne, ba dokonca mu poskytnúť azyl a kryť ho pred políciou. O tom, že z neba pršia makrely ani nehovoriac. Čitateľ je ochotný tolerovať chyby, ktoré bijú do očí, a hrá Murakamiho hru na rozprávkový svet. Príťažlivosť Murakamiho príbehov tkvie v tom, že ponúka alternatívu k „obyčajnému svetu“. Na niekoľkých miestach túto stratégiu explicitne formuluje, napríklad keď Ošima varuje Kafku, aby nechodil sám do tmavého lesa, ktorý obklopuje horskú chatu, kde sa skrýva pred políciou. V hustom lese sa už mnohí nenávratne stratili, vysvetľuje Ošima, a úcta pred ním je namieste. Existujú totiž dva svety, hovorí ďalej, v tomto prípade svet lesa a bezpečný svet, v akom sa bežne pohybujeme. Opatrne smieme nazerať z jedného sveta do druhého, a takéto nazeranie je užitočné. Kto sa však „paralelnému svetu“ oddá príliš, nenávratne sa stratí. „Omrvinky, ktorými si v lese značil cestu, vyzobú vtáky a on nikdy nenájde cestu späť.“ Túto vetu považujem za „hlavnú myšlienku“ Murakamiho beletrie všeobecne a zároveň za dôvod, prečo na jeho svete, v podstate gýčovom a na prvý pohľad bez vyšších literárnych ambícií, vzniká, ako píše recenzent na zadnej obálke nemeckého vydania, závislosť. Takmer o všetkých Murakamiho hrdinoch sa dá povedať, že sa rozhodnú vymaniť sa z „obyčajného sveta“, teda ujsť z rodičovského domu (Kafka), dať výpoveď v zamestnaní (Hošima), rozviesť sa, zmiznúť, pričom každé toto rozhodnutie sa „zvonka“, teda z pohľadu tých, ktorí sú ukotvení v „obyčajnom svete“, zdá nelogické, nepremyslené, hlúpe. Žiaden z týchto hrdinov nemá pritom pri tomto „odchode“ jasný plán, naopak, autor ostentatívne zdôrazňuje bezcieľnosť. Hrdinovia kladú jednu nohu pred druhú, upätí na každodenné rituály (pravidelná strava, dodržiavanie tréningového programu, dokonca upínanie na stále to isté oblečenie), ktoré majú, v mojej interpretácii, nahrádzať bežné dlhodobé plánovanie, aké sa v súčasnosti považuje za predpoklad úspechu. Jedna z kľúčových postáv príbehu, slabomyseľný Nakata, verbalizuje túto životnú stratégiu v rozhovoroch so svojím sprievodcom Hošimom, ktorý sa jej, naopak, len implicitne poddá. Obaja chodia z miesta na miesto, pričom kedykoľvek sa Hošima spýta, kam idú a prečo, odpovedá Nakata, že nevie, ale bude to vedieť, keď tam prídu. Obaja ustavične niečo hľadajú, ale čo hľadali, vedia až keď to nájdu. Nie náhodou sa hlavný hrdina rozhodne pre meno Kafka. Murakami je evidentne inšpirovaný kafkovským pocitom sveta ako nevysvetliteľného miesta, v ktorom sa nedajú formulovať pravidlá a plány, a jediné, čo jeho obyvateľom (teda nám) ostáva, je oddať sa jeho prúdu a spoliehať sa na to, že v správnej chvíli rozpoznáme, že sme našli, čo sme hľadali. Na rozdiel od skutočného Kafku, ktorý si však nikdy netrúfol podať jasné vysvetlenie, je Murakami väčším optimistom, a tvrdí, že „akési“ vysvetlenie existuje. Ak ho však chceme nájsť, musíme nazbierať odvahu, odísť z domu, od manželiek a manželov, z dobre platených miest a dôchodkového poistenia, spomedzi priateľov a dopravných prostriedkov, ktoré jazdia podľa cestovného poriadku (Nakata cestuje stopom). Nakata dokonca nevie čítať, čo v spoločnosti postavenej na vizualite a sprostredkujúcej informácie predovšetkým písmom, znamená, že sa z nej vytrhne úplne. Ale len ak sa vytrhneme, len ak prekročíme hranice tohto naplánovaného a predvídateľného bezpečia, dostaneme sa „za zrkadlo“, do „iného sveta“, a len v ňom, hoci je to nebezpečné, nepohodlné a z pohľadu všetkých ostatných hlúpe, môžeme nájsť, čo hľadáme. Čo viac chceme počuť? Kto iný, ak nie Murakami, nám môže poskytnúť takúto garanciu? Kto z nás, mladých, flexibilných a budujúcich si perspektívne kariéry (keďže to je cieľová skupina Murakamiho beletrie) by sa ráno nechcel zobudiť a namiesto cesty do práce si vypnúť mobil a vydať sa na cestu do neznáma? S istotou, že všetko dobre dopadne a na konci „nájdeme“, hoci ani nevieme, že sme niečo hľadali? Nie nadarmo spomína Murakami nasledovníkov Budhu a Ježiša, veď práve Ježiš vyžadoval od ľudí, aby opustili svoje rodiny a nasledovali ho. A práve on tvrdil, že kto hľadá, nájde (hoci nevieme, čo). Hoci sú Murakamiho romány v podstate zlátaninou rozprávky, gýča a miestami trochu kŕčovitého pseudofilozofovania, hoci na mnohých miestach sa čitateľ z patetickosti príbehu cíti až trápne, brnká Murakami na akúsi archetypálnu strunu, ktorá nás núti odpúšťať mu. Autorka je psychologička Haruki Murakami: Kafka na pobřeží, Odeon, Praha 2006